Tatranský národný park stráca politickú podporu

Ochrana prírody býva vždy v rozpore s bežnými spôsobmi ťažby dreva a s extenzívnym rozvojom cestovného ruchu na chránených územiach. Rezortné organizácie sú priamo závislé od politického vedenia príslušných ministerstiev. Nedá sa od nich očakávať, že budú nezávislé. Keby boli, jednoducho by sa pre ne nenašli peniaze. Po voľbách ďalšia kalamita Obe proti sebe stojace skupiny si môžu nájsť v podstate neobmedzený počet kvalifikovaných odborníkov s najvyššími pedagogickými a akademickými hodnosťami, ktorí ich podporia. To, či sa príroda chráni alebo ničí, závisí hlavne od toho, akí politici vládnu. V posledných parlamentných voľbách sa opäť nedostali k moci politické sily, ktorých reálnou prioritou bola ochrana prírody. Takisto proeurópske nadšenie súčasných vládnúcich strán už nie je také ako pred rokom. Aj za predchádzajúcej vlády mala úroveň ochrany prírody dosť ďaleko k bežnej úrovni v Európskej únii. Ťažba dreva v rezerváciách a na územiach NATURA 2000 či veľkoplošné letecké postreky lesov insekticídmi sú vo vyspelých štátoch neprípustné. V súvislosti s čoraz viditeľnejšími následkami globálnych klimatických zmien sa už v podstate celý svet usiluje chrániť zvyšky nedotknutej prírody. Terajší vládni politici však vedú Slovensko úplne iným smerom. Staré prístupy sú neudržateľné Na celom svete sa územie národných parkov rozdeľuje do troch zón. Väčšina je v tzv. bezzásahovej zóne. V nej sú vylúčené akékoľvek ľudské zásahy, okrem sprístupnenia územia pre peších turistov. Tento celok od územia, kde sa bežne hospodári, oddeľuje nárazníkovou zóna. Na okraji národného parku alebo v sídlach sa zriaďuje hospodárska zóna, kde platia najmiernejšie obmedzenia a rozvíja sa infraštruktúra. Na území bývalého Československa sa experimentovalo s iným prístupom. Bezzásahová zóna v podstate neexistovala. Lesní hospodári sa snažili ťažbou dreva a inými zásahmi udržiavať v horách stav, ktorý zodpovedal ich predstave o prírodnom lese. Do konca osemdesiatych rokov minulého storočia bol tento prístup ako-tak udržateľný. Vyskytovali sa len pomerne malé veterné kalamity. Po vyťažení kalamitného dreva zostávali v Tatrách ťažko zalesniteľné holiny, ale ich rozsah nebol veľký. Ťažba kalamitného dreva neohrozovala podstatu národného parku. Od deväťdesiatych rokov sa v súvislosti s imisiami, klimatickými zmenami a prirodzeným starnutím lesných porastov začali v našich jediných veľhorách vyskytovať čoraz väčšie kalamity (vietor, lykožrút, huby). Keby sa pokračovalo v starom prístupe, väčšina lesov by sa pomerne rýchlo zmenila na vyrúbané holiny. Zonácia je nová nádej Problém spočíva v tom, že prírodný les sa novým podmienkam prispôsobuje tým, že nechá lykožrúta, aby odstránil staré a oslabené stromy, a tým umožnil prirodzenú obnovu novej generácie porastu. Keďže sú na prirodzenú obnovu horského lesa potrebné mŕtve stromy (chránia pôdu, mladé stromčeky môžu často rásť len na nich), ťažba dreva ničí podmienky na jeho prirodzenú obnovu a na vyťažených plochách vznikajú ťažko zalesniteľné holiny. Aby bol v Tatrách možný život zdravého lesa, treba s konečnou platnosťou určiť bezzásahovú zónu – teda urobiť zonáciu. Tá je dôležitá aj na vymedzenie územia na rozvoj cestovného ruchu. V súčasnosti nestojí proti sebe iba ochranárska a lesnícka legislatíva, ale často aj ochranárski a lesnícki odborníci. To, či sa bude v rezerváciách ťažiť drevo, alebo nie, závisí od rozhodnutí úradníkov, ktorí sú však závislí od tých, čo majú moc. Frontálny nástup lobistov Veterná kalamita v roku 2004 otvorila Pandorinu skrinku nárokov na Tatranský národný park. Rozličné lobistické skupiny si našli cestu k tým, čo majú moc. Ministerstvo životného prostredia týmto tlakom za minulej vlády ako-tak odolávalo. Tak