Hans Küng významne ovplyvnil Druhý vatikánsky koncil (1962-65). Už to by samo osebe stačilo na ocenenie prínosu tohto významného kresťanského teológa. Jeho kniha Koncil a znovuzjednotenie – Obnova ako volanie k jednote zapôsobila aj na pápeža Jána XXIII.
Küng totiž vo svojej knihe navrhol sedem tém, ktoré mali viesť k vnútrocirkevnému hnutiu v štýle reformácie: uznanie reformácie ako významnej náboženskej udalosti, intenzívnejšie vyzdvihnutie významu Biblie, zavedenie národného jazyka v bohoslužbe, zdôraznenie „všeobecného kňažstva“ všetkých pokrstených, dialóg cirkvi s inými kultúrami, oslobodenie pápežstva od politiky a napokon reformu rímskej kúrie a zrušenie Indexu zakázaných kníh.
Začiatok ekumenickej epochy
Návrhy sa ukázali natoľko podnetné, že sa všetky dostali do dokumentov koncilu. Koncom 60. rokov išiel Küng ešte ďalej. Spochybnil pápežský primát a najmä učenie o neomylnosti pápeža. V roku 1979 si ho však všimla Kongregácia pre náuku viery a prehlásila, že Künga už nemožno považovať za katolíckeho teológa a nesmie pôsobiť ani ako učiteľ. Stal sa však profesorom na tübingenskej univerzite a hádam aj vďaka takejto negatívnej reklame sa stal svetoznámym autorom mnohých kníh, ktoré ohlasujú ,,ekumenickú epochu“ s novým globálnym porozumením rozličným sektám a náboženstvám.
Küng sa tajne stretával s disidentmi a na pozvanie Václava Havla sa zúčastnil na Pražskom hrade diskusie pozvaných expertov. Jeho referát sa venoval svetovému étosu vo vzťahu k svetovej politike a svetovému hospodárstvu. Nedvojzmyselne tvrdí, že demokratická spoločnosť, ktorej sa nemôže predpisovať svetový názor, sa udržiava na základe spoločných etických hodnôt, kritérií a postojov, ktorých spolunositeľmi musia byť ľudia najrôznejších náboženstiev a názorov. Moderný štát funguje správne na základe etického konsenzu občianskej spoločnosti. Odmieta „reálnu politiku“ starého štýlu a aj moralizujúcu „ideálnu politiku“. Namiesto nich odporúča politiku, ktorá sa usiluje spájať politický kalkul s etickým úsudkom. Pre nový svetový demokratický poriadok sa nehodí ani etika „ideálnych“, ani ,,reálnych ekonómov“. Vhodný by bol étos zodpovednosti realistických ekonómov s idealistickým horizontom.
Čo chýba podľa neho predovšetkým, je realistická vízia budúcnosti. Minulé storočie nevytvorilo nový svetový poriadok, i keď sa už na jeho začiatku prejavila kríza moderny. Küng si kriticky všimol, že reálna politika v línii Richelieu – Bismarck – Kissinger, ba ani ideálna politika Woodrowa Wilsona nestačí pre novú, postmodernú, polycentrickú epochu sveta. Navrhuje kombináciu: triezve vnímanie záujmov a základnú etickú orientáciu. New global politics nie je mysliteľná bez new global ethics. Riešením je teda stredná cesta medzi reálnou a ideálnou politikou, politika v duchu etiky zodpovednosti. Pre nové usporiadanie sveta sa preto nehodí obyčajná etika úspešnosti reálnych politikov. Účel skrátka v novom svetovom poriadku nemôže svätiť prostriedky. Lož, podvod, zrada, politická vražda, vojna, tajné služby a ani diplomacia nestoja nad morálkou.
