Sviežosť menom Mária

Zvykli sme si na tie povinné cviky. Nikto, kto na Slovensku niečo znamená a má viac ako osemnásť rokov, nesmie ich obísť. Pri spomienke na prežitý život treba povinne spomenúť nenávisť k bývalému režimu a drobnú, no nezabudnuteľnú zásluhu na tom, že konečne padol. Lebo inak, čo by si ľudia pomysleli? A tak to vyzerá, že je Slovensko plné odhodlaných bojovníkov. Ba občas to vyzerá, že je bojovníkov viac ako obyvateľstva. Všetci bojovali, všetci trpeli. Ako hovorí v knihe-rozhovore s Jánom Štrasserom aforista Tomáš Janovic, slovenčina je presná – musíme sa zo svojich skutkov vyhovoriť… Mária Kráľovičová je osvieženie. Nikdy takéto povinné cviky nepestovala a zdá sa, že nikdy pestovať nebude. Mária Kráľovičová (nomen omen) sa nevyhovára. Možno preto, že sa zo svojho života po celý čas svojho umeleckého pôsobenia poctivo vyhráva. Od detstva, od rodných Čárov, keď ako malé dievčatko stretáva mníšku a zatúži po jej habite (kostýme), od ranej mladosti, keď ako slečna s vrkočmi predáva v prostějovskom obchode kabáty a sama si ich všetky (kostýmy) vyskúša, od odvážneho konkurzu, keď skúsi šťastie na inzerát a zahrá pred skúšobnou porotou svoju prvú naivku. Nikto jej to v útlom detstve nevštepoval, nikto jej nenosil stohy filozofickej literatúry, a predsa pochopila, že jej život je cesta. Latinskoamerická telenovela, hovorí zľahčujúco. Rozprávka, v ktorej chudobné dievča k šťastiu prišlo. Pravda je ukrytá v jej slnečnej povahe a – napriek mnohým dokonale stvárneným divadelným rolám – v nezameniteľnom charaktere. Celý svoj umelecký život sa nevyhovára, ale vyhráva: v Molierovi, Shakespearovi, Dostojevskom, Tolstom, Ostrovskom, Millerovi, Cocteauovi, Durenmatovi, Gorkom, Saroyanovi, Sartrovi, Brechtovi, Arbuzovovi, Wiliemsovi, Čechovovi, slovenskom Sládkovičovi, Hviezdoslavovi, Bukovčanovi, Karvašovi, Králikovi, Zahradníkovi, až po súčasnú Táňu Kusú. Je médiom pre šľachtičné, aristokratky rozličného druhu aj po klebetnú záhorácku Doru v záhorackom Moravčíkovom Ženskom zákone. Desiatky postáv, kostýmov, epizód, drám. Vyhráva sa zo všetkých tých podôb – a vyhráva. Vyhráva, lebo nešvindľuje. Spomínam si, koľkokrát som ju počula hovoriť o svojej slnečnej generácii. O múdrych mužoch, s ktorými sa priatelila: Matuškovi, Mináčovi, Tatarkovi, Mňačkovi, Laholovi. O múdrom mužovi – Procházkovi, ako ho takmer celý život oslovovala – s ktorým žila. O prázdninových cestách, na ktorých zodrala topánky, keď ju Miro Procházka učil spoznávať Louvre, Prado, Tate Gallery, lebo u nich doma sa hovorilo čáračtinou, ale u Procházkovcov po anglicky a po francúzsky. Všetko dohnala, ale napriek tomu, nič nestratila. Vedomá si svojej cesty nepodľahla nikdy povýšenectvu ani pýche. Myslím si, že preto je jej dopriate, lebo sama dopraje a kráča na svojej ceste sebaisto, no nie namyslene. Vo svojej slnečnej generácii je ona tou stálicou, okolo ktorej sa krútili a krútia ostatné hviezdy. Smiala sa s nimi, plakala s nimi, oslavovala s