Štefan Kováč
Narodil sa 5. augusta 1957 v Zlatých Moravciach. Svoje detstvo a mladosť prežil v Žitavanoch, kde navštevoval aj základnú školu. V rokoch 1972 – 1976 absolvoval Gymnázium Janka Kráľa v Zlatých Moravciach. Vzápätí sa prihlásil na teológiu, no neuspel, takže rok pracoval ako stavebný robotník v Agrostave Nitra. V rokoch 1977 – 1982 vyštudoval Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Krátko pôsobil ako kaplán v Topoľčanoch, kam sa po absolvovaní základnej vojenskej služby vrátil. Od roku 1987 pôsobí ako rímskokatolícky kňaz v Prašiciach pri Topoľčanoch. Tu rediguje už päť rokov kresťanský časopis AGNUS, ktorým sa snaží pozdvihovať kresťanskú úroveň obyvateľov Prašíc, pričom veľký priestor v ňom venuje mladej duchovnej tvorbe. Štefan Kováč spracoval publikáciu pre interné účely Poznanie kníh Starého zákona. Čitateľskej verejnosti sa predstavil knihou Pro homine (Pre človeka, 1998), ktorá približuje na Slovensku doteraz pomerne neznámu a jedinečnú tému: prehľad sociálnej náuky cirkvi vo svetle pápežských sociálnych encyklík. V roku 1999 mu vyšiel druhý knižný titul Pro sacerdote (Pre kňaza), v ktorom ponúka nahliadnutie do uceleného biblického bohatstva sociálnych výziev. Vo svojej farnosti sa teší vysokej obľube, a to ako veriacich, tak aj neveriacich občanov.
Myslíte si, že dnešná slovenská alebo európska spoločnosť je kresťanská?
Vzhľadom na minulosť určite áno, ale na prítomnosť už tak nie. Inak by ani súčasný Svätý otec nevolal po návrate ku kresťanským koreňom, keby sa ich národy Európy neboli do istej miery vzdali.
Zmyslom vášho intelektuálneho uspokojenia sa stala analýza sociálneho rozmeru kresťanstva. Svet na prahu 21. storočia je však ešte nespravodlivejší a rozorvanejší, ešte nepokojnejší ako pred sto rokmi. Nie je to aj zlyhanie cirkví? Nenesú cirkvi zodpovednosť za stav našej mravnosti a vôbec za stav tohto sveta?
Naša cirkev sa nechce a ani nemôže zbaviť zodpovednosti za stav spoločnosti. Ak si nárokuje mať účasť na úspechoch minulosti, musí zniesť aj zodpovednosť za neúspechy. Určite však nemožno cirkev obviňovať z toho, že by bola kedykoľvek podporovala morálny marazmus a spoločenské zlá. Osobne si myslím, že znepokojujúca realita súčasnej spoločnosti je skôr dôsledkom ľudského egoizmu a odklonu od učenia cirkvi. Aj stará axióma hovorí: In mundo providentia Divina et stultitia humana regitur. Znamená to: Vo svete vládne Božia prozreteľnosť a ľudská hlúposť. Možno sa nad týmto vyjadrením pousmiať, ale aj zamyslieť.
Ste autorom dvoch kníh, ktoré tohtoročná marcová recenzia v Duchovnom pastieri zaraďuje medzi populárno-vedecké diela. Kam by ste ich zaradili vy?
Myslím, že táto formulácia recenzenta nie je presná a pomenovaniu „vedecké“ sa bránim. Dialog Evropa XXI. vo svojom prvom čísle z roku 1998 uverejnil článok pod názvom Naše nejlépe uchované tajemství. Týmto tajomstvom sa myslí katolícka sociálna náuka, ktorú som sa pousiloval priblížiť širšej verejnosti. Kniha Pro homine (Pre človeka) je základným prehľadom katolíckej sociálnej náuky vo svetle pápežských sociálnych encyklík od Rerum novarum až po Centesimus annus. V knihe Pro sacerdote (Pre kňaza) som spracoval súhrn biblických sociálnych výziev zo Starého a Nového zákona. Obe knihy majú za cieľ priblížiť ľuďom bohatstvo sociálnej náuky, ktorá je úžasným majetkom cirkvi, má svoje korene v Písme svätom a odborné až vedecké prejavenie v pápežských sociálnych encyklikách. Stotožňujem sa s pápežom Jánom Pavlom II., ktorý poznanie a praktizovanie sociálnej náuky považuje za novú evanjelizáciu pre 21. storočie. Preto je načase, aby sociálnu náuku cirkvi poznalo čím viac ľudí.
