Zmenená bezpečnostná situácia po zániku bipolárneho rozdelenia sveta sa výrazne premietla nielen do charakteru a obsahu bezpečnostných hrozieb, ale ovplyvnila aj bezpečnostné záruky, ktoré je nevyhnutné vytvárať na ochranu pred ich pôsobením.
Vytváranie a fungovanie bezpečnostných záruk predstavuje zložitejšie procesy ako existencia bezpečnostných hrozieb a aj ich zaisťovanie postupuje výrazne pomalšie. Tento fenomén sa dá považovať za jednu zo závažných okolností vývoja medzinárodných vzťahov v bezpečnostnej oblasti, ktorá viedla v konečnom dôsledku k vzniku mnohých ozbrojených konfliktov vrátane oboch svetových vojen v minulom storočí.
Spoľahlivá bipolárnosť
Aj po skončení studenej vojny sa preto venovala naďalej pozornosť zabezpečeniu záruk v novo sa vytvárajúcom bezpečnostnom prostredí.
Studená vojna sa najvýraznejšie prejavovala v Európe a reálne, aj keď možno paradoxne, doposiaľ najspoľahlivejšie fungujúcim bezpečnostným systémom na tomto kontinente bol práve bipolárny bezpečnostný systém v druhej polovici 20. storočia založený na hrozbe vzájomného zničenia protistojacich strán, ktorý zaistil vyše 40 rokov bez vojen. Je pochopiteľné, že najmä po vzniku ozbrojených konfliktov na území veľkej Juhoslávie bolo predmetom zvýšeného záujmu vytvorenie systému bezpečnostných záruk, ktoré by zabránili vzniku ďalších takýchto konfliktov. V teoretickej literatúre i politických dokumentoch jednotlivých štátov i medzinárodných bezpečnostnopolitických organizácií sa však stále venuje problematike záruk, obzvlášť záruk bezpečnosti v nevojenskej oblasti, menší priestor ako otázkam bezpečnostných hrozieb.
Medzinárodnoprávne špecifiká
Zo všeobecného bezpečnostnopolitického hľadiska existujú dva základné spôsoby zaistenia bezpečnostných záruk vo vojenskej oblasti. Prvým je ich vytváranie a fungovanie prostredníctvom noriem medzinárodného práva a druhým vojenskopolitické zaistenie bezpečnosti predovšetkým prostredníctvom obrannej (vojenskej) sily.
Medzinárodné právo má svoje špecifiká v tom, že neexistuje legislatívny medzinárodný svetový orgán a že vynútenie plnenia medzinárodných záväzkov je často zložité. Kogentné pravidlá medzinárodného práva, teda také, od ktorých sa štáty za nijakých okolností nesmú odkloniť – najmä zákaz hrozby alebo použitia sily v medzinárodných vzťahoch, zásady sebaurčenia národov, princípy rešpektovania základných ľudských práv a slobôd, zásada slobody morí, ochrana životného prostredia, zásada humanity v ozbrojených konfliktoch – sa preto aj napriek svojmu charakteru nie vždy interpretujú a dodržiavajú štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva rovnako. Dôležitú súčasť medzinárodnoprávneho systému tvoria z tohto dôvodu aj medzinárodné organizácie celosvetového a regionálneho charakteru, ako sú napríklad OSN a OBSE, ktoré pôsobia aj v bezpečnostnej oblasti a prijímajú opatrenia na riešenie krízových a konfliktných situácií. Aj fungovanie týchto organizácií je však podmienené charakterom medzinárodného práva. Okrem toho veľký počet členov týchto organizácií a ich rozdielne záujmy spravidla sťažujú rýchle, jednoznačné a efektívne rozhodovanie, prijímanie krokov a opatrení a ich realizáciu v dynamicky sa meniacej bezpečnostnej situácii v súčasnom svete.
Kolektívna bezpečnosť
Vo vojenskopolitickej oblasti si štáty a medzinárodné organizácie na zaistenie svojej sebaobrany vytvárajú rôzne mocenské nástroje a prostriedky, medzi ktorými majú prvoradé miesto ozbrojené sily. Uzavieraním dvoj- a viacstranných medzinárodných dohôd a zmlúv štáty vytvárajú na zaručenie kolektívnej bezpečnosti organizácie označované ako pakty či aliancie. Ich jadrom je bezpečnostný systém založený na tom, že agresia zameraná voči ktorémukoľvek štátu aliancie sa automaticky stáva vecou všetkých členov kolektívneho bezpečnostného paktu. Princíp kolektívnej bezpečnosti je v súlade s medzinárodným právom a je zakotvený aj v Charte OSN – v článkoch 39 až 51.
Na tomto princípe vzniklo aj NATO v roku 1949. Základným prvkom bezpečnostných záruk členov aliancie je článok 5 Washingtonskej zmluvy, ktorý hovorí, že ozbrojený útok vedený na jednu alebo viacero jej členských krajín sa bude považovať za útok na všetky a každá z členských krajín pomôže napadnutému členovi. Tento článok zostal jadrom bezpečnostných záruk NATO aj po zmenách jeho strategickej koncepcie (predstavujúcej po Washingtonskej zmluve druhý najdôležitejší dokument NATO) v roku 1991 a 1999 reagujúcich na novú bezpečnostnú situáciu v euroatlantickom priestore i na celom svete.
Vytváranie architektúry
Aj roku 1999 sa v novoprijatej strategickej koncepcii potvrdila platnosť pôvodného poslania NATO. Nové aliančné bezpečnostné úlohy predstavujú zložitý komplex úloh. Patria k nim vlastná bezpečnosť, konzultácie, odstrašovanie a obrana. V rámci bezpečnosti predstavuje prioritu formovanie stabilného euroatlantického bezpečnostného priestoru, založeného na zdokonaľovaní inštitucionálnych demokratických princípov a presadzovaní mierového riešenia konfliktov. K zvýšeniu bezpečnosti a stability v euroatlantickej oblasti má prispievať aj krízový manažment a partnerstvo.