Žijeme v kritickejšom svete
Podľa Künga v dnešnej politike treba premýšľať s vedomím, že sa skončila éra eurocentrickej moderny, že žijeme v postmodernom, teda kritickejšom svete, v ktorom vedecko-technologická moc človeka vyžaduje vzrast mravnej zodpovednosti. Prekročili sa možnosti jednotlivých ľudí, spoločenstiev, ale aj národných štátov. V súčasnosti si ľudstvo môže prvýkrát v dejinách privodiť zánik. Politik by mal konať angažovane, zodpovedne a s nadhľadom. No situácia je s nástupom globalizácie nová, nevypočítateľná, avšak dá sa riadiť. Globálne hospodárstvo, technológia a politika na to potrebujú globálny étos. Svetový étos kultúr a náboženstiev dnes prisahá na ich všeobecno. Otázkou je, či je tomu tak aj v skutočnosti. Küng na takéto všeobecno prisahá, ale nádej bude pravdepodobnejšie v hľadaní konvergencie vnútri kultúr a medzi nimi. Z takýchto prekrývaní môže perspektívne vzniknúť spoločný základ. Napriek tomu je však Küngov pokus pozoruhodný a argumenty jasné.
Spolu so skupinou odborníkov uskutočnil projekt, ktorý zrozumiteľne zoznamuje s neeurópskymi náboženstvami, kriticky a sebakriticky konfrontuje kresťanstvo s ostatnými duchovnými tradíciami. Prvýkrát sme svedkami prebúdzajúceho sa globálneho ekumenického povedomia. Ekumena sa preto nesmie chápať úzko, musí zahrnúť pospolitosť veľkých náboženstiev, ak sa pod ekumenou – tak ako v pôvodnom zmysle slova – rozumie celá obývaná zem. Za svetové náboženstvá sa považujú vedľa kresťanstva islam, hinduizmus a budhizmus. Küng sa podujal na experiment, keď na Univerzite v Tübingene prebiehal dialóg a jeho bilanciou sú záznamy z prednášok. Najprv s indológom švajčiarskeho pôvodu Heinrichom von Stietencronom porovnal kresťanstvo a hinduizmus.
Na Slovensku by sme si z prístupu k dialógu, vzhľadom na nedávnu polemiku ministra školstva Milana Ftáčnika s biskupmi o joge, mali zobrať poučenie. Ak totiž vyjdeme z konkrétneho života namiesto z abstraktnej náuky, budeme obozretnejšie pristupovať k výhradám voči hinduizmu. Alebo sa vari majú na kresťanstvo a hinduizmus uplatnovať dva rozdielne prístupy? Smieme kresťanstvo porovnávať so vznešeným ideálom, zato hinduizmus so skutočnosťou, ktorá núti k triezvosti? Heinrich von Stietencron vyzýva k revidovaniu našich predstáv o hinduizme.
Orchidea zo skúmavky
Hinduizmus sme si zvykli považovať za jedno náboženstvo, ale to nebolo nikdy celkom správne. Hinduisti majú totiž podľa nášho západného chápania niekoľko rozličných náboženstiev. Najväčšie ťažkosti spôsobuje samotný pojem. Dôvod je jednoduchý: ide o rozporuplnosť javu, aký samotný hinduizmus predstavuje. Toto slovo nie je totiž sebaoznačením indického náboženstva, ale pojmom, ktorý objavili Európania. Mal označovať náboženstvo Indov, ibaže keď sa tento termín zaviedol, nevedelo sa toho, žiaľ, o Indoch dosť. Európania včas nespoznali, že majú náboženstiev viac. Dnes vieme, že hinduizmus je orchidea vypestovaná európskou vedou. Je prikrásna na to, aby sme ju vypleli, ale je to rastlina zo skúmavky, v prírode neexistuje. Šokujúce tvrdenie, no nech nás uspokojuje, že správni úradníci v Dillí považujú za hinduistu každého Inda, ktorý sa výslovne nehlási k inému vyznaniu. Najnovšie indické zákonodárstvo dokonca pod súhrnný pojem hinduista zahrnuje i buddhistov, džinistov a sikhov.
Mali by sme uznať fakt, že hinduisti majú niekoľko rozličných náboženstiev. Ďaleko najvýznamnejšími sú v súčasnosti višnuisti, šivaisti a po nich nasledujú stúpenci šaktizmu. Dnešní Indovia neprotestujú, ak ich náboženstvá označujeme termínom hinduizmus. Mnoho tamojších vzdelancov vôbec netrvá na tom, že ich vlastné náboženstvo je nadradené ostatným. Pri pohľade na veľké množstvo pútnikov z Európy a Ameriky do indických ášramov a na nárast náboženských obcí v Európe a USA vzniká otázka, či kresťanskú misiu do Ázie nestrieda ázijská na „Starý kontinent“ a do Ameriky. Práve tam sa hľadajú tzv. postmaterialistické hodnoty.