Prečo začala katolícka cirkev reflektovať na sociálny rozmer kresťanstva až tak neskoro, hoci by sme, vychádzajúc zo znalosti Ježišovho učenia, predpokladali, že by to malo byť jednou z jej prvoradých tém?
V cirkvi sa vždy od počiatku uplatňoval sociálny rozmer. V prvotnej cirkvi bol veľmi aktívny. Žiaľ, v ďalších storočiach už nemal taký široký záber. Do istej miery sa zúžil na charitatívnu činnosť alebo sporadickú sociálnu angažovanosť jednotlivcov. Prepojenie cirkevných štruktúr na štátne mocenské, už začiatkom stredoveku, podstatne eliminovali sociálnu činnosť cirkvi. A nielen to. Podľa mňa toto prepojenie spôsobilo isté paralyzovanie, až stratu schopnosti pružne reagovať na spoločensko-sociálne zmeny, hlavne po priemyselnej revolúcii. To zašlo tak ďaleko, že proletariát podnecovaný socialistickými a komunistickými hnutiami začal cirkev vnímať nepriateľsky. Pre cirkev bolo veľkým problémom to, že riešenie sociálnych otázok nastoľovali tí istí, ktorí sa už vtedy otvorene hlásili k ateizmu. Niet divu, že Lev XIII. zareagoval až vtedy, keď sociálna situácia robotníkov bola krajne kritická.
Pokiaľ viem, tak v sociálnej náuke dominuje termín dôstojnosť človeka.
Sociálna náuka vychádza zo základného princípu, že človek je Božie dieťa a preto sa angažuje za dôstojný život pre každého človeka. Bernhard Sutor však hovorí, že „dôstojnosť človeka každý pripomína a pritom je vlastnou mocou človeka najviac ohrozovaná“. Pri tak nepatrnom uplatňovaní sociálnych princípov v spoločnosti sa tomu vôbec nečudujem.
V knihe Pro homine ste vystúpili so zaujímavým a originálnym názorom na úlohu cirkvi v spoločnosti.
Podľa mňa je kapitola pod názvom Spoločensko-politická angažovanosť cirkvi na slovenské pomery nielen originálna, ale aj odvážna. V nej som vyjadril svoj osobný názor, že by cirkev mala byť vždy nadstraníckou, ale nie apolitickou. Niektorí by ju radi urobili straníckou a iní by ju najradšej vytesnili na perifériu spoločenského diania. Jedno i druhé je vadné a nebezpečné. Pod termínom nadstranícka rozumiem to, že cirkev nemá byť výslovne spojená so žiadnou politickou stranou. Politických strán je veľa a „manželstvo“ s jednou by bolo istým odmietaním všetkých ostatných. Cirkev má byť na prvom mieste matkou, ktorá ľudí neposudzuje podľa politickej príslušnosti. Pre cirkev by bolo málo mať svoju stranu, lebo ona musí mať svoj ľud. Zároveň som presvedčený, že by bolo pre cirkev veľmi nebezpečné, ak by bola apolitickou. To preto, lebo popri jej hlavnom duchovnom poslaní má vhodným spôsobom ovplyvňovať nábožensko-mravný, politicko-spoločenský a hospodársko-sociálny model spoločnosti. Nenachádzam logický dôvod na to, prečo by cirkev mala mlčať v takej dôležitej oblasti, akou je sociálna spravodlivosť, spoločné dobro, hospodársky rast, nezamestnanosť, stabilita meny, bytová otázka, kultúrny a duchovný rozkvet a podobne.
Dobre, ale máte nejaký pádny argument pre spoločensko-politickú angažovanosť cirkvi?
