Dlhodobá psychická kríza a ideový rozklad Komunistickej strany Československa vyústili do pasívnej rezistencie členov strany voči vedeniu. To bol aj jeden zo všeobecných dôvodov úteku komunistov od moci v celej východnej Európe. No nijaký významný teoretik nepredvídal takú podobu konca studenej vojny, akú priniesol rok 1989.
Písal sa rok 1117, keď pápež založil na ochranu pútnikov, putujúcich do Svätej zeme, templársky rád. Ak chcel niekto zmeniť spôsob života alebo sa zapáčiť Bohu, stačilo, aby zašiel, napríklad, v Španielsku k templárom, odovzdal im svoj majetok, oni mu vystavili potvrdenie a u templárov v Jeruzaleme si za toto potvrdenie vyzdvihol peniaze. Aj francúzsky kráľ musel ísť po peniaze k templárom – štátny poklad bol v parížskom Templi. To sa Filipovi Peknému znepáčilo, a tak bol v roku 1312 veľmajster rádu upálený. Na ceste na horiacu hranicu ho nasledovali niektorí jeho bratia, ďalší skončili doživotne v žalári; tí šťastnejší zmenili stranícku legitimáciu, čo vtedy znamenalo, že prebehli do iných rádov. Nič svetoborné, keby tento výkvet rytierstva pred svojím zánikom nevlastnil hrady vo všetkých kresťanských krajinách a jeho členovia neboli preslávenými bojovníkmi a postrachom neveriacich. Z dejín však zmizli v priebehu niekoľkých mesiacov a úplne bez boja, bez zjavnej snahy o odpor.
Polčas rozpadu
Desať rokov po nežnej revolúcii sa od- stránenie komunistov z výkonu moci zdá samozrejmosťou. Ibaže 17. novembra 1989 mala KSČ 1,7 milióna členov, čo bol obrovský politický potenciál. Na začiatku 90. rokov publikoval americký historik J. Gaddis článok nazvaný Teória medzinárodnej politiky a koniec studenej vojny. V tejto štúdii rozobral metodologické prístupy k štúdiu onoho obdobia, teoreticky ho starostlivo rozdelil do skupín, porovnal ich analýzy a dospel k pozoruhodnému záveru: nijaký významný teoretik nepredvídal takú podobu konca studenej vojny, akú priniesol rok 1989. Aj tí, ktorí v novembri toho pamätného roku v Prahe viedli ľudí do ulíc, dúfali v niečo iné, než získali – požadovali dialóg, a namiesto neho dostali moc. Vierohodné modely demontáže socializmu z 80. rokov rátali s tým, že sa od ZSSR začnú odtrhávať satelity, ktoré predtým prejdú do rúk reformných komunistov. Skutočný dej bol však iný: do rúk reformistov prešla najskôr Moskva, a potom sa vo východoeurópskych socialistických krajinách otvorila priama cesta pre antikomunistické sily (pozri SLOVO č. 34 – November sa začal v auguste). Dôvodom týchto prekonaných očakávaní bola skutočnosť, že komunistické strany vo východnej Európe boli už v roku 1989 demoralizované. Boli navyknuté na disciplínu v podmienkach, kedy sa programové dokumenty a hlavné politické rozhodnutia prijímali v politbyre sovietskych komunistov. Prestavba ich odzbrojila. Bezbrehá sebakritika s chaotickým riadením, strata záujmu o dianie v ostatných socialistických krajinách – to bol vrchol, ku ktorému sa dopracovala Komunistická strana Sovietskeho zväzu (KSSZ).
To všetko malo v ČSSR špecifickú hĺbku: Zdeněk Mlynář v roku 1990 v rozhovore s Michailom Gorbačovom prirovnal sovietske nezasahovanie 20 rokov po násilnej likvidácii Pražskej jari k situácii, keď niekomu zlámete nohy a potom ho necháte slobodne si vybrať, do ktorej nemocnice sa doplazí. Keď ale v lete 1989 vrcholil vnútri KSČ zápas niekoľkých skupín o dedičstvo po Milošovi Jakešovi, mal ešte podobu súťaže o to, ktorý z vedúcich funkcionárov sa postaví na čelo prestavby. Vtedy tajné výskumy hovorili jednoznačne: v máji 1989 sa plných 58% opýtaných domnievalo, že tí, ktorí riadia prestavbu v ČSSR, nie sú zárukou jej úspešnej realizácie; vtedy túto nedôveru ku svojmu vedeniu vyjadrilo 57% členov a 52% funkcionárov KSČ.
