Zatiaľ čo slovenská verejnoprávna televízia je na pokraji materiálnej a myšlienkovej žobroty, diváci sa musia uspokojovať s antikvariátom repríz a čitatelia s vyratúvaním jej dlžôb a počtu prepúšťaných, ani vo svete nemajú veľké mamutie televízie na ružiach ustlaté.
Včerajší magnáti sa častejšie než so svojimi bankovými kontami stýkajú s exekútormi a televízne novorodičky majú skôr partajné a volebné otroctvo, než čisto vyprané alebo čitateľné pampersové plienky. Je možné, že včerajší televízni „žobráci“, teda maličké, skromné, utisnuté lokálne televízie majú viac myšlienok ako ich veľké konkurentky plné silikónových a revolverových seriálov? Dejiny potvrdili, že pamätný 11. september, keď sa z veľkého Svetového obchodného centra stala malá Hirošima, práve tie malé podceňované, ofrflané, pohŕdané „lokálky“ odvysielali priamy zásah o osem minút skôr ako všadeprítomné CNN a o štvrť hodiny skôr než hŕba sebavedomých televízií. Hľa, žobráci sa stali kráľmi! Konečne stúpol význam myšlienky pred kapitálom, drobného úsilia pred rozumovým koncernom, človeka pred stádom.
Človek vo víre života
V takomto duchu sa niesol aj októbrový 7. medzinárodný festival miestnych a lokálnych televízií v Košiciach Zlatý žobrák. Podujatie, zo začiatku usporadúvané najmä zásluhou košickej TV Naša, neskôr TV Global združujúcou 25 mestských a regionálnych vysielaní, si každoročne kladie za cieľ konfrontovať miestne dianie v rozličných štátoch sveta. Počet účastníkov stúpa. Tohto roku sa ich akreditovalo 140 z 20 krajín. Už tradične ich najviac prichádza z bývalej Juhoslávie a Sovietskeho zväzu.
Predsedom poroty bol Ed Baumeister z USA a Slovensko, rovnako ako lanského víťaza z TV Naša, v nej zastupoval Marcel Dekanovský. Jury vyberala z dvanástich hodín súťažných programov.
Príspevky hodnotili porotcovia bez rozdielu žánrov a tak sa vedľa seba ocitlo spravodajstvo, publicistika, dokumentárna aj reklamná tvorba. Ako povedala šéfka festivalu Eva Dekanovská, „ponúkli pestrý obraz o stave spoločnosti v Európe. Sympatické je, že ich najčastejším motívom je človek vo víre života“.
Zaujímavosťou bolo, že Američania tohto roku, zo strachu pred zaoceánskymi letmi, nevyslali poverených ľudí, ale len „zbornú“ sústredenú v Európe. Taliani z rovnakého dôvodu a po kolízii aeroplánov na milánskom letisku odriekli účasť vôbec. Úroveň to však neovplyvnilo.
Lokálky ako „haló, haló“
Každý deň sa predstavovali aj jednotlivé miestne siete. Ruud De Bruin, zastupujúci najvyššiu radu holandských vysielateľov, hovoril o postavení staníc vo svojej vlasti. Všetky financujú mestá a miestne správy. Marcel Dekanovský spomenul prínos TV Global Slovensko: spojením miestnych staníc sa celok stal zaujímavým aj pre nadnárodných inzerentov. Ako zdôraznil, „lokálne televízie vedia otvárať cestu ku globálnemu“.
Prezident veľtrhu lokálnych médií MITIL vo švajčiarskom Vevey Costa Haralambis vyzdvihol vysokú úroveň východoeurópskych staníc v porovnaní s jeho domovinou. Tam je totiž vysielanie závislé od amatérskej, dobrovoľnej účasti. Často ide o ľudí, ktorí sa chcú zviditeľniť bez nároku na honorár, aby sa potom presadili v celonárodných profesionálnych televíziách. Tamojšie lokálky fungujú ako vysielanie „haló, haló“ miestneho rozhlasu hodinu či dve denne. O nejakej programovej štruktúre sa nedá hovoriť.
Keď informácia stráca význam
Najväčší záujem vzbudil workshop na tému Médiá v novej vojne. Ako povedal jeho vedúci – starší korešpondent FSN v Paríži a spolupracovník Hlasu Ameriky P. Paul Miller z USA: „Bolo prisilné, keď sme na obrazovkách videli, ako ľudia vyskakujú z horných poschodí horiaceho mrakodrapu. Takto by to nevedeli vymyslieť ani hollywoodski filmári. Pritom išlo o globálnu informáciu, ktorú priniesli práve lokálne stanice.“
V diskusii potom podčiarkol, že televízia niekedy slúži teroristom vlastne ako nástroj. „Vysielame všetko, čo povie Al Kaida, a potom to preberajú ďalšie stanice. Bez nás by teroristi ani nemohli jestvovať. Keď padne v lese strom, nik ho nepočuje. Keď sa informácia nedostane k ľuďom, stráca význam. Ale aj my zavše robíme akčné filmy, kde tečú potoky krvi, a vyrábame supermanov, ktorí zrovnajú všetko so zemou, aby zachránili svet. Teraz však na to nemá nikto žalúdok. Čo urobila televízia 11. septembra? Poskytla ľuďom zábery, ktoré sa im vryli do pamäti na celý život.“
Problém posolstva výpovede
Zlatým klincom nesúťažného programu bolo stretnutie s tvorcom a pedagógom VŠMU Dušanom Trančíkom. Ako apel v podobe kvapky, kde sa zrkadlí jadro problému, pôsobilo premietanie jeho pätnásťminútového dokumentu Z blata do kaluže o vysídľovaní rómskej komunity z Česka na Slovensko. Tento námet o horúcom zemiaku, ktorý si oba štáty vzájomne prehadzujú, vlastne o ľuďoch, ktorých nikto nechce, nakrútil pred ôsmimi rokmi. Mimochodom, momentálne dielo dávajú na festivale v Paríži pod titulom Z jedného hovna do druhého.