Súčasný pápež dobre vie čo hovorí, keď vyzýva katolíkov, aby nezostávali mimo politické dianie. Ak by sa veriaci nechali vytlačiť z politicko-spoločenského života, veľmi naivne uvoľnia priestor ľuďom, ktorí budú spoločnosť a štát modelovať bez kresťanských princípov. Taká predstava ma znepokojuje. Za druhý dôvod považujem fakt, že sa sociálna náuka cirkvi v praxi v spoločnosti dostatočne nenaplnila. Je ťažké si predstaviť, že by sa uplatňovanie sociálnej náuky dalo realizovať bez angažovanosti cirkvi aj v spoločenskej sfére. Samozrejme, že táto angažovanosť nesmie byť mocenská, lebo skutočná hodnota a sila cirkvi je v službe.
Všeobecne prevláda názor, že cirkvi a ľavicové strany si nemajú čo povedať. Stotožňujete sa s týmto názorom?
Viete tak dobre ako ja, že komunikácia cirkví a ľavice je na Slovensku horúca pôda. Má to svoje historické pozadie. Po skúsenostiach s komunizmom je naša cirkev prinajmenej opatrná aj voči ľavicovému demokratickému spektru, ktoré sa vyprofilovalo z bývalej komunistickej strany. Slovenská ľavica môže len praktickými politickými krokmi dokázať, či sa demokratickou iba nazýva alebo sa približuje k úrovni moderných európskych socialistov. Všeobecne môžem povedať, že čím viac ľavica vyznáva nekresťanské hodnoty, tým je postoj cirkvi k nej odmietavejší. Jej kritika slabne voči ľavici tam, kde sociálnodemokratické hnutia vykonávajú podstatnú revíziu svojho kurzu. Ja osobne chcem vidieť rozdiel medzi radikálnou – extrémnou ľavicou a umiernenou – demokratickou. Podľa mňa ani pre cirkev nemôže byť zanedbateľné, že z pätnástich štátov EÚ má dvanásť ľavicové vlády. Prehliadať tento fakt by bolo nemúdre. Už aj preto, lebo model európskych národov v Únii bez pozitívneho podielu cirkvi by bol obojstranným ochudobnením. Preto nevidím taký problém v komunikácii aj s ľavicovým spektrom, ako v ignorancii. Aj profesor Spieker považuje za dôležité, aby cirkev dala „najavo, že jej vzťah k stranám nemôže spočívať na rovnakom odstupe. No bude sa usilovať viesť partnerský dialóg aj s tými stranami, parlamentnými frakciami a prezidentmi, ktorí sú jej vzdialení, najmä vtedy, keď im volič odovzdal zodpovednosť vládnutia“.
Nemusíme zvlášť rozvádzať, v akom stave sa nachádza naša spoločnosť po stránke politickej, hospodárskej, sociálnej i morálnej. Uspokojuje vás úloha, ktorú za týchto pomerov zohráva katolícka cirkev?
Úlohu cirkvi v našej spoločnosti chápem ako príležitosť a zároveň aj problém. Prečo si niekto myslí, že po takmer polstoročnom obmedzovaní jej činnosti a rozvoja bude mať zo dňa na deň vynikajúcich predstaviteľov a kvalitných laikov? Cirkvi ešte nejaký čas potrvá, pokiaľ bude vo svojej hierarchii aj členoch rovnocenným partnerom pre pluralitnú spoločnosť. Ale aj spoločnosti ešte nejaký čas bude trvať, pokiaľ bude i cirkev považovať za svoju neodmysliteľnú súčasť. Neposudzujem činnosť cirkvi ad hoc. Jej šance vidím hlavne v budúcnosti. Demokratická a pluralitná spoločnosť bude cirkev motivovať, aby mala vzdelaný, obetavý klérus a kvalitných laikov schopných viesť dialóg so spoločnosťou. Cirkev nového tisícročia môže byť najnä cez svoju spoločensko-sociálnu angažovanosť veľmi zaujímavou a hodnotnou.
Katolícka cirkev sa pripravuje na vstup do tretieho tisícročia v rámci duchovnej obnovy človeka. Štatistiky zločinnosti, kriminality a násilných činov sú však už dnes viac ako znepokojúce. Zdá sa mi, že vyhlásiť nejaký program na duchovnú obrodu nestačí, že potrebujeme ráznejšie kroky. Má takáto iniciatíva praktický význam?