Život zabíja sny
Sila KSČ koncom 40. rokov vyrastala zo schopnosti predstaviť pre masy zrozumiteľné vysvetlenie najdôležitejšej skúsenosti mladej a strednej generácie – veľkej hospodáskej krízy, fašizmu a vojny. Navyše tu bola živá spomienka na hrdinstvo odbojárov a Červenej armády a vízia spravodlivej spoločnosti. Slabosť KSČ koncom 80. rokov vyrastala z neschopnosti vysvetliť mladej a strednej generácii vlastnú vinu za zaostávanie ekonomiky i životnej úrovne a za porušovanie politických práv. K tomu je nevyhnutné pripočítať spomienku na 21. august 1968 a stratu akejkoľvek mobilizujúcej vízie. Takýmito zmenami prešla krajina i strana. Romantizmus prelomu 40. a 50. rokov, vyrastajúci z presvedčenia, že vzplanula posledná bitka dejín, pomerne rýchlo vyprchal. Socialistické presvedčenie v 80. rokoch vyrastalo väčšmi z kníh ako zo životných skúseností – takto sa dá formovať len sekta, nie revolučné hnutie. Pokiaľ program komunistov vyjadroval vývojové tendencie, mohla si KSČ robiť nárok na postavenie predvoja spoločnosti; ale hneď ako sa tento duchovný potenciál vyčerpal, vedúca úloha strany nebola nič viac ako privilégium určitej skupiny. Záchranu mali priniesť reformy. Reformizmus v komunistických stranách bol vždy pokusom o zlúčenie myšlienkových prúdov, ktoré sa rozdelili po boľševickej revolúcii. Obidvaja veľkí reformátori 80. rokov – Teng Siao-pching a Michail Gorbačov – sa o takýto synkretický prístup pokúsili. Zásadne sa odlišovali tým, že jeden chcel postupovať od ekonomických reforiem k politickým, a ten druhý naopak. Myslieť si však, že v podmienkach narastajúcej slobody a predlžujúcich sa radov na základné potreby možno upevniť socializmus, znamená veriť viac liberálnym sloganom než vlastným očiam. Komunistické strany sa vždy budovali ako veľmi disciplinované organizácie, ale 80. roky dali disciplíne novú podobu. Rozhodujúci zlom nastal pri akcii proti Charte 77: povinné podpisovanie anticharty bez toho, aby sa podpisujúci smeli zoznámiť so znením Charty 77, bolo jasným signálom o rozdelení KSČ na triedy. Stranu úplne ovládli duchoprázdne rituálne aktivity: starosť o pravidelnosť schôdzí, o účasť na nich, o formu uznesení a hlásení. Podľa výskumu z roku 1989 sa iba 23% členov KSČ domnievalo, že o stanovisku ich základnej organizácie rozhoduje členská schôdza; 29% túto moc prisudzovalo výboru základnej organizácie, 23% straníckemu aparátu a 19% hospodárskym pracovníkom
V roku 1989 mala KSČ za sebou už niekoľko rokov hlbokej ideovej a psychickej krízy a rástol počet tých, ktorí spoznávali nemožnosť reformy režimu. Výsledkom bola pasívna rezistencia obrovskej väčšiny komunistov voči vedeniu vlastnej strany. Barikáda, rozdeľujúca spoločnosť, bola rozoberaná z obidvoch strán. To bol jeden zo základných dôvodov, prečo odovzdanie moci v Prahe prebehlo bez krviprelievania, prečo sa stavali mosty (pozri SLOVO č. 35).
Nepriechodnosť reformy
Predstava o nevyhnutnosti obrody socializmu zlúčením poznatkov humanistických prúdov od renesancie po environmetalistov nepredstavovala v KSČ dominujúci názor. Ba čo viac: tí čo pociťovali potrebu reforiem, neboli organizovaní. V tom je zásadný rozdiel medzi KSČ v roku 1968 a v roku 1989. Príčina bola jednoduchá – v 80. rokoch v Československu vládla elita z jednej, zvláštnej generácie. Tá bola čiastočne zúžená malými dekrétmi v roku 1945, rozpoltená v roku 1948 a decimovaná po roku 1968. Príslušníci novej generácie sa koncom 80. rokov iba dostávali do vyšších vrstiev rozhodovacích štruktúr, pričom výber nových kádrov bol deformovaný obludným nepotizmom (t. j. uprednostňovaním príbuzných). Reformátori roku 1968 dorástli k vrcholom politickej moci a v diskusiách dozreli na vytvorenie programových dokumentov. Reformisti z konca 80. rokov nemali moc, program nahrádzali pocity, boli anonymní a rozptýlení. Dôvera v KSČ sa vo verejnosti prepadala stále hlbšie: ak ešte v roku 1986 dávalo najavo 10% opýtaných, že je ochotných vstúpiť do KSČ, v roku 1989 to bolo len 6%; podľa výskumu z júna 1989 iba 46% členov KSČ bolo ochotných vstúpiť do tejto strany, keby sa mohli znovu rozhodovať.