nimi, smútila s nimi, a s mnohými sa nakoniec – plná vnútornej sily i zvláštneho jasu – aj lúčila. Pred rokom som ju azda po prvý raz videla na rozlúčke plakať – prihovárala sa Libuši Mináčovej… Vstúpili do života po vojne, spoločne zažívali prvé lásky, prvú slávu, prvé neúspechy, prvé vzostupy a prvé pády. A azda aj prvé pocity výlučnosti – lebo nad nevzdelanými mocipánmi, ktorí sa k válovom dostali po prevrate, boli vo výhode: preto si s nimi ani nikto neporadil. „Hoci na Čároch som to nemala kde vidieť, bola som voľnomyšlienkárka. Nechcela som sa napríklad ani vydávať. S Procházkom sme sa milovali, mal, ako mi povedal, dve lásky – Laca Novomeského a mňa… Ale nechcela som sa vydať, lebo som videla, koľko ľudí, čo sa kedysi milovali, na seba kydali, keď sa rozchádzali. To sa ja nikdy nechcela zažiť. Až keď mi teta Meličková dohovárala, že deti pôjdu do školy, tam si ich budú vypytovať na rodičov, začala som uvažovať o svadbe… A to som bola z dediny. Až neskôr som si uvedomila, čo sa asi napočúvala moja mama v kostole od všetkých tých tecinek.“ Vlani v októbri, keď sa po päťdesiatich šiestich rokoch manželstva so svojím Procházkom lúčila, vyrozprával mi Albert Marenčin úsmevnú príhodu: „Raz nás Miro zavolal do Maríninej dediny, aby sme prišli, že budú husi, kačky, víno, burčiak… Mysleli sme si, že ideme na hody. Prišli sme na Čáre, a tam sa ukázalo, že sa ide krstiť syn. Mňa zapísali ako krstného otca, bol taký októbrový deň, asi ako dnes, pekne, aj trochu slnka. Išli sme do kostola a boli sme už trochu pripití. Dieťa niesla Marínina sestra, pri krstiteľnici som ho mal prevziať. Ukázalo sa, že nie som podnapitý, ale úplne opitý, tak mi dieťa, našťastie, do rúk nedali, mal som čo robiť, aby som sa sám udržal na nohách. Dieťa vzal Rozner. Pil síce rovnako, ale asi mal lepšiu konštitúciu alebo inak spracúval alkohol, nevyzeral opitý ako ja. To, že bol Žid, mu nevadilo. Rozner trochu ráčkoval, a tak po farárovi odriekal: Ja, Mirrro Prrrocházka, verrím v jediného Boha… Odvtedy som sa s tým chlapcom, ktorému som zapísaný krstný otec, nestretol. Marína, tá sa ku mne hlási vždy veľmi srdečne. Aj sa vždy hlásila. Aj vtedy, keď bývalí známi prechádzali na druhú stranu cesty. Aj počas normalizácie. Marína nemusela mať zlé svedomie, že sa zachovala nestatočne. Ona je veľmi slušný človek.“ V Slovenskom národnom divadle si k životnému jubileu zahrala matku v hre Táne Kusej S mamou. Vkĺzla do kože človeka celkom odlišného, ako je sama, a napriek tomu, že s divadelnou Teréziou Klimovou nemá nič spoločné, zahrala ju dokonale. Aby vo chvíli, keď zišla z javiska, zrástla so svojou kožou, ktorú po celý život nosí na trh. Možno preto sa nemusí z toho života vyhovárať. Veru, slovenčina je presná. Veľa šťastia na ceste, svieža pani Mária Kráľovičová! Želá redakcia Slovo, v ktorej bol Miro Procházka (vo svojej osemdesiatke!) úspešným riaditeľom a v predchodcovi – Novom slove – dcéra Jana úspešnou redaktorkou. Autorka je novinárka a spisovateľka