Všetko dobré má vždy význam. Problémom je, že sa duchovná obnova spoločnosti málo prelína s aktívnou účasťou štátu. Bez nej je potom málo efektívna. Zbytočne by chcela cirkev ľudí duchovne a kultúrne povzniesť, keby štát robil opak. Rozprávajte niekomu o morálke, cti, spravodlivosti a iných hodnotách, keď ich štát bude vo svojich funkciách a programoch pošliapávať. Štát a cirkev sú ako otec a matka v rodine. Len zosúladená výchova je správna a múdra. Preto vidím duchovnú obnovu zo strany cirkvi ako čosi mimoriadne vzácne a úlohu štátu v nej považujem za nezastupiteľnú.
Musím sa priznať, že mi imponuje váš dosť netradičný prístup k výkonu kňazského povolania. Aj vaše knihy sa zrodili v netradičnom prostredí na dedinskej fare…
Aj v minulosti mnohí kňazi buditelia a národovci napísali svoje diela na dedinských farách. Podľa mňa nie je dôležité miesto, ale pocit naplnenia života. Milovať svoju prácu a ľudí je možné všade. Pre literárnu tvorivosť je dedinská fara vhodnejším a tichším prostredím ako rušné mestské centrá. Napokon, všetko má svoje výhody a nevýhody. Záleží, aké má človek ambície a koľko sebakritiky.
Prašice sú veľmi peknou obcou. Napriek tomu, nevnímate kňazské umiestnenie do tohto zapadnutého kúta ako určitú formu trestu za vaše názory?
V prvom rade odmietam nazvať tento krásny kraj zapadnutým kútom. Naopak, táto farnosť mi pripomína moje rodisko – Žitavany pri Zlatých Moraviach. Mohol by som tu rozprávať o mnohých krásach, o horách a prekrásnej prírode. Rád by som však zdôraznil predovšetkým to, že dôležitosť krás tohto miesta vidím v krásnych ľuďoch a v porozumení. O treste za moje názory? Aký trest? Aké názory?
V našej spoločnosti rezonujú rôzne prúdy a smery. Konzervativizmus, relativizmus, dogmatizmus, fundamentalizmus, liberalizmus či socializmus existujú v politike, v ekonomike a neobchádzajú ani cirkev. Ktorý z nich je blízky vám?
Ani jeden. Ak ma niekto zaraďuje do nejakého filozofického alebo duchovného či politického smeru, tak to robí iba preto, lebo ma chce vidieť na svoj obraz. Existuje aj druhá možnosť, že najradšej zaraďujú ľudí do istých prúdov tí, ktorí im najmenej rozumejú. Mojím duchovným prúdom je evanjeliová zvesť a kresťanský humanizmus.
Veľa politikov sa dnes hlási ku kresťanstvu. Máte pocit, že ich pôsobenie vo verejnom živote možno dať do súladu s kresťanskými zásadami?
Osobne vidím veľký zmysel v tom, aby kresťanskí politici mali svoje miesto v súčasnej spoločnosti a presadzovali kresťanské hodnoty do spoločenského a politického života.
Je podľa vás presadzovanie ekonomického liberalizmu zo strany pravicových strán v súľade so sociálnym učením cirkvi? Dajú sa takého systémy vôbec zladiť?
Ekonomický liberalizmus nie je zlučiteľný so sociálnou náukou cirkvi. To preto, lebo v hospodárskej, menovej i trhovej politike nezohľadňuje človeka ako takého, ale prvoradý je zisk. Nevytvára podmienky pre dôstojný život každého, iba privilegovaných skupín. Zdá sa, že je už prekonaný liberálny kapitalizmus, ako aj socialistický kolektivizmus. Hospodársko-sociálne problémy sveta už nebude možné riešiť prostredníctvom týchto dvoch smerov. Pravdepodobne bude nutné vytvoriť nový model, ktorý bude vychádzať zo zmeneného pohľadu človeka na svet, život a hodnoty. Tento model nazvem akousi treťou cestou a cirkev má čo ponúknuť pri jeho hľadaní a tvorbe. Ponúka koncepciu sociálneho štátu, ktorý možno budovať na princípe spravodlivosti, spoločného dobra, subsidiarity a solidarity. Záleží na každom štáte, ako tieto princípy ponúkané cirkvou dokáže implantovať do svojho hospodársko-ekonomického a spoločensko-sociálneho života.