Ladislav Adamec, ktorý sa v novembri 1989 ukázal ako muž dialógu, bol vo vedení strany izolovaný. Podľa prepočtov jeho spolupracovníkov na zasadnutí ÚV KSČ, ktoré sa zišlo 24. novembra 1989, mohol Vasil Biľak na svoju stranu získať 80 hlasov Lubomír Štrougal 40. Výsledky tomu aj zodpovedali: na čelo KSČ bol niekoľko dní po 17. novembri zvolený K. Urbánek, Miroslav Štěpán zostal v predsedníctve, naopak L. Adamec z predsedníctva odstúpil. Keď potom na druhý deň popoludní tlačový hovorca vlády informoval o dôvodoch Adamcovej rezignácie a o tom, že ho na ÚV KSČ kritizovali pre rokovanie s opozíciou, oznámil tak oddelenie štátneho vedenia od komunistickej strany. Takto nikým nespozorovaný prebehol zásadný zlom v politickom systéme – KSČ prestala byť tzv. vedúcou silou, čo bolo pre jedných znakom totality, pre druhých socialistického zriadenia.
Márnosť nad márnosť
Ani po novembri 1989 sa nedokázali reformátori dvoch odlišných generácií spojiť. Navzájom sa nepoznali a „šesťdesiatosmičkári“ len s ťažkosťami prekonávali nedôveru. Tá sa v nich rodila nielen z krutej životnej skúsenosti. Často tu hralo úlohu aj presvedčenie, že keď oni dorástli k poznaniu o slepých uličkách byrokratického socializmu, každý mladší, ktorý hlásal vieru v socializmus, je iba karierista. S istým zjednodušením sa dá povedať, že z veľkých postáv roku 1968 sa Čestmír Císař svojím širokým srdcom cez túto zaujatosť ľahko preniesol, Z. Mlynář po vášnivých diskusiách začal s pokusmi o organizačné zjednotenie týchto skupín, J. Pelikán si zachoval odstup – podobný ako A. Dubček voči mladým predstaviteľom Strany demokratickej ľavice na Slovensku
K zlomyseľnostiam dejín patrí, že na schôdzu predsedníctva ÚV KSČ 17. novembra 1989 bol pripravený materiál s názvom Návrhy na využitie politických prostriedkov proti domácim a zahraničným silám útočiacim na socialistické spoločenské zriadenie. Väčšina navrhovaných opatrení smerovala proti klubu Obroda. Ten združoval zväčša bývalých straníckych intelektuálov vyhodených z KSČ v priebehu čistiek po roku 1968. Inými slovami, za hlavného mocenského konkurenta sa považovali bývalí stranícki (a generační) druhovia, pretože oni si mohli – do značnej miery právom – robiť nárok na pozíciu na čele prestavby.
Keď sa v decembri 1989 zjazd KSČ chystal odhlasovať rezolúciu odsudzujúcu intervenciu armád Varšavskej zmluvy do ČSSR v roku 1968, J. Šmeral – pozorovateľ KSSZ na zjazde, syn posledného veľkého obhajcu Rakúsko-Uhorska a zakladateľa KSČ Bohumila Šmerala – opustil sálu. Jeho slova boli úprimné: „Nemôžem sa s tým vyrovnať.“ Nešlo o nostalgiu, ale o politickú predvídavosť. Šoková terapia pri liečbe politickej strany, ktorej členovia už dávno nevedeli robiť politiku, nevyhnutne musela viesť k vlastnej záhube. Také boli výsledky výchovy k stereotypom v myslení v duchu Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti, základného programového dokumentu tzv. konsolidácie: ľudia sa naučili, čo nemajú robiť a nevedeli, ako majú riešiť nové problémy. Preto Federálne zhromaždenie zložené z veľmi starostlivo vybraných nomenklatúrnych kádrov zvolilo v decembri 1989 za prezidenta Václava Havla a nie Alexandra Dubčeka. Preto sa musela KSČ toľkokrát štiepiť a nemohla sa premenovať ako ostatné strany vo východnej Európe. Vo chvíľach, keď táto strana stratila program, na zjazde vylúčila svojich vedúcich funkcionárov a jej aktivisti masovo odchádzali z politiky či menili dres, udržiavali jej zvyšky pri živote len pocity a symbol zosobnený jej novým predsedom L. Adamcom. Obávaný stranícky aparát dokázal po 17. novembri jedinú vec – skartovať najdôležitejšie archívy, čím zabránil skompromitovaniu tisícov ľudí a seba zbavil zvyšku moci
Možno tak nejako to bolo aj s templármi v 14. storočí, keď podľahli beznádeji pochopiac, že druhý raz už Svätý hrob od saracénov nevybojujú. Legenda však hovorí, že voz, ktorý opustil za šera brány Paríža pár hodín pred zatýkaním templárov, skrýval pod senom tajné pokyny pre bratov na celom svete. Tí potom stáli pri zrode rozenkrucionárov a slobodomurárov – ale aj pri zrode americkej a francúzskej revolúcie, aj pri rozoberaní Rakúsko-Uhorska. Niečo podobne zákerné cítia niektorí radikálni ľudia aj u komunistov. Budujú naozaj také veľkolepé dielo: život strašidlám dávajú tí, ktorí sa ich boja. Ako podstaná sa však ukáže nová životná skúsenosť mladej a strednej generácie.
Autor je český politológ a redaktor týždenníka Ekonom
