Tolerancia alebo rešpektovanie?

Svet, v ktorom žijeme, rád zdôrazňuje bipolaritu: muži/ženy, bieli/čierni, bohatí/chudobní, heterosexuáli/homosexuáli… Prvý z pólov predstavuje „slnečnú stranu“, uznanie, úspech… Ale čo s potrebou prezentovať humanizmus?! V takom prípade sa narýchlo dodá niečo o tolerancii. Tých na plusovom póle voči tým na póle mínusu. Tolerancia ako prúdenie od privilegovaných k zatrateným. Samozrejme preháňam, hoci celkom zámerne. Ľudský život v realite prebieha na rôznych kontinuách. Nikto nevyčerpáva celé svoje individuálne „človečenstvo“ iba príslušnosťou k menšine. Neustály tlak na osobné sebavyčlenenie voči, za, oproti nesmierne vyčerpáva. Navyše nik nie je povinný či zaviazaný posudzovať každý významný krok vzhľadom na svoju „menšinovú“ príslušnosť. Môj kamarát gej nedávno vyhŕkol: „Nepotrebujem, aby ma niekto toleroval!“ Tá jednoduchá veta zaúčinkovala ako facka. Aj ostatným „väčšinovým“ srdečne odporúčam techniku konkrétneho zosobnenia: akékoľvek bežne vyslovované tvrdenie o menšinách si uvedomiť ako určené sebe. Skúste si predstaviť, že ste objektom t o l e r o v a- n i a. Pokiaľ tolerancia nie je vzájomným prúdením medzi jej aktérmi, je iba prázdnou deklaráciou. Urážajúcou, pretože zdôrazňuje neoddiskutovateľné „lepšie kvality“ tolerujúceho. A tým aj jeho privilégium jednostranne tolerovať. V slovenských podmienkach sú dobrým príkladom práve gejovia a lesby. Oficiálne „tolerovaní“, reálne nerešpektovaní. V mene spravodlivosti a skutočného rešpektovania však treba povedať aj čosi iné. Povedať práve teraz a nahlas, že mnohí klerikovia vykonávajú neuveriteľne veľa práce pre sociálne vylúčených, pre Rómov, pre chorých… Nevidieť či nepriznať to, by bolo rovnako trestuhodné, ako tvrdiť, že v priestore nášho vzájomného rešpektovania už neexistujú slabé miesta. Alebo skupiny? Sylvia Porubänová, sociologička Občianska iniciatíva Povedz to nahlas