Otázka náboženstva ako kompenzácie, ako ópia ľudstva je samozrejme neustále otvorená. Prelínanie mystických a profetických náboženstiev vedie k tomu, že vzniká mnoho zmiešaných foriem. Ak sa však nerozlišujú a mnoho z toho sa odpisuje ako synkretizmus, stráca sa chuť po dialógu a vzniknú opäť nové nepriateľstvá. Pravý pluralizmus rešpektuje existenciu a odlišnosti mnohých náboženstiev, ale súčasne im priznáva rovnocennosť. Približne takto sa vyjadruje aj indický teológ Puthiadam.
Čínske náboženstvá
Vážne treba brať ako tretí historický systém čínske náboženstvá. Prvý veľký je semitského pôvodu a má profetický charakter. Tvoria ho židovstvo, kresťanstvo a islam. Od týchto prorockých náboženstiev sa dá jasne odlíšiť nemenej rozvetvený systém indického pôvodu a mystického charakteru. A od týchto dvoch systémov musíme odlíšiť tretí, ktorý má pôvod v Číne a pre ktorý sa nestal kľúčovou postavou prorok, či mystik, ale mudrc. To je obsahom knihy Kresťanstvo a náboženstvá Číny, ktorú Hans Küng napísal spoločne s profesorkou Torontskej univerzity Juliou Chingovou. Samozrejme, že aj v čínskom priestore existujú prorocké, či entuziastické postavy. Rozdiely medzi veľkými prorokmi Izraela a čínskymi šamanmi sú rovnako jednoznačné ako rozdiely medzi Kristom a Konfuciom, alebo Lao-c`om.
Zaujímavý údaj sa týka situácie na Tchajwane. Tam kresťanstvo stagnuje napriek obrovskému nasadeniu personálu, peňazí i času, napriek štyridsať rokov nebrzdenej misii. Len 3,5 percenta z 19 miliónov Tchajwancov, väčšinou z pôvodného nečínskeho obyvateľstva, získali pre kresťanstvo. Práve ľudové náboženstvá, ktoré čerpajú z prameňov čínskeho staroveku, sa stávajú zvláštnym spôsobom vytrvalými vďaka tomu, že od starých dôb sú výrazom kultúrnej identity ľudu. Nábožensky orientovaní ľudia v Číne sa rovnako ako inde spytujú, či učí náboženstvo vždy dobro. Náboženstvá by mohli človeku pomôcť, aby bol humánny. Problémom však je, a Küng na to osobitne upozorňuje, že sa toto všeobecné kritérium dá použiť pre relatívne ohraničený kult Kuang-kunga, boha tchajwanských obchodníkov, rovnako ako pre veľké staré ľudové náboženstvo, ktoré sa ako šintoizmus stalo japonským štátnym a cisárskym kultom.
Pokiaľ by však práve šintoizmus ideologicky ešte v 20. storočí zakrýval japonský militarizmus a jeho agresiu do Číny a juhovýchodnej Ázie s miliónmi mŕtvych, na ktorých by sa navzdory Hirošime nemalo zabudnúť, sotva by sa sme mohli hovoriť o dobrom náboženstve. A to isté platí aj o takom „kresťanstve“, ktoré sa snažilo ospravedlniť prenasledovanie Židov, vyvraždenie stotisícov Indiánov, upaľovanie čarodejníc a kacírov, ale aj ópiovú vojnu v Číne. Küng tak zvýrazňuje skutočnosť, samozrejmú pre čínske politické myslenie, no nie vždy reflektovanú, že humanita nie je výlučne grécka alebo kresťanská, ale autenticky čínska kategória!
