Kúpila som dnes štyri hrubé sviečky – žltú, oranžovú, bielu a zelenú. K tomu zväzoček červených. Lebo takto farebne si ho predstavujem. Zapálila som ich a v tom mihotavom plameni ešte cítim ducha chlapca, ktorý odišiel skôr, ako stihol zostarnúť. Počujem jeho hlas, vidím tú šticu vlasov ako drôtená kefa, ten úsmev v stále chlapčenskej tvári. Ako vtedy pred štvrťstoročím.
Bolo po prvých slobodných voľbách, jún, júl? A ja som sa ako Pilát do Kréda dostala do politiky. Vyplašená, ba možno až vyľakaná – ako to zvládnem? Kráčala som po Leningradskej ulici a niekde pri Hviezdoslavovom divadle som ich stretla – dve veselé, rozšantené, krásne deti (hoci už boli čerství inžinieri), Katku a Zbyňa. Prihnali sa ku mne, takí romantici, tešili sa, že sme spolu a že teraz máme možnosť ukázať, čo je to ľavica. Že konečne dokážeme všetkým, čo je bratstvo, rovnosť, sloboda.
A potom sme sa vídali sporadicky, no tá srdečnosť a spríbuznenosť z nich nikdy nevyprchala. Už neboli deťmi, sami sa stali rodičmi. Raz, na ceste z chaty Zbojská po Clementisovej ceste, mi Zbyňo charakterizoval ich deti: Viktor je bystrý a Tamarka je spoločenská. Zasväcoval ma do tajov daní, do vtedy vymysleného jednotného tarifného pásma, ktoré vyšpekuloval akýsi Sulík.
„Bystrý jak hovado,“ povedal Zbyňo. (V našej rodine sa táto charakteristika veľmi ujala.)
Tápala som a tápem v daňových záležitostiach, ale Zbyňa som dokázala počúvať od Zbojskej až po sedlo Burda, kde sme si dali tradičný guláš domácich hostiteľov.
„Vy len píšte, robte to, čo viete,“ hovoril. „To je dôležité, čo vy robíte! Veď ja tomu ani nerozumiem. Jožko Lysý ma brával na víno k vincúrovi, tam sa schádzali profesori, ja som len počúval, a tam som sa vzdelal,“ zľahčoval, ako to len on vedel. A že ako ten Engels bude pomáhať… Lebo sa stal schopným a úspešným podnikateľom.
Na Malom Slavíne, kam chodíme v máji k pamätníčku dvoch sovietskych vojakov, mi Zbyňo nad ohníčkom opiekol špekáčiky. Podával mi ich na chlebe a pri ňom stál taký mládenček, akým býval Zbyňo, keď som ho spoznala.
„To je tvoj bystrý Viktor,“ smiala som sa a on, že áno. A Tamarka mala pred maturitou, Zbyňo s ňou mal ísť vyberať oblečenie na ten slávnostný akt. Tak sa so mnou radil – o móde.
Ach, Zbyňo, horia mi tu sviečky, ako ten ohník na Malom Slavíne, ale niet už tej ruky, čo mi podávala špekáčik…
Nešťastný pád zo schodov. A to má byť koniec?
Pre všetkých tvojich kamarátov a kamarátky si tu, a inak to už nebude.