sa do konca roka 2006 podarilo zachrániť pred ťažbou dreva a investičnými zámermi aspoň pripravovanú jadrovú zónu v Tatrách tak, ako to žiadala Správa TANAP-u. Návrh zonácie vypracovala skupina odborníkov v rámci medzinárodného projektu, v tíme boli aj zástupcovia nezávislých vedeckých inštitúcií. Predložený dokument spĺňa medzinárodné kritériá a znamená zachovanie národného parku pre budúce generácie. Udalosti na ministerstve životného prostredia zo začiatku tohto mesiaca napovedajú, že ochrana prírody stráca politickú podporu aj v tejto inštitúcii. Plošné odvolanie riaditeľov všetkých národných parkov a prepúšťanie zamestnancov z už aj tak poddimenzovaných správ nie je zmysluplné opatrenie. Naopak, pozícia tých, ktorí už aj verejne uprednostňovali záujmy lobistických skupín, sa na ministerstve upevnila a reorganizácia Štátnej ochrany prírody k tomu ešte prispeje. Navyše práve títo ľudia hľadajú cesty, ako obísť záväzky Slovenska voči EÚ v tejto oblasti. Poľsko dobrým príkladom Súčasný razantný útok proti prírode môže spôsobiť ťažkosti s poskytovaním fondov z únie. Práve tieto zdroje by mohli vyriešiť mnohé problémy, najmä neštátnych vlastníkov. Racionálna ochrana prírody totiž môže byť výnosná pre nich aj pre moderne orientovaný cestovný ruch. Práve ten potrebuje takú prírodu, ktorá by priťahovala návštevníkov. Dobrým príkladom je poľská časť veľhôr. Väčšinu územia tamojšieho Tatranského národného parku už desaťročia ponechali bez zásahu, pričom ho chránia lesníci. Za každou dedinou v podhorí poľských Tatier nájdete aj desiatku vlekov a v dedinách plno penziónov. Naši severní susedia dokázali skĺbiť cestovný ruch s ochrannou prírody. No práve takýto trvale udržateľný rozvoj, ktorý sa stáva samozrejmosťou na celom svete, nemá medzi slovenskými politikmi podporu. Likvidačná metodika Napriek tomu, že odborná komisia ministerstva životného prostredia schválila roku 2006 projekt zonácie, ktorý vypracovala správa TANAP-u, a dokonca rozšírila navrhovanú bezzásahovú zónu, rezortné organizácie ministerstiev pôdohospodárstva a životného prostredia pripravujú „novú“ metodiku zonácie. Jej použitie by prinieslo ťažbu dreva v Tichej a Kôprovej doline, ale aj v iných tatranských rezerváciách, likvidáciu rodiaceho sa lesa a vznik ďalších hektárov ťažko zalesniteľných holín. Rozkúskovala by sa tým navrhovaná jadrová zóna a tým by sa ohrozili celé ekosystémy. Každý, kto navštívi Tatry, sa môže presvedčiť, ako to vyzerá tam, kde sa po novembrovej smršti ťažilo drevo. Bude trvať niekoľko desaťročí, kým sa tam bude opäť zelenať les. Tichú a Kôprovú dolinu sa doteraz podarilo zachrániť pred ťažbou. Už dnes sa tam rodí mladý zdravý zelený les. Potrebujú politici rezortné organizácie a ich „novú metodiku“ na to, aby odobrili vytŕhanie mladých stromčekov z koreňov a aby mali ďalšiu holinu, kde nebude les niekoľko desaťročí? Turisti na holiny nepôjdu Sú rezortní odborníci na to, aby povedali, že to, čo každý vidí na vlastné oči, nie je pravda? Samozrejme, že to, čo by zostalo z TANAP-u, keby tam použili „novú“ metodiku, by už nebol medzinárodne uznávaný národný park. Lobistické skupiny sa ustavične snažia vyťažiť z Tatier čo najviac. To čo im za predošlej vlády nevyšlo, im po vlaňajších voľbách pravdepodobne vychádzať začína. Naozaj nechceme mať v Tatrách národný park? Kedy pochopia slovenskí politici to, čo je bežné na celom svete? Musíme čakať na demonštrácie vlekárov a hotelierov za dotácie, keď znovu nenapadne sneh (bude to čoraz častejšie) a vyrúbané holiny nepritiahnu turistov? Kedy prestaneme klamať sami seba, že máme na Slovensku národné parky? Taký, ktorý by spĺňal prísne medzinárodné kritériá (lebo tie naše sú len formálne), nemáme zatiaľ ani jeden. Autor je vedecký pracovník, zaoberá sa ekológiou lesa