Dušan Trančík s príslovečnou iskrou a múdrosťou praktika prízvukoval, že pri dokumente netreba nijaký predbežný scenár. To len verejnoprávna televízia vždy chce mať čosi v ruke ako záštitu, a preto tvorcovia zapĺňajú papier nezmyslami. „Pri filmovaní rómskeho problému som ani nevedel, do čoho idem. Cestoval som celú noc, bol som oťapený a kameramanovi som neustále kládol na srdce: nech sa deje, čo sa deje, stále zaberaj deti!“
Bieloruských hostí zaujímal problém poslania či posolstva výpovede. „Preboha, len nijaké poslanie, nijaké mentorovanie! Len váš pohľad a pravdu,“ povedal Dušan Trančík, ktorému vymedzený čas už dávno vypršal a naštrbil tak povinný program. Nik však neľutoval.
Ponor do života detí
Festival Zlatý žobrák sa skončil slávnostným odovzdaním jedenástich ocenení v Štátnom divadle. Cenu Lions klubu si odniesla snímka Záchranári krakovskej TV Wisla za kameru sledujúcu činnosť horskej služby. Cenu Starého mesta Košice získalo XXI. storočie z TV Niš za údel chudobnej, lež umelecky nadanej bosnianskej dievčiny v utečeneckom tábore. Čestné uznanie poroty dostala rumunská Láska z Nagy Company za citlivý pohľad na vzťah dvoch mladých ľudí, ktorý prekonáva telesné postihnutie.
Rovnaké uznanie a Cenu divákov si odniesli Bezprizorní z kyjevských Internews za neprikrášlený ponor do života detí bývajúcich v opustených domoch s troškou šťastia v podobe fľaštičky toluénu či potiahnutej peňaženky. „Paradoxom je, že ony si takýto údel zvolili dobrovoľne. Z času na čas príde sociálka alebo policajti, aby ich zozbierali, ale ony zas poutekajú. Lebo im je tak lepšie. Často sa útekom z detských domovov bránia roztrhnutiu súrodeneckých vzťahov. Vlastne som ich v tom pochopil,“ tvrdí režisér Taras Dudar.
Cenu Asociácie lokálnych televízií prevzali bieloruskí predstavitelia Telecom Garant Vitebsk za priblíženie námetov diela svetoznámeho maliara Marca Chagalla prostredníctvom mesta Vitebska, kde sa narodil. Jazyková škola Regent udelila svoju cenu macedónskej snímke Pán Abeceda z TV ERA & Katena Mundi v Skopliji za podnetný zábavný program pre deti. Domáca TV Naša získala Cenu Sigillum oppidi Saag za parodický prístup k politickým komentárom. A fanfáry Grand Prix zazneli pre TV Global Slovensko za objavnú formu, s pomocou ktorej možno urobiť na Warholových 15 minút masmediálnu hviezdu z hocikoho na ulici pod názvom Možno práve vy.
Slúžiť dobru či senzácii?
Moderátorská dvojica galavečera Igor Adamec a Martin Vanek ani tentoraz neporušila minuloročnú tradíciu vyžobrať si do krabice nejaké korunky. Za desať minút ich bolo 2500, plus šesť rubľov. Slušné. Spolu s lanskými je to okolo šesťtisíc. „Ak to bude takto pokračovať, v budúcom storočí si vyžobreme na novú televíziu,“ sucho poznamenala prezidentka festivalu Eva Dekanovská.
Festival sa skončil. Záverom ostali nezodpovedané otázky o budúcnosti čarovnej skrinky. Či bude alebo má televízia slúžiť dobru alebo len senzácii, kde sú hranice medzi ilúziou a presnou informatikou. A čo z toho plynie pre lokálky a čo pre TV megacity? Najmä však: Kde lokálna televízia prerastá do globálnych rozmerov – myšlienkovo, informatívne, komentárom? Má či nemá právo alebo povinnosť zaujať aj stanoviská?
A ešte: sú Košice centrum? Sú oblasti, kde „tí veľkí“ a „tie centrá“ môžu priniesť menej pohotovejšie a zavše menej užitočnejšie veci, než tie „len“ lokálne, regionálne, vidiecke? A čo je to vlastne – vidiek? Ak bol „biedermeyer“ v New Yorku uspávanka, nepohotovosť, môže byť aj veľkomesto provinciou a vidiek centrom?