Vo vašich knihách často zdôrazňujete princíp solidarity ako základnú potrebu dneška. Myslíte si, že táto hodnota sama o sebe stačí na prekonanie nespravodlivých hospodárskych vzťahov vo svete?
Ján Pavol II. v encyklike Sillicitudo rei socialis definuje solidaritu ako „pevné a vytrvalé rozhodnutie záväzne sa usilovať o spoločné dobro, teda o dobro všetkých ľudí a každého človeka, pretože všetci sú navzájom zodpovední za všetkých“. Ten istý pápež v apoštolskom liste Christifideles laici v solidarite vidí cestu „štýl a prostriedky na uskutočňovanie politiky, ktorá chce mať za cieľ skutočný rozvoj ľudí“. Význam tohto sociálneho princípu je ešte aj v niečom inom. V tom, že je protipólom rasizmu, nacionalizmu, šovinizmu a triedneho boja. Rozvojom solidarity sa vytvára priestor pre filozofický solidarizmus, ktorý zmenšuje priestor pre spomínané extrémy. Je zaujímavé, že sociálne učenie Jána Pavla II. sa nazýva teológiou solidarity. Schooyans nazýva teológiu solidarity opakovaním teológie lásky.
Ktosi povedal, že kresťanská cirkev vydržala 2000 rokov práve preto, že je nedemokratická. Myslíte si to aj vy?
Vôbec si to nemyslím. V tomto názore absentuje vzhľadom na cirkev to najpodstatnejšie. Cirkev nie je ľudské dielo, ale Božie. Hoci je pravda, že cirkev vo svete reprezentujú ľudia s chybami, plní nedokonalostí. Francois Mauriace dokonca hovorí: „Slovo Božie sa nielen hlása ústami hriešnikov, ale sa s nimi aj stotožňuje.“
Nemyslíte si, že cirkev je zbytočným medzičlánkom pri interpretácii Krista?
Keby som si to myslel, tak by som určite nebol kňazom. Problém je v tom, ako kto cirkev vníma. Sme vôbec schopní pochopiť ten fakt, že Kristus svoje dielo vložil do ľudských rúk? Ak by ju neriadil Duch svätý, asi by tu už naozaj nebola.
Dobre, ale povedzte mi, kto je vám ako katolíckemu kňazovi milší: človek, ktorý uznáva kresťanské hodnoty a nechodí na omše, alebo človek, ktorý pravidelne chodí do kostola, ale v občianskom živote sa správa ako pohan?
Za najlepší považujem tretí model: človek, ktorý navštevuje bohoslužby a kresťansky sa aj správa…
Nezdá sa vám, že v usmerňovaní spoločnosti je cirkev alebo kresťanstvo akési bezmocné? Zoberme si vplyv pápeža: Ján Pavol II. pred rokom ostro a veľmi nahlas protestoval proti bombardovaniu Juhoslávie, no nikto ho vtedy nepočúval, a už vôbec nie kresťansko-demokratickí politici. Možno vojnu nejakým spôsobom ospravedlniť v očiach kresťanov?
Ak ste v mojej druhej knihe čítali otázku týkajúcu sa práve týchto náletov NATO na Juhosláviu, viete, že osobne odmietam všetky vyjadrenia, či už kresťanských politikov alebo cirkevných predstaviteľov, ktorí sa jednoznačne zasadili za vojenské riešenie kosovskej otázky. Nazval by som to hasenie ohňa benzínom. Pokiaľ sa niektorí odvolávali na učenie cirkvi o oprávnenej obrane, zacitujem článok 2265 z Katechizmu katolíckej cirkvi, v ktorom sú dané podmienky spravodlivej obrany: aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť. Toto je pre mňa veľmi dôležitý bod. Dnes, po viac ako roku, už jasne vidieť, čo sa v Kosove vyriešilo. Vlastne nič. Ak sa kresťanskí politici vyjadrili ústretovo k akciám NATO, považujem to za chybu. Pápež doslova povedal: „Na násilie nemožno odpovedať násilím.“ Jeho hovorca Joaquín Navarro Valls zdôraznil: „Riešenie silou je vždy porážkou ľudskosti.“
Rôznorodo sa posudzuje v našej spoločnosti integračné úsilie do transatlantických štruktúr. Čo na to rímsokatolícka cirkev? Ste vy osobne za vstup Slovenska do NATO?
