Pri tohtoročnej oscarovej ceremónii dostal za celoživotné dielo cenu tiež deväťdesiatročný režisér Elia Kazan. Vonku na ulici demonštrovali proti Kazanovi ľudia, ktorí boli skoro rovnako starí ako on. Prečo?
SLÁVNY REŽISÉR
Kazan dostal svojho prvého Oscara v roku 1948, za klasicky liberálny film – Gentlemans Agreement, ktorý odhaľoval antisemitizmus v povojnovej Amerike. Ale štrnásť dní pred tým, než išiel film do kín, píše v denníku Independent David Aaronovitch: „Bol autor scenára tohto filmu, Ring Lardner junior, jedným z desiatich hollywoodskych scenáristov povolaných pred Výbor pre neamerickú činnosť, ktorý vyšetroval infiltráciu komunizmu do amerického filmového priemyslu?“ Na začiatku roka 1950 bolo všetkých týchto desať scenáristov uväznených za pohŕdanie štátnymi úradmi.
A všetkým desiatim – a stovkám iných – bolo znemožnené v Amerike pracovať. Niektorí, ktorých práca na nejakom filme bola už dokončená, boli svedkami toho, ako bolo ich meno z filmov odstránené a titulky uvádzali niekoho iného.
HON NA BOSORKY
V januári 1952 bol pred Výbor pre neamerickú činnosť predvolaný aj režisér Elia Kazan, jeden z najslávnejších hollywoodskych režisérov. Bol vypočúvaný o činnosti v tridsiatych rokoch, keď bol šéfom ľavicovej divadelnej skupiny. Bolo od neho požadované, aby menoval tých svojich kolegov, ktorí boli členmi americkej komunistickej strany.
Kazan to najprv odmietol urobiť. Potom ale, 10. apríla, sa podrobil a menoval okrem iných scenáristov Clifforda Odetsa a Lillian Helmanovú. Pred sieňou, kde sa konala ceremónia tohtoročných Oscarov, demonštrovali tí, ktorí dodnes nemôžu Kazanovi odpustiť to, čo považujú stále za jeho zradu.
„V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, po vietnamskej vojne a v období zbližovania sa s Východom, sa intelektuáli na oboch stranách Atlantiku stavali voči mccarthyovskému prenasledovaniu a všetkým tým, ktorí s ním spolupracovali, zásadne záporne“, pokračuje Aaronovitch v Independente. Niekoľko filmov z tejto doby rozpráva o zákaze výkonu povolania, ako to rozdeľovalo priateľov, koľko ľudí to dohnalo k samovražde. Najznámejším zhrnutím kritiky McCarthyho je pravdepodobne dráma Arthura Millera The Crucible, Skúška ohňom, o prenasledovaní údajných čarodejníc v americkom Saleme, ktorá mimochodom veľmi presne pre stredoeurópsku verejnosť evokuje atmosféru stalinských procesov.
TREBA ZMENIŤ POSTOJ?
Avšak to, že Elia Kazan teraz dostal Oscara za svoje celoživotné dielo, je dôsledkom zmeny všeobecného postoja. Washington Post nedávno napísal, že Kazanov „spôsob“ bol zlý, ale dôvod, pre ktorý to spravil (t.j. udal svojich spolupracovníkov), to bolo správne. Inými slovami, bolo správne byť antikomunistom.
Ak máme pokračovať v Millerovej analógii, dnešné myslenie argumentuje, že v Saleme naozaj boli bosorky. V temných rokoch na začiatku studenej vojny bolo Rusko skutočne reálnym nebezpečenstvom pre demokraciu a miestni americkí komunisti boli Stalinovou piatou kolónou. Tento argument bolo počuť aj v Británii, keď vyšlo najavo, že liberálny George Orwell odovzdal britskej špionáži zoznam svojich 35 známych, o ktorých si myslel, že sympatizujú so Sovietskym zväzom.
Lenže, argumentuje ďalej Aaronovitch, Kazan musel vedieť, že jeho desať známych – hollywoodskych scenáristov, vôbec neohrozuje americký spôsob života. Ten neohrozoval ani správca záchodov v New Yorku, ktorý bol v tej dobe tiež prepustený, pretože bol komunista. Viem, pokračuje Aaronovitch, je ťažké pre nekomunistov prijať túto argumentáciu, ale hlavnou motiváciou radových komunistov za Západe v období studenej vojny nebolo pomôcť Stalinovi uskutočniť vo svojej krajine svetovú revolúciu.
Snažili sa porozumieť svetu, v ktorom videli, že prisťahovaleckí robotníci sú vykorisťovaní, že práva odborov sú okliešťované, že vládne nespravodlivosť. A často, z dobrých dôvodov, neverili svojím vládam, pretože videli, že život nie je taký, ako ho vlády popisujú. A prečo by mali teda svojím vládam veriť, že to bolo v Rusku také zlé, ako to vlády popisovali?
Problém je, že v Rusku to naozaj také zlé bolo.
KVôLI KARIÉRE
Napriek tomu to nebol dôvod, prečo Kazan udal svojich kolegov. Vo svojej autobiografii Kazan píše o rozhovore s Arthurom Millerom v roku 1952, keď mu povedal: „Šéf štúdia Fox Skouras mi dal najavo, že už nebudem môcť nakrúcať filmy, pokiaľ neprezradím ľavičiarov vo svojej skupine. A prečo dočerta by som sa mal vzdať nakrúcania filmov? Prečo by som mal utajovať ich členstvo v komunistickej strane, o ktorom si nemyslím, že by malo byť utajované, a prečo by som mal brániť ľudí, o ktorých viem, že ich rovnako niekto čo najskôr udá. Dlhé roky komunistov nenávidím a neviem, prečo by som si mal kvôli nim ničiť kariéru.“
Iba mesiac po tom, čo pred Výborom pre neamerickú činnosť vystúpil Kazan, vystúpila tam Lillian Helmanová. „Nemôžem meniť svoje svedomie podľa toho, čo je práve tento rok v móde“, povedala výboru.
Dobrí Američania nepodporovali Stalina zo zlej vôle, ale preto, že sa snažili zorganizovať si videnie sveta podľa jednoduchého vzorca, argumentuje Aaronovitch. Riešením je ale: nechať veci prebiehať voľne a nenaťahovať ich na ideologické kopyto.
Autor je redaktor internetového časopisu Britské listy
