Tmavá a zamyslená, sotva sedemnásťročná, počerná dcéra Siona a svojej matky, si sadla k stolíku, hneď vedľa kaviarenského okna. Na tvár je dopadalo svetlo ošarpaného dvora.
„Ó srny Šalamúnove na vŕškoch Olivetských,“ povedal spisovateľ Stanislav svojmu kolegovi Ervínovi a obaja zadumane vypustili dym zo svojich fajok.
„Taká žena by sa nám hodila,“ poznamenal Ervin: „Tieto nie sú ako Gójky, také si kultúru vážia, aj chudobný môžeš byť, majú ťa rady.“
„To je fakt, u nich je to už tak. Vzdelaní muži študujú Tóru a ženy chodia do práce,“ prehodil Stanislav s nádejou v hlase.
„Veru, tá by hádam aj účet za elektriku zaplatila.“
„A možno aj za plyn.“
„Neblázni. Toľko peňazí žena nezarobí,“ neveril Stanislav, a hneď mu aj napadlo, že ak by sa pre dnešok vzdal večere, mohol by jej zaplatiť kávu.
„Ale čoby, zarobí, určite zarobí,“ oponoval Ervin a Stanislav sa rozhodol.
Dievčina sa napočudovanie tvárila prívetivo. Obaja spisovatelia, dlhé roky nezvyknutí na dievčenské koketovanie, zmeraveli. Tmavý kaviarenský výklenok s ošúchaným stolom z dubového dreva, kontrastoval s hravými úsmevmi a obdivným klipkaním dievčenských mihalníc.
Zvláštne bolo, že dievčina sa pravdepodobne naozaj cítila potešená ich pozornosťou. Niežeby na túto okolnosť neboli obaja chudobní spisovatelia, ešte stále tridsiatnici, u mladých dám zvyknutí… ale… priznajme si radšej úprimne – neboli.
Ervin sa dokonca hrdinsky rozhodol objednať dievčine pagáč a ona sa dokonca aj zatvárila vďačne.
Obaja rozprávali o svojich obľúbených knihách. Ervin spamäti zacitoval Rilkeho:
Kto nemá domu, už ho nezíska,
kto teraz sám je, kiež na dlho si zvykol,
bdieť bude, pisár dlhých zápisníkov,
v alejách sa bude ako v bludiskách
bezradne motať nad nahotou kríkov.
Stanislav rozprával o Exupéryho Nočnom lete, o detstve, ktoré sa uňho začínalo cez túto knihu: O možnosti vzlietnuť, o lete popod hviezdy, ktorý je údelom mužov, čo sa nechcú pomaly, pozvoľna zmeniť na blato. O lete z ktorého však už nieto návratu. Ostáva len nekonečná krása nočnej oblohy, až pokiaľ nedôjde palivo a mraky pod nami nás naveky pohltia.
Slnečné leto, veľmi vhodné na dobré víno, prechádzalo okolo nich. Rozprávali jej ešte o mnohých knihách, niektoré jej aj s ťažkým srdcom požičali, našťastie ich vždy vrátila, možno aj prečítané: Meyrinkov Golem, Greenovo Jadro veci, Steinbeckov Na východ od raja, básne od Ungaretiho, Perseho, Seferisa, Bonnefoya.
Jedného dňa prišiel na rad aj Mannov Tonio Kroger o mladosti a šťastí, ktoré vždy nejako zvláštne pretečie spisovateľovi pomedzi prsty – tanečný parket s vysnívanými plavovláskami, obklopenými dôstojníkmi od dragúnov, je vždy kdesi za veľkou sklenenou stenou.
„Nepovšimnutí, bože tak veľmi nepovšimnutí,“ povzdychol si Stanislav.
„No,“ poznamenalo dievča: „Moju mamu ste si ani vy nevšimli.“
(Stanislav si na jej mamu spomenul až teraz. Tiež ešte tridsiatnička zvykla posedávať presne za tým istým stolom, tiež počerná a snedá, redaktorka miestneho kultúrneho časopisu.
„To je hrôza, to je hrôza, on ma určite vyhodí,“ vzdychala asi pred troma mesiacmi, pravdepodobne vydesená zo svojho šéfredaktora a jej pohľad náhle utkvel na Stanislavovi:
„Hej pane, nie ste vy náhodou nejaký spisovateľ,“ prihovorila sa mu a on jej s miernym zdráhaním prisľúbil napísať zo desať strán názorov na život, umenie a tak, ktoré nakoniec aj naozaj vyšli na poslednej strane onoho časopisu.
„To je hrôza, to je hrôza, on ma už teraz načisto vyhodí,“ vzdychala nad Stanislavovým textom.
A tak sa aj stalo.)
Leto bolo čoraz neznesiteľnejšie. Zo všetkých troch stekal pot. Obaja odvážni spisovatelia už dlhší čas nasadzovali v spoločnom čítaní omnoho rafinovanejší kurz: Lawrenceove Zaľúbené ženy, Nabokovovu Lolitu a Millerove Tiché dni v Clichy.
„Bolo by sa hádam treba osprchovať,“ poznamenal raz rafinovane Ervin.
„Tak hej,“ povedalo dievča a všetci traja odišli k Ervinovi. N
evideli z nej veľa, lebo kúpeľňa bola príliš malá – skôr iba tak, ako keď sa pri tanci vo vysokej spoločnosti pozeráte do výstrihu. „Teraz ma asi budete mučiť,“ očakávala rozochvene ona.
„Ale čo, to by nám ani nenapadlo,“ dušovali sa obidvaja spisovatelia. „Tak teda nie,“ povedalo dievča smutne.
Epilóg
Leto skončilo toho roku priskoro. Vietor zalomcoval slnečníkmi a oni znova začali smerovať k Rilkemu.
Dievča sa náhle zasnene pozrelo do dvora kaviarne a vstalo uprostred niektorej predlhej Stanislavovej vety. Slová na rozlúčku akoby zazneli mimochodom:
„Viete, už musím ísť. Mňa si vlastne len vymyslela mama. To viete, mala tak trochu času, lebo bola dva mesiace nezamestnaná. A tak si jednoducho vymyslela dcéru. Teraz ale prekladá Fiškáľa do maďarčiny. A tie kriminálne predstavy ktoré z toho má… No veď uvidíte.“
Obaja spisovatelia zmĺkli. Postava dievčiny sa vzďaľovala dlhou kaviarenskou miestnosťou k otvorenému svetelnému štvorcu dverí. „Tí Židia, tí Židia, tí si ale vedia vymýšľať,“ poznamenal zo závisťou Stanislav.
Atmosféra v kaviarni sa však naozaj zmenila. Prekladanie Fiškáľa – ľudového časopisu o známych kriminálnych prípadoch do maďarčiny, malo naozaj akýsi zvláštny vplyv.
Okolo nich zrazu sedeli kdejakí potetovaní holohlaví mladíci a od dverí vstúpili ďalšie tri podozrivé postavy.
Pomenší inteligentný bradáč s pátravým hlbokým pohľadom, robustný mladík s výrazom gorily a drobný, kostnatný chlapík v modrobielom pásikavom tričku ruských výsadkárov pod rozopnutým sivým plášťom, z ktorého naozaj išiel strach.
Bradáč sa skúmavo rozhliadol po kaviarni a keď uvidel dvoch spisovateľov, zdvihol ruku a povedal:
„Zdes net.“
Všetci traja vyšli z kaviarne k autu. Práve začalo snežiť. Studený vietor rozvieval ich dlhé plášte pod ostražitými, nepokojnými očami. Bradáč niekam telefonoval a všetci traja nervózne prešľapovali pri aute. Sústredený, ošľahaný výraz bradatého muža veštil násilie, zúfalstvo a zúrivý voj o život.
Ale to je už iný príbeh.
