Generálny štrajk odborárov nastolil viaceré otázky. Úspech moderných štrajkov je meraný hlavne schopnosťou získať verejnosť na svoju stranu. Presadiť odborársku agendu do spoločnosti nie je bez verejnosti totiž možné. Ešte týždeň pred jeho vyhlásením bolo možné čítať správy o dohode partnerov v Tripartite. Sociálny dialóg bol znova obnovený. Mikuláš Dzurinda našiel spoločnú reč s Ivanom Saktorom, predsedom KOZ. Napriek tomuto pozitívnemu signálu sa štrajk o týždeň neskôr predsa len konal. Otázka teda znie, prečo sa tak stalo. Predovšetkým prečo práve teraz, keď verejný a mediálny priestor doslova a do písmena pohltila iná téma – súboj Dzurindu o udržanie vládnej koalície s vlastnými koaličnými partnermi a o vlastné postavenie v SDKÚ. Už z toho dôvodu tento pokus o generálny štrajk nevyšiel. Zďaleka nejde len o to, že z polmiliónovej členskej základne štrajkovalo symbolicky či inak len niekoľko desiatok tisíc ľudí. Ide naozaj aj o to, že kým železničiarsky štrajk sprevádzala silná polarizácia spoločnosti, tento „generálny“ nielenže nevyhrotil atmosféru, ale zostal mimo povšimnutia. Jeho priebeh vyvolal vlažnú, či skôr takmer žiadnu reakciu zo strany verejnosti. Nič na tom nezmenia ani vyhlásenia viacerých predákov z centra KOZ o jeho „veľkom úspechu“. Pokiaľ viem, k jeho úspešnému priebehu zablahoželali len jedny noviny, ale s príznačným vysvetlením: „Nech si ani nabudúce nikto nič nevšimne.“. Ak mal štrajk vyburcovať verejnosť, málokedy bola na to menej vhodná atmosféra ako počas tejto jesene. Tam, kde mal byť štrajk najviac viditeľný, teda v uliciach a na staniciach oboch najväčších miest Slovenska, ho vidieť nebolo. Organizátori mohli iba apelovať na slobodu vôle železničiarov a presviedčať pri tom samých seba, že za tento neúspech môže práve táto slobodná voľba. Žiaľ, ani kvôli tomu si mestská verejnosť v Bratislave či v Košiciach štrajk nevšimla. Otázkou teda zostáva, kto tu bol víťazom a kto porazeným? Odpoveďou na ňu môže byť veta, ktorú som náhodou počul začiatkom minulého týždňa: To najhoršie, čo sa mohlo v tomto čase Saktorovcom prihodiť, malo byť to, že by svoju požiadavku generálneho štrajku museli naozaj aj presadiť. Myslím si, že je to tak. Pretože po tomto štrajku je jasné: autorita Konfederácie odborových zväzov ako celku poklesla. Naopak, sila jednotlivých odborových zväzov ,ktoré sa v štrajku vedeli presadiť, stúpla na cene. Pozíciu najdôslednejšieho zväzu znova upevnilo OZ KOVO, kde prácu na jednu hodinu prerušilo okolo 130 tisíc ľudí. Dokonca aj v automobilke Volkswagen sa práca prerušila – aj keď len na 15 minút. V čase, keď sa nahlas uvažuje o vstupe oborov do politiky, dostal štrajk svoj zmysel. Ukázal, že vnútropolitický zápas nemusí byť v budúcnosti len optikou, ktorou by sa dala prečítať iba činnosť našich rozhádaných politických strán. n
