Ťažký kaliber z východu

Poľsko, najväčšia z pristupujúcich krajín, nakoniec úspešne prešlo skúškou referenda a ocitlo sa jednou nohou v únii. Vstupuje tam s podobnými obavami a nádejami ako ostatní kandidáti, napriek tomu je jeho situácia špecifická. S referendom nemajú najlepšiu skúsenosť ani u našich severných susedov. To európske sa malo konať dva dni. Keďže podpora vstupu bola dlhodobejšie viac ako dvojtretinová, vláda sa obávala skôr neúčasti. Ak by k urnám neprišlo viac ako 50 percent oprávnených voličov, hlasovanie by bolo neplatné. O vstupe by mohol síce aj tak rozhodnúť parlament, no bola by to politická porážka. Hrozba neúčasti na euroreferende sa stala, podobne ako v iných pristupujúcich krajinách (Slovensko nevynímajúc), vyjadrením nesúhlasu s politikou kabinetu Leszeka Millera. Príznačná bola kampaň Občianskej platformy, liberálneho opozičného hnutia, ktorej ústredným mottom bolo: „Áno Európe, nie Leszekovi Millerovi.“ Domáci skeptici Aj euroskeptická opozícia nachádzala v zásade rovnaké argumenty, ako ostatné jej stredoeurópske obdoby. V Poľsku ju reprezentovalo najmä ultranacionalistické, katolícke hnutie Liga poľských rodín (ktoré spojilo Národnú stranu, Národné katolícke hnutie, Poľskú alianciu, Alianciu pre Poľsko a iné krajne pravicové skupiny) a stúpenci Lepperovej Samoobrany. Jej líder sa síce oficiálne vyslovil za vstup, no nikdy si nenechal ujsť príležitosť zahrať euroskeptickou kartou – najmä keď mala protinemecký nádych: „Nemám nič proti nemeckému národu, no nechcem mať nič spoločné s jeho ekonomickým expanzionizmom. Každopádne, to že nám Brusel priznal dvanásťročné prechodné obdobie, počas ktorého si cudzinci nesmú kupovať našu pôdu, nemá zmysel. Nemci už čakali šesťdesiat rokov a môžu ešte trochu dlhšie pred tým, než si vezmú späť to, čo pred vojnou bolo Východným Pruskom. Ja osobne na históriu nemôžem zabudnúť, nie ako naši lídri.“ Tým sa dostávame k argumentom, ktorými táto skupina kritikov spochybňovala správnosť vstupu – strata suverenity, ohrozenie kultúry úpadkovým európskym liberalizmom, vypredanie krajiny (pôdy) a rast nezamestnanosti i cien, ktorými krajina zaplatí pripojenie sa k spoločnému trhu. Iluzórnosť niektorých týchto obáv vystupuje v prípade Poľska mimoriadne ostro. Inštitucionálna a politická váha Varšavy bude v únii veľká. (Merané počtom hlasov – rovnaká ako Španielska.) Určite nebude schopné formovať celý proces podľa vlastných predstáv, na druhej strane však bude pri rozhodovaní silným hráčom. Skôr ako o strate suverenity sa dá preto hovoriť o získaní novej, vyššej úrovne zdieľanej suverenity. O to viac, že mnohé ekonomické procesy sa dajú regulovať už len na celoeurópskej úrovni. Podobne sa dá nazerať i na strach z „úpadku kultúry“. Pri dostatočne dôslednom uvažovaní sa z kultúry stáva individuálny koncept – kultúra spoločenskej skupiny existuje len v ideálnej podobe, ku ktorému sa kultúry jednotlivcov, členov skupiny, viac alebo menej približujú. Strach, že v dôsledku európskej integrácie budú liberalizované zákony o interrupciách (Poľsko ich má spolu s Írskom najprísnejšie v Európe) alebo bude oslabené postavenie katolíckej cirkvi, tak z veľkej časti vyplýva z neochoty elity nechať si vziať jeden z nástrojov usmerňovania ľudskej vôle. Národná kultúrna suverenita – možnosť definovať „normálne“ a „vymykajúce sa norme“ v rámci hraníc národného štátu – má tak aj svoju politicko-mocenskú dimenziu. Ekonomické argumenty proti vstupu do únie sú aj v poľskom prípade premietnutím obáv z následkov spojenia sa s ekonomicky silnejším celkom. Aj keď je Poľsko považované za pomerne