Humanita centrom konfucianizmu
Centrom učenia Konfucia je dobro, dobrosrdečnosť, humanita, čínsky – žen. Niektorí religionisti tvrdia, že konfucianizmu sa podarilo objaviť absolútne v relatívnom. Tým majú na mysli, že im nešlo ani tak veľmi o filozofické, či náboženské učenie. Naliehavosť učenia je konkrétna, preto sa vždy podčiarkovala kvalita ľudských vzťahov. Etické povinnosti, ktoré z nich vyplývajú, platia pre všetkých a sú obojstranné. Tak sa môže rodičovská láska rozšíriť napríklad na deti iných ľudí, rovnako ako detská oddanosť zahrnuje všetky staršie osoby. To je prirodzený poriadok, ktorý slúži ako východisko a pravidlo pre všeobecnú lásku k ľuďom. Môžeme pochopiť, že z toho vyrástli základy silného zmyslu pre solidaritu nielen v úzkom rámci rodiny, ale aj v celej sociálnej organizácii.
Rýchla hospodárska expanzia východoázijských krajín tichomorskej oblasti v posledných rokoch je tak pochopiteľnejšia. A ideál sociálnych a pedagogických výdobytkov, ktorý sa dodržiava v komunitách Číňanov, Japoncov, Kórejcov a Vietnamcov najmä v Severnej Amerike, svedčí o etike práce, ktorá takúto solidaritu podporuje: etika práce, ktorú marxistická Čína horlivo nasleduje.
Küng navrhuje, aby sa v dialógu svetových náboženstiev za základňu spoločného étosu ľudstva považovala humanita, žen. Étos ľudskosti vrcholí v konfucianizme podobne ako v kresťanstve láskou k človeku. Pripomeňme v tejto súvislosti aj českú sociálnu demokraciu, ktorá heslom ľudskosťou proti egoizmu akoby zareagovala dokonca v predstihu na túto diskusiu. Existenciálny filozof Karl Jaspers si vo svojom kongeniálnom opise Konfucia všimol, že tam, kde prevláda „metafyzická ľahostajnosť“, čo sa netýkalo Konfucia, dochádza na jednej strane k zosilneniu skepsy a na druhej agnostické prázdno zaplní nekontrolovaná povera s hrubou mágiou a iluzórnymi očakávaniami.
Novodobé Imperium Romanum
Otázka, ktorá z tohto dialógu vyplýva, znie, či existuje niečo ako dvojo náboženských občianstiev. Ten, kto chce svoj eurocentrický, alebo kresťanský pohľad relativizovať, si ihneď všimne, že to, čo sa zdá príslušníkom prorockých náboženstiev nemožné, nie je náboženstvám Ďalekého východu cudzie. Naša západná skúsenosť znie: buď si žid, kresťan alebo muslim, no nemôžeš mať dve či tri „občianstva“ zároveň. Na Ďalekom východe je to inak. V Japonsku pri sčítaní obyvateľstva v roku 1983 štatisticky zistili 120 miliónov obyvateľov, ale súčasne 220 miliónov veriacich. Štatistické nedorozumenie vyplýva z toho, že 72 percent Japoncov pociťuje obsah všetkých náboženstiev za viac-menej totožný a ani nevedia, k akému patria
S nástupom neohinduistických a buddhistických náboženských spoločností aj pre Západ bude otázka náboženských občianstiev nevyhnutná. Fundamentalisti a liberáli tu tvoria póly, okolo ktorých sa rozbieha diskusia. Kresťanstvo malo šancu duchovne prežiť až po tom, čo dokázalo zmeniť paradigmu, ktorá viedla od židovsko-kresťanskej ku gréckej a helenistickej, k latinsko-rímskej a napokon k nemeckej reformačnej paradigme. Kľúčové slovo je inkulturácia.
Dnes, tak ako v minulosti, sporný problém spočíva práve v katolíckej cirkvi, v ktorej sa Rím so svojimi „provinciami“ neustále správa ako Imperium Romanum, a nie ako katolícky Commonwealth. Za hrozné možno považovať v médiách rozširované predstavy o islame – pre zvrátenosti a predsudky i pre jeho démonizovanie. Za jediný prameň slúži, tak ako v stredoveku, mienka človeka z ulice. Cesta z tejto križovatky vedie cez vzájomnú informovanosť, výzvy a cez vzájomnú transformáciu. Otázkou je, či sa dá zosúladiť úsilie o transformáciu náboženstiev s ich vlastnými tempami pohybu. To je vnútorný obsah Küngových snáh a jeho kníh.
