Bol pondelok ráno, zo všetkých novín na nás hľadela neznáma tvár mladého chlapca, všetky médiá hlásili tragickú udalosť. Policajný prezident Tibor Gašpar, vzpriamený, dôkladne upravený v uniforme stál pred kamerami a oznámil: V noci našli vo Veľkej Mači dve mŕtve telá. Pravdepodobne ich smrť súvisí s prácou muža.
Na záberoch z miesta činu sme videli dedinský „štvorec“ s novo osadenými, ešte nezapracovanými oknami, so starými omietkami, pletivom ohradený dvor, otvorenú bránu. Obrázok zo života nemajetných ľudí. Dozvedeli sme sa, že mŕtvy sa volá Ján Kuciak, je to novinár a pracoval v internetovom médiu Aktuality. Nestihol sa stať známym živým novinárom, stal sa však už navždy mŕtvym hrdinom. Vyhľadávali sme si jeho blogy aj články, ktoré mali pravdepodobne byť príčinou vraždy. Od prvého oznámenia tento fakt nikto nespochybnil.
Prezident republiky menom Andrej Kiska sa s rodinou vybral do Álp na lyžovačku a svojmu ľudu ukázal svoju usmievavú tvár. Nie je to niečo, na čo by mohol byť hrdý, povedal po čase zmierlivo významný politický komentátor. Tu doma tlačovka striedala tlačovku, vládna koalícia sa triasla v základoch, koncom týždňa prikvitol aj prezident. Svoju jarnú zábavu odčinil, lebo sa začal politicky naozaj činiť. S výhľadom na premiérske kreslo založil stranu, odmietol hodnotovo príbuznú koalíciu PS-Spolu, čím pochoval nádej mestských liberálov.
Odvtedy sa dejú veci! Časť volebného ľudu – podľa posledných volieb cca necelá tretina – bola nespokojná s časťou ľudu (cca necelou tretinou, ktorá volila inak). Karty sa vymenili. Ani jedna, ani druhá časť nikdy nebudú spokojné s výsledkom. Ale nad tým všetkým má byť zákon, ústava. Ktorá musí zaručovať ľudskú dôstojnosť – bez ohľadu na to, kto práve „vyhral“.
Biblické oko za oko je v nás kdesi hlboko uložené. A čaká na svoju príležitosť. Známa spisovateľka Doris Lessingová otvára svoju esej Väzenia, v ktorých sme sa ocitli, príbehom plemenného býka. Lietadlom ho priviezli do Afriky z Holandska, ľudia chodili obdivovať ušľachtilé zviera. O mohutného býka sa staral dvanásťročný černošský chlapček. A býk ho jedného dňa zabil. Nikto nevedel, prečo sa to stalo, majiteľ býka sa však okamžite rozhodol zviera zaklať. Bola to spravodlivosť? Spisovateľka si myslí, že je to doklad ľudskej túžby po pomste. Zviera nie je uvažujúci tvor, nezabíjalo s motívom. Človek sa však rozhodol vziať mu život. Spisovateľka to pripisuje onomu – do ľudského kódu zakorenenému – pudu. My sme však azda ešte všetci ľudia…
Ničí nás covid, no akoby sme sa pred rokom všetci boli nakazili neskrotnou nenávisťou. Víťazná tretina spoločnosti je prekvapená, akú hlbokú nedôveru vyvoláva „vláda spravodlivosti“. Dupe nohami, čo si to ficovská mafia dovoľuje – dokonca by odrazu chcela aj akési referendum! Ozval sa aj voľajaký vraj ústavný právnik. Ten by siahol po zákaze. Pretože vraj referendom by bolo potlačené ľudské právo poslancov dokončiť svoj mandát. Bude tu ticho – ale len keď vy zavriete hubu!
(Text vyšiel na Pravda.sk 24. 2. 2021)