Aliancia uplatňuje široký prístup k bezpečnosti, ktorý okrem vojenskej stránky uznáva dôležitosť politických, ekonomických, sociálnych a enviromentálnych faktorov. Cieľom NATO je vytvorenie európskej bezpečnostnej architektúry, v ktorom sa jeho úsilie bude vzájomne dopĺňať a zosilňovať pôsobením ďalších organizácií. V tejto súvislosti sa zdôrazňuje, že bezpečnostné záujmy NATO môžu byť ovplyvnené aj všeobecnejšími nevojenskými hrozbami, najmä terorizmom, organizovanou zločinnosťou, prerušením toku životne dôležitých surovín, živelným pohybom (migráciou) veľkých skupín obyvateľstva v dôsledku ozbrojených konfliktov, ale aj iných krízových situácií. Voči týmto hrozbám však neexistujú ani v strategickej koncepcii aliancie ani v iných dokumentoch tak precízne sformulované a efektívne pôsobiace záruky ako proti hrozbám vojenského charakteru.
Rast nevojenských hrozieb
V európskej bezpečnosti nastali protirečivé procesy – bezpečnosť z vojenského hľadiska sa síce výrazne zlepšila – znížilo sa nebezpečenstvo vzniku ozbrojených konfliktov globálneho i stredného rozsahu, ale výrazne narástli nevojenské bezpečnostné hrozby. Proti nevojenským bezpečnostným hrozbám nepostačujú len také záruky, ktoré sú efektívne vo vojenskej oblasti. Proces demilitarizácie bezpečnostných ohrození štátu i sveta, ktorý vyjadruje rast významu nevojenskej – mäkkej – bezpečnosti, nie je doposiaľ sprevádzaný primeranými krokmi a opatreniami vo vytváraní záruk pre ne. Týka sa to ako krajín západnej Európy – členských štátov EÚ, tak aj transformujúcich sa krajín strednej a východnej Európy. Pre transformujúce sa krajiny sú však najmä z geopolitických a sociálno-ekonomických dôvodov nevojenské hrozby omnoho nebezpečnejšie.
Praktické uplatňovanie kolektívnej bezpečnosti spravidla vedie k vytvoreniu spoločných ozbrojených síl a k ďalším prvkom integrácie zahraničnej a bezpečnostnej politiky najmä v obrannej (vojenskej) oblasti. Modernizácia ozbrojených síl (predovšetkým letectva a protivzdušnej obrany) sa stáva čoraz nákladnejšou záležitosťou. Tento proces vedie k znižovaniu početných stavov ozbrojených síl a k narastaniu miery ich profesionalizácie. Dôraz sa kladie aj na zvýšenie mobilnosti a flexibility ozbrojených síl. Integrácia vo vojenskej oblasti umožňuje aj efektívnejšie vynakladanie prostriedkov na armádu.
Komplexný rozvoj bezpečnosti
Severoatlantická aliancia udržiava na realizáciu svojho poslania – zaistenia slobody a bezpečnosti všetkých členských štátov politickými a vojenskými prostriedkami – silný ale nevyhnutný vojenský potenciál. Jej sily musia byť schopné odstrašiť akúkoľvek potenciálnu agresiu. V prípade, že k útoku aj napriek tomu dôjde, musia zastaviť postup agresora v čo najväčšej vzdialenosti a zaistiť politickú nezávislosť a teritoriálnu integritu členských štátov. Zároveň sú pripravené pôsobiť pri prevencii konfliktov a vedení krízových operácií.
Slovensko ako malá krajina nie je schopné politicky, vojenskostrategicky, technicky ani ekonomicky zvládnuť všetky úlohy svojej bezpečnosti a obrany. Prijatie SR do NATO by z formálneho medzinárodnoprávneho i z praktického bezpečnostnopolitického hľadiska znamenalo výraznú zmenu jeho bezpečnostného postavenia, pretože sa stane členom kolektívnej obrannej organizácie. Táto zmena sa prejaví aj vo viacerých nových povinnostiach, ktoré sa objavia ako pre ozbrojené sily SR, tak aj pre ďalšie bezpečnostné zložky, ale aj celý štát a povedú k zvýšeným finančným nárokom na zaručenie bezpečnosti a obrany. Budú vyžadovať aj systémové zmeny v tejto oblasti.
Ani po prijatí Slovenska však nebudú zaistené záruky voči všetkým nevojenským bezpečnostným hrozbám. Zameranie týchto záruk a ich vytváranie v podmienkach globalizácie už nie je iba vecou jednotlivých krajín. Vyžaduje koordináciu činnosti štátov i medzinárodných organizácií nielen bezpečnostnopolitického charakteru, ale aj takých ako je EÚ, OECD a ďalších. Potenciálna integrácia SR do NATO zlepší – zvýši úroveň – predovšetkým vonkajšej a vojenskej bezpečnosti nášho štátu. Nebude však znamenať automatické a úplné vyriešenie všetkých bezpečnostných otázok – najmä v oblasti vnútornej a nevojenskej bezpečnosti. Ak SR chce zvyšovať úroveň svojej bezpečnosti i bezpečnosti svojich občanov nemôže sa pritom zamerať len na integráciu do NATO, ale svoju bezpečnostnú politiku musí rozvíjať komplexne – aj orientáciou na iné medzinárodné organizácie a prijímaním príslušných opatrení na rozvoj politickej, ekonomickej, sociálnej i enviromentálnej oblasti života celej spoločnosti.