Otázkou je, či má Slovensko aj lepšiu alternatívu ako integrácia do transatlantických štruktúr. Keďže integrácia do EÚ sa môže najistejšie realizovať práve cez členstvo v NATO, som za. Vôbec si však nemyslím, že to bude vstup do „raja“ alebo, že NATO je „svätým anjelom“. Snažím sa iba zohľadňovať veci, ktoré mnohým ľuďom unikajú. Som za samostatné Slovensko, ale nie osamotené.
Čo by ste teda poradili ľuďom, ktorí v tomto svete už strácajú ilúzie nielen o politike, ale aj o cirkvi?
Ak ľudia strácajú ilúzie, tomu sa iba teším. Veď netreba žiť v ilúziach, ale v realite. Kristus neponúka ľuďom ilúzie, ale pravdu, realitu a skutočné hodnoty. Ani tí, ktorí vedú spoločnosť, by nemali ponúkať ilúzie. Tragédiou by bolo, ak by ľudia začali strácať nádej, motiváciu k životu a perspektívu. Všetkým takýmto radím siahnuť po evanjeliu.
Dozvedel som sa, že pripravujete ďalšiu knihu. Môžete prezradiť akú?
S mojím priateľom, tiež kňazom, pracujeme na knihe Pro patria (Pre vlasť). Môžem prezradiť iba toľko, že sa v nej zamýšľame nad ľudskejším svetom tretieho tisícročia a spravodlivejšou spoločnosťou 21. storočia. Dúfam, že nenapíšeme inovovanú Mórusovu Utópiu. Kniha bude vyjadrovať vrúcne prianie vytvoriť „légerovskú“ spoločnosť „bez zúrivosti, pokojnú, usporiadanú, ktorá by vedela prirodzene žiť v kráse“. Knihu píšeme v duchu myšlienky Josefa Čapka: „Nemyslím si, že by svet mohol byť niekedy celkom dobrý. Som si však istý, že by mohol a musí byť nepomerne lepší.“
V čom vidíte zmysel nadchádzajúcich sviatkov? Je to naozaj iba v tom, aby ľudia na chvíľu zastali a správali sa k sebe lepšie, čiže boli pokryteckí, alebo je to v niečom inom?
Tendencia, aby ľudia boli k sebe lepší, skôr rezonuje vo vianočných sviatkoch, keď blízkosť rodiny evokuje a doráža na ľudské city a dobrotu, ale veľkonočné sviatky majú iné poslanie. Ich význam vidím v takom komplexnejšom postoji, a to, aby nám tieto sviatky pripomenuli dve základné veci. Na jednej strane, aby v človeku vyvolali skutočne túžbu po lepšom poznaní seba a aby vyvolali túžbu po sebareflexii svojho života. Jednoducho, vidím veľkonočné sviatky, zvlášť v tej pôstnej dobe, v určitej príprave na ne, aby človek viac nahliadol do svojho svedomia, duše, do svojej minulosti. Aby sa človek očistil od všetkého negatívneho aj ľútosťou, aj dobrom. Hlboký význam Veľkej noci je v láske a odpustení, živote a nádeji a najmä večnej perspektíve. Posolstvo Veľkej noci nás vyzýva milovať a odpúšťať, naplno prežívať radosť z daru života. Učí nás uvedomiť si, že človek nie je len fyzický tvor, ale má aj svoju dušu a svoj duchovný rozmer. Ježišova smrť na kríži je aktom lásky k ľuďom. V ňom si môžeme uvedomiť, že ktosi tu má človeka nekonečne rád. Ten ktosi je Boh. Evanjelista Ján to nádherne vyjadril slovami: „Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho uverí, mal večný život.“ Veľká noc je každoročne sa opakujúcou výzvou uveriť v Božiu lásku a prijať ju za najväčšiu istotu svojho života.
S hosťom Slova sa zhováral Eduard Chmelár
