Verejne sa vyznávam z naivity, s ktorou som očakával, spolu s ostatnými mimovládnymi organizáciami, že sa do právneho a politického systému na Slovensku dostane inštitút ochrancu ľudských práv – ombudsmana.
Keď v roku 1992 podávala Slovenská únia pre mier a ľudské práva a Slovenský helsinský výbor pripomienky k návrhu novej ústavy, nečakali sme, že to bude až taký dlhodobý proces. Našu iniciatívu stihol rovnaký osud ako desiatky ďalších, pretože narýchlo koncipovaný základný zákon štátu nedával veľa šancí pre to, aby sa vypočul aj iný ako hlas tých pravoverných. Odvtedy sa vlády striedali, no všetko zostávalo po starom.
Dlhá je súdna cesta k pravde Jedni tvrdili, že právny systém poskytuje dostatočné záruky na dodržiavanie ľudských práv a vybavovanie sťažností občanov na ich porušovanie. Druhí argumentovali zložitosťou legislatívneho zabezpečenia tejto inštitúcie ústavným zákonom, aby sa vyhla rizikám zmien vládnej koalície a podielu stúpencov či odporcov v Národnej rade SR. Čas pokročil a v okolitých krajinách postupne uvádzali do funkcie jedného ombudsmana za druhým, až sa napokon Slovensko dostalo do nezávideniahodného „klubu“ s Bieloruskom, ktoré tiež zatiaľ úspešne odráža všetky pokusy o založenie tohto inštitútu.
Aké argumenty vlády najčastejšie používali? Je tu vraj súdna moc, na ktorú sa môže odvolať každý občan, ktorý sa domnieva, že boli poškodené jeho práva. Teoreticky je to pravda, no prax nášho súdnictva dokazuje, že šanca dovolať sa spravodlivosti v reálne prijateľnom čase je veľmi malá. Zo 166 registrovaných sťažností slovenských občanov na Európskom súde pre ľudské práva sa väčšina odôvodňuje prieťahmi v konaní pred súdom. Ako ukazujú skúsenosti, býva to dostatočný dôvod na priaznivé vybavenie sťažnosti. Navyše je súdna cesta s prípadom, súvisiacim s porušením ľudských a občianskych práv, pomerne neschodná pre majetkovo horšie zabezpečených občanov. Ombudsman tieto chyby krásy nemá, môže pomôcť priechodu spravodlivosti rýchlo, účinne, hoci nie súdnou cestou, ale autoritou svojho úradu.
Od roku 1993 boli všetky slovenské vlády ochotné len s veľkým sebazaprením priznať porušovanie ľudských práv. Zväčša išlo o sťažnosti na postup štátnych alebo samosprávnych orgánov, ktorý tvorili takmer 80 percent všetkých káuz. Nie je to nezvyčajné ani v tradičných demokratických krajinách, iba u nás pretrvával systém totalitných čias, že sťažnosť dostával na vyjadrenie ten, na ktorého sa sťažovali. Tento začarovaný kruh síce znižoval počet sťažností, pretože všetci poznali tieto „cesty práva“, no v skutočnosti naďalej prehlboval nedôveru voči štátnemu či samosprávnemu orgánu. Tento zápas s byrokratickou mašinériou, pôsobiacou nezávisle od farby vládnej koalície či politickej orientácie úradu, vydržal doviesť do víťazného konca iba ten najhorlivejší sťažovateľ. A tak sa množili ponosy adresované prezidentskej kancelárii, mimovládnym organizáciám a médiám.
Cenné poľské skúsenosti Počet sťažností, ktorými sa občania obrátili na poľského ombudsmana, presiahol v roku 1999 51-tisíc. S každou z nich sa 210 pracovníkov jeho úradu zaoberalo. Okrem sťažností sledujú médiá a kritické články, monitorujúc aj týmto spôsobom stav poľskej spoločnosti. Lepšie ako iné inštitúcie odráža tento úrad sociálne dôsledky reformnej politiky, ktorá má za následok i výrazné zvýšenie počtu ľudí žijúcich na hranici biedy. Po 12 rokoch je v Poľsku autorita ombudsmana vysoká, v prieskumoch máva 40- až 45-percentnú dôveru, viac ako vláda či Sejm.
V živej pamäti máme vyjadrenie bývalého generálneho prokurátora o zbytočnosti ombudsmana, keď vraj máme prokuratúru. Pritom vieme, ako reagovala jeho generálna prokuratúra, keď občana SR zavliekli do cudziny… Politická príslušnosť k určitej vládnej koalícii bola viac ako všetky hlavné povinnosti pri ochrane ľudských práv. Tie nemajú totiž stranícky charakter, nemôžu pre niekoho platiť, pre iného nie. Nepostrehol som, že by Generálna prokuratúra SR alebo Najvyšší kontrolný úrad upozornili legislatívu na to, že svojrázne chápanie majetkových práv vedie k tomu, že aj u nás ľudí vyhadzujú z bytu na ulicu a že sú vystavení tlaku trhovej ekonomiky pri nedostatočnom sociálnom zabezpečení ich práva na strechu nad hlavou. Stávajú sa tak bezdomovcami. Nejde o tých, ktorí prepili alebo predrogovali svoje byty, no o rodiny s deťmi, čo sa dostali na ulicu pre legislatívne diery, či pre neochotu štátnych a samosprávnych orgánov.
Čo čaká parlament Ak sa aj napriek váhaniu na jeseň schváli zákon o ombudsmanovi, NR SR čaká rovnako zmätené hlasovanie, ako v súčasnosti prebieha v Poslaneckej snemovni ČR. Jednotlivé politické strany sa tam pretekali v návrhoch a poslanci zhodne odblokovali dvoch prezidentových kandidátov – chartistov Václava Trojana a Annu Šabatovú. Potom systémom každý proti každému si navzájom zablokovali voľbu. Ombudsmana nezvolili ani po druhom kole a tak sa na jeseň čakajú nové návrhy. Zostáva zasa len prastarý problém: komu bude slúžiť ombudsman, strane, ktorá ho presadila, alebo občanovi? Nikoho zrejme nezaujímali profesijné, morálne či ľudské predpoklady kandidátov.
Návrh zákona o ombudsmanovi, ktorý vypracovali pod vedením vicepremiéra Pála Csákyho, predloží vláda do NR SR na jeseň. Zrejme aj v tomto prípade bude prebiehať pod vplyvom perspektívnych úvah. Nebude sa asi rozhodovať najmä podľa toho, kto by najlepšie spĺňal toto poslanie, ale skôr podľa receptu „len aby zvíťazil ten náš“.
Podpredseda vlády Csáky nám v rozhovore zdôraznil, že ombudsman musí byť nezávislý od koalície, rovnako ako od opozície. Bol by najradšej, keby sa v NR SR dosiahol široký konsenzus o zákone, ale aj o tom, kto bude tento post zastávať. Vyslovil spokojnosť, že sa aj v opozícii prejavujú hlasy, ktoré sú ochotné podporovať začlenenie tohto inštitútu do slovenského ústavného systému. Všetko sa však naozaj začne až vtedy, keď príde na rad hlasovanie o konkrétnych osobách.
Autor (1932) je predseda Slovenskej únie pre mier a ľudské práva