silnú ekonomiku (ako prvé z transformujúcich sa krajín dosiahlo, už v roku 1995, úroveň produkcie z roku 1989, donedávna zaznamenávalo rýchly rast HDP), v sociálnej situácii sa to nepremieta. Trápi ho stále vysoká nezamestnanosť, životná úroveň je v porovnaní s bohatšími kandidátskymi krajinami nízka, krajina trpí veľkými regionálnymi rozdielmi. Dá sa oprávnene očakávať, že po vstupe do EÚ sa niektoré z týchto problémov ešte prehĺbia – niektoré firmy alebo farmári neobstoja v konkurencii, skrachujú, čím ešte zvýšia počet nezamestnaných, respektíve chudobu vidieka. Na druhej strane, Európska únia nie je NAFTA (aj keď mnohí by ju len ako zónu voľného obchodu radi videli). Má svoje mechanizmy na vyrovnávanie sociálnych a regionálnych rozdielov, hoci ani zďaleka nie také účinné, ako by mohla mať. Vstupujúce krajiny by preto mali zamerať svoju politiku na prehlbovanie solidárnosti únie (a teda politickej a sociálnej harmonizácii). A je paradoxom, že často robia pravý opak. Neistota budúcich partnerov Obavy zo vstupu nemá len Poľsko, ale čiastočne aj druhá strana – terajšie členské štáty. Uvedomujú si, že pristupuje veľký hráč, bez ktorého integrácia nedáva z ekonomického ani bezpečnostného hľadiska zmysel, zároveň mu to však dáva veľký vplyv (ktorý sa môže prejaviť aj negatívne). Čím väčšmi postupuje proces integrácie do šírky, tým ťažšie je viesť ho do hĺbky. So zvyšujúcim sa počtom členov v únii je zintenzívňovanie spolupráce čoraz komplikovanejšie. Už samotný fakt, že kandidáti musia najprv prijať existujúce pravidlá, brzdí terajších členov pri prijímaní nových. Okrem toho sa zvyšuje počet hráčov. Ak by bolo základným mechanizmom väčšinové rozhodovanie, znamenalo by to viac možností vytvárať koalície. Rozhodovací proces v únii je však ešte vždy do veľkej miery postavený na konsenze (a bude to tak, aj keď medzivládna konferencia prijme ústavu navrhnutú konventom). V tomto prípade znamená viac hráčov dlhšie rozhodovanie. Európski politici si však uvedomujú, že problém nie je taký jednostranný. Samotné rozširovanie dávalo a dáva integračnému procesu dynamiku. Nutnosť pripraviť sa na desať nových členov (a neskôr ešte ďalších) tlačí EÚ k zmenám, ktoré posúvajú integráciu ďalej aj kvalitatívne. V prípade Poľska vystupuje do popredia ešte jedna špecifická téma – vzťah EÚ a USA. Varšava sa (rovnako ako iní kandidáti) usiluje lavírovaním získať čo najviac. Abstraktný pojem „politického postavenia“ sa pritom premieta do celkom konkrétneho prerozdelenia zdrojov. Pri rokovaní o prioritách európskej politiky, o výške príspevkov a platieb, rozhoduje politická váha krajiny, či dokáže presadiť svoje priority. Inými slovami, koľko zaplatí a koľko získa. Aj z tohto pohľadu treba vnímať postoj Poľska ku kríze v Iraku a jeho následné prisvojenie si unikátnej pozície „mosta medzi Washingtonom a Bruselom“ (čím by nahradilo Nemecko). Rokovania Weimarského trojuholníka (Francúzsko, Nemecko, Poľsko), ktoré sa začiatkom mája konali už trinásty raz, zvyčajne nebývajú veľmi nápadné. Tentoraz však boli prvým stretnutím „starej“ a „novej“ Európy. Poľská Trybuna vtedy napísala (a opäť sa na to treba pozrieť aj z ekonomického pohľadu): „Poľsko už nie je v úlohe skromného prosebníka, ktorému dovolia prísť k stolu. Teraz jeho hlas, nielenže musí byť braný do úvahy, no dá sa aj výhodne použiť.“ Z pohľadu národného štátu je to pochopiteľné vnímanie a racionálne konanie. Dopláca však naň (a na konflikty, ktoré z neho vznikajú) celý integračný proces. Je to daň, ktorú Európa platí za stálu neschopnosť zbaviť sa svojej minulosti spolku národných štátov.