Tie isté zápasy

Štrajk hollywoodskych scenáristov dokazuje, že aj v „znalostnej ekonomike“ 21. storočia musia pracujúci vybojovať tie isté zápasy o spravodlivý podiel na ziskoch. „Či už sa skončí víťazstvom, porážkou alebo remízou, štrajk scenáristov v Hollywoode dal definitívnu bodku za jednou z dlhých epizód americkej kultúrnej a intelektuálnej histórie“, píše americký profesor histórie z Kalifornskej univerzity Nelson Lichtenstein v komentári pre britský denník The Guardian. Jeho analýza americkej ekonomiky však hovorí mnoho aj o povahe takzvanej postindustriálnej ekonomiky ako takej. „Rovnostárska a kooperatívna“ budúcnosť Najsofistikovanejšie prognózy vývoja globálnej ekonomiky nás roky uisťovali, že v kreatívnom, kyberneticky orientovanom svete ukončia nové formy práce a podnikania staré konflikty a kontroverzie, ktoré kedysi zmietali industriálnym svetom. Zápasy o peniaze, moc a status boli vylučované – nehovoriac o štrajkoch, odboroch a tvrdých vyjednávaniach. Vyzerali strašne zastarané, nehodiace sa do hyperinovatívneho sveta nových médií, iPodov a supervzdelaných pracovníkov. Prvý Clintonov minister práce Robert Reich predpovedal Spojené štáty americké, v ktorých státisíce novovytvorených „symbolických analytikov“ opäť urobia z krajiny globálne konkurencieschopnú ekonomiku a systém starých korporatívnych hierarchií premenia na „väčšmi kolaboratívny, participatívny a rovnostársky, než vytvára masová, štandardizovaná výroba“. Rovnako Peter Drucker, oslavovaný zakladateľ modernej teórie manažmentu vyhlásil, že v 21. storočí budú „najhodnotnejším majetkom“ korporácií „jej vzdelaní pracovníci a ich produktivita“. A najpopulárnejší komentátor The New York Times Thomas Friedman tvrdil, že celosvetová komunikačná revolúcia zvýšila hodnotu vzdelanej pracovnej sily. „Pre ľudí s poznatkami a nápadmi, ako ich uchopiť, bude rovnostársky svet ponúkať mnoho pracovných miest.“ Nesprávny scenár Ak by mala existovať nejaká skupina spĺňajúca predpoklady podobných teórií, mali by to byť členovia Americkej asociácie spisovateľov. Takmer všetci navštevovali univerzitu a vedia sa výborne vyjadrovať v angličtine, teda jazyku zďaleka najdôležitejšom v obchode, vede i zábave. Pracujú v priemysle, ktorý za posledné štvrťstoročie strojnásobil počet zamestnaných a ktorý je jedným z mála ťahúňov exportu ešte stále jasne označiteľného značkou „Made in America“. A čo je najdôležitejšie, produkty, ktoré vytvárajú za svojimi počítačmi, pracovnými stolmi či v diskusiách, nie sú ničím iným ako predstavivosťou samotnou. No zrazu tu máme už tretí mesiac trvajúci a čoraz ostrejší štrajk 13 000 filmových a televíznych scenáristov. Jablko sváru je – zdá sa – vysoko sofistikované a futuristické: ide o mieru, do akej budú autori získavať tantiémy a podiely z predaja a distribúcie kreatívnych produktov prostredníctvom internetu a iných nových mediálnych formátov. Takýto konflikt však nie je ničím novým. Dôkazy z histórie Už stáročia sa pracujúci usilujú získať vyšší podiel z peňazí, ktoré začínajú tiecť, keď nový spôsob výroby alebo distribúcie zvráti zvyčajný poriadok vecí. Remeselní pradiari z Británie 19. storočia sú často odsudzovaní ako spiatočníci, pretože im ničenie strojov nepomohlo získať podiel na produktivite a ziskoch, ktoré priniesli parné stroje na pradenie, zavádzané novou triedou textilných magnátov. No o storočie neskôr si pohoniči úspešne prekliesnili cestu z koní do nákladných áut, čím v 20. storočí získali niekoľko dekád príjmu prislúchajúceho strednej vrstve a zabezpečenie poskytované odborovými dohodami. Rovnaké sily pôsobili v Hollywoode. Začiatkom 30. rokov prudko zosilnel tok ziskov, ktoré prinášali rozhlas a výroba filmov. Svoj podiel sa pokúsili získať aj scenáristi a herci. Štrajk rozhlasových autorov scenáristov, najmä z New Yorku, skončil porážkou. A tak nezískali nič z popularity seriálov, akými boli v desaťročí hospodárskej krízy Amos a Andy či Osamelý ranger. Zato iní „poznatkoví pracovníci“ toho obdobia skončili omnoho lepšie. Po vzore priemyselných robotníkov vznikalo veľké množstvo „profesijných združení“ reportérov, učiteľov, architektov a inžinierov. Scenáristi, herci a režiséri ako Frank Capra, John Howard Lawson, Eddie Cantor, Joan Crawfordová a Robert Montgomery si vytvorili vlastné asociácie, niekedy inšpirované radikálnymi víziami novej spoločnosti, inokedy prosto len v úsilí získať trochu autonómie a ocenenia, ktoré sú vždy veľkou motiváciou ambicióznych a kreatívnych ľudí. Práca a kapitál Nik nevie predpovedať, ako súčasný štrajk scenáristov skončí. Jedna vec je však vyriešená: bez ohľadu na technológiu, s ktorou pracujú, poznatky, ktoré vlastnia a bez ohľadu na globálne spoločnosti, pre ktoré pracujú, tento druh poznatkových pracovníkov 21. storočia môže ťažko ujsť tvrdým hospodárskym bojom, ktorými museli prejsť generácie mužov a žien, zarábajúcich si na živobytie vlastnou prácou. A ak takéto konflikty môžu vzniknúť v Hollywoode udávajúcom trendy, potom nie je výnimkou žiadny sektor rastúcej poznatkovej ekonomiky. Článok bol pôvodne uverejnený v denníku The Guardian Redakčne upravené