Svetová banka o chudobe v SR

Slovenská vláda robí sociálnu politiku podľa osobného dojmu najvyšších ministerských úradníkov, a nie na základe kvalitných informácií. Tvrdí to Pierella Paciová, šéfka autorského tímu najnovšej správy Svetovej banky o chudobe na Slovensku. Zároveň upozorňuje, že vláda nemá reálny prehľad o tom, aký dosah má ekonomický rast na ľudí s nízkymi príjmami, ani o vplyve rôznych sociálnych opatrení na reálny život ľudí, pre ktorých boli určené. Kritické hodnotenie životnej úrovne na Slovensku Svetová banka (SB) zverejnila v rovnaký týždeň ako pozitívne hodnotenie reforiem v ekonomike. K tomu druhému zvolal premiér Mikuláš Dzurinda mimoriadnu tlačovku. Opakoval na nej, že nás SB chváli, ani raz nespomenul, že nás aj tvrdo kritizuje. Samotné zastúpenie banky na Slovensku ponechalo túto ignoranciu bez reakcie. Dobre vyzerajú len priemery V správe SB Cesta k spravodlivému rastu sa na viacerých miestach pozitívne hodnotí vývoj priemerných ukazovateľov: „Kombinácia rastúceho HDP a klesajúcej inflácie viedla k zvýšeniu priemernej súkromnej spotreby a k obnoveniu domáceho dopytu, čo naznačuje pozitívny trend v priemernej životnej úrovni.“ Lenže podrobnejšie štatistiky už niekoľko rokov dokazujú prehlbovanie priepasti v oblasti príjmov, takže vyše dve tretