The only left that’s left?

Z nestranného pohľadu je zrejmé, že po voľbách v roku 2002 sa šanca SDĽ, SDSS a SDA na úspešný samostatný návrat do parlamentu stala mizivou. Na jednej strane najneoliberálnejšia pravicová vláda, akú sme tu kedy mali, na druhej strane Smer s obrovským mediálnym priestorom, silným poslaneckým klubom a chuťou vygumovať priestor naľavo od stredu vo svoj prospech. Tri historicky znemožnené sociálnodemokratické strany síce chvíľu snívali sen o spoločnom postupe, dnes však len súťažia o čo najlepšie podmienky pri vyjednávaní o integrácii so Smerom. Pravdaže, všeličo sa ešte môže počas rokovaní zvrtnúť. SDA nemá pre Roberta Fica takmer žiadnu cenu, navyše tú časť SDĽ, z ktorej SDA vzišla, nikdy nemal príliš rád. SDĽ zase nemusí nájsť so Smerom rovnakú reč pri ohodnocovaní vlastných „aktív“. No už samotný fakt, že politické orgány všetkých troch strán dospeli k názoru, že integrácia so Smerom je ten správny spôsob ukončenia vlastnej existencie, vypovedá o mnohom. Ich politická invencia sa vyčerpala, a aj keby napokon od včlenenia do Smeru ustúpili, nič prevratné od nich nemožno očakávať. Aké mali vlastne SDĽ, SDSS a SDA iné možnosti? Jedinou alternatívnou politickou stratégiou, ktorá má logiku, bolo vydržať, počkať na vstup Smeru do vlády, na Ficove vlastné kompromisy s pravicou – teda na chvíľu, keď sa voliči začnú od Smeru odkláňať. To si však pýta priveľa času. Vládnutie Smeru po roku 2006 je neisté, veď pravicové strany si držia pomerne silné pozície a v zálohe čaká na svoju novú politickú šancu HZDS. Teda možno pripadá do úvahy až rok 2010. Žiadna z troch malých sociálnodemokratických strán nie je dnes na také dlhé čakanie morálne a finančne nastavená. A čo pokus o zjednotenie malých strán mimo Smeru, o ktorom sa hovorilo dva roky? Nuž, doprajme si trochu nudy a predstavme si, že sa SDĽ, SDSS a SDA zlúčili do jednej – ako inak – úplne novej a nezaťaženej strany. Netreba veľa fantázie, aby človek dospel k názoru, že navonok by si to všimlo zopár vnútropolitických komentárov – a tým by sa to skončilo. Žiadny čo len trochu charizmatický líder, nevýrazný program, ťažkopádna politická agenda a preferencie na úrovni 2 percent. A v zákulisí spory o to, kto bude mať čo na vizitke, keďže virtuálnych postov by bolo menej ako dovtedy. Ak, pravda, by sa strana nerozhodla inšpirovať sa nevzniknutou Stranou menšín, ktorá mala mať desať podpredsedov. Pre malé strany a ich straníkov je zlúčenie so Smerom to najlepšie riešenie vlastnej dlhoročnej agónie. Namiesto nič neriešiacich debát o integrácii bezmocných a večného riešenia finančných problémov je Smer príležitosťou robiť to, na čo tieto strany pôvodne vznikli, teda politiku. Žiadna únia nedôveryhodných nezníži nezamestnanosť a nezlepší školstvo. Smer možno áno. Keď byť straníkom, tak v naozajstnej strane, nie v občianskom združení so slovom „strana“ v názve. Príbeh troch malých strán nadbiehajúcich Smeru by však mal byť, naopak, vážnym impulzom pre nestranícky organizovanú ľavicu. Za dva roky od volieb sa jej podarili len dve významné veci – že sa zjednotila MDĽ a SDMS a že stále vychádza Slovo. Tak ako trojica malých strán, aj nestranícka ľavica však mala po voľbách väčšie plány. Tvoriť programy, generovať myšlienky, vplývať na verejnú mienku. Namiesto toho tu zatiaľ máme len zárodky think-tankov so slabým finančným zázemím. Aj za to vďaka, ale ak nechceme, aby sa Smer stal „the only left that’s left“, teda jedinou ľavicou, ktorá zostala, musíme sa pohnúť z miesta. Alebo sa tiež poslušne „presmerovať“. Autor je bývalý predseda SDMS 1994 – 1996