Po živom ohlase čitateľov prinášame druhý úryvok z knihy gréckeho spisovateľa Mimisa Andrulakisa EM na entú. V kapitole Palasa a Monti sa prechádza zaujímavými historickými momentmi európskych národných štátov. Dokazuje, že nijaké národné štáty pôvodne neexistovali, všetko sú to „národné mýty“. Vo svojej analýze sa nevracia iba do minulosti, ale sa dostáva aj do budúcnosti. Kniha má formu dialógu autora s viacerými ženami prostredníctvom e-mailu.
M. Andrulakis: Existuje istý historický paradox: najnovšie dejiny majú oveľa viac mýtov ako mala minulosť. Čo ty považuješ za najcharakteristickejší historický subjekt novšej epochy?
Palasa: Samozrejme štát, národný štát.
M. A.: Tu ide doslova o román. Nemáme len román národa, národný mýtus, ale aj národ ako román. Národ a štát je stelesnenie jedného druhým. Vytvára sa istý jednotný, homogénny čas až do prvopočiatku histórie, jeden plynulý tok národného času, ako keby národ existoval od vzniku sveta. Presne ako v klasickom románe sa zosnováva istý jednotný fantastický čas v neprerušovanom slede, minulosť – súčasnosť – budúcnosť. Ešte aj dnes je ťažké niekoho presvedčiť, že Grécko ako národný štát pred rokom 1921 neexistovalo. Francúzsko, Anglicko a Nemecko si predstavujú, že ich národy a jazyky tu boli odjakživa, čo je záležitosť ešte nereálnejšia, ako svojský grécky prípad. Nechajme bokom ďalšie čudá: Päťtisíc rokov Pakistan, či Rumuni dedičmi Dákov! V stredoveku neexistovalo ani Francúzsko, ani Nemecko. Boli iba mestské štáty, kráľovstvá, miestodržiteľstvá, cisárstva, vojvodstvá, ale nie národy. Ešte aj nadchádzajúci kapitalizmus sa opieral o svetový trh. Národné ekonomiky nasledovali neskôr.
Palasa: Ak je národ románová záležitosť, kto je potom autorom, románopiscom?
M. A.: Štát – v konečnom dôsledku. Nepočula si to známe: „Vytvorili sme Taliansko, je čas vytvoriť aj Talianov?“ Alebo vyhlásenie osloboditeľa Poľska Józefa Pilsudského: „Štát robí národ, nie národ štát.“ Samozrejme, že takýto postoj je hrubým zjednodušovaním, avšak potrebným pre pochopenie podstaty. Iste, existujú i predštátne spoločenstvá, mýty, povesti, spoločné jazykové údaje a historické dedičstvá, no je to súčasný štát, ktorý toto všetko spracováva a zjednocuje všetku roztrieštenú „mytológiu“ a minulosť do identifikovateľného preukazu totožnosti.
Palasa: Keď hovoríš o národnom románe, zdá sa mi, že podceňuješ potrebu ľudu pátrať prostredníctvom jazyka po čo najväčšej historickej hĺbke.
M. A.: No nie jazyk je hlavným a výlučným prvkom na vytvorenie istého národného spoločenstva. Vo chvíli talianskeho zjednotenia ani dva a pol percenta obyvateľstva nehovorilo súčasnou taliančinou. Aj v Nemecku existovala viacjazyčnosť, až neskôr sa presadila úradná nemčina. Vo Francúzsku, v hodine revolúcie, ktorá založila nový národný štát, len trinásť percent ľudí hovorilo súčasnou francúzštinou.
Palasa: Avšak pred chvíľou si označil hrubým zjednodušením názor, že štát vytvára národ.
M. A.: Čo si zoberieme najprv – vajce alebo sliepku? Pozri sa, historici, aby sa vyhli starému ekonomizmu, čiže prisudzovaniu ekonomických príčin všetkému, prevrátili veci naruby a dostali sa k „politicizmu“, a tak mýtotvorný štát produkuje a tvorí všetko.
Palasa: Ale veď ty zachádzaš ešte ďalej – zázračný románopisec vytvára u teba napokon všetko.
M. A.: Vieš, čo potreboval zo začiatku taký román na svoje vydanie? Predovšetkým intenzívny rozmach typografie – čo je spojené s rozvojom technológie a kapitalizmu. Ďalej potreboval široko rozšírený jazyk. Veď sa nemohol čítať v mŕtvej latinčine. Je to práve kapitalizmus, čo rúca uzavreté feudálne miestne spoločenstvá, vymazáva nezrozumiteľné dialekty a vnucuje jednotný jazyk a tiež životný štýl pripravený prijať román, ktorý sa dá čítať v celej krajine i vo všetkých európskych štátoch. Napokon boli potrební aj tí, čo mali záujem romány vydávať a predávať, teda určitý trh. Taktiež železnice – čítaj: kapitalistická technológia – zohrali veľkú úlohu v národnom zjednocovaní, tak ako i rozmach vojenskej technológie. Rozdrobené feudálne štátne subjekty nemali prístup k drahej výzbroji.
Palasa: Čiže tu máme národný román, ktorý kóduje národnú pamäť.
M. A.: A tiež zabúdanie, nezabúdaj na zabúdanie! Národný román sa píše aj so zámlkami, so všetkým tým, čo chce národ zabudnúť. Biele stránky sú rovnako dôležité, ako tie popísané.
Palasa: Áno, hovorí sa napríklad, že Francúzi zabudli na noc svätého Bartolomeja. Poďme však dopredu. V čase globalizácie, kde národné hranice atrofujú, sa môže vytvoriť dojem, že román ostáva visieť vo vzduchu, bez životodarnej pôdy.
M. A.: Román sa pôvodne rozvíja vďaka kríženiu, prelínaniu sa, výmene, vzájomným pôžičkám, prekračovaniu hraníc. Francúzi a Nemci sa nachádzali v stave totálnej vojny, no Nemci čítali Balzaca a Francúzi Goetheho.
Prelínanie sa neznamená jednoduchý ústupok druhej kultúre, vzdanie sa, opičenie sa po druhom, ale výmena, komunikácia, vzájomný prienik. Je to odpoveď tvorbou, a nie národnou veľkohubosťou, tvorbou potrebnou na to, aby si sa prispôsobil a aby si prispôsobil toho druhého sebe. V čase internacionalizácie, pri prenose kultúrnych odkazov rýchlosťou svetla – pokračuje na planetárnej úrovni dvojitá tendencia: „odlišnosť“ – „rovnakosť“.
Amerika je vrcholným bodom v histórii prelínania sa. Počnúc románom, cez matematiku, informatiku a končiac hudbou – všetko je tam dieťaťom kríženia. Toto premiešavanie sa je kľúčom k úspechu rockovej hudby, džezu a bluesu. Angličtina sa stala svetovým jazykom tak, ako ním bola kedysi gréčtina či latinčina, nech nás z toho nechytá panika. Národné kultúry musia byť produktívnejšie a originálnejšie, namiesto toho, aby plakali nad cudzími vplyvmi.
Je isté, že v súčasných podmienkach globalizácie a perspektívne v postnárodnom politickom systéme, v ktorom prejdú na druhú koľaj štátne charakteristiky národov, národný rozmer prežije vďaka osobitým kultúram a jazyku. Cez homogenizáciu znovu prekvitnú rozdiely.
Z gréčtiny preložila Silvia Okáliová
Od Mimisa Andrulakisa nájdete na slovenskom knižnom trhu knihu Tiene v Aténach (Vydavateľstvo Iris, Bratislava, 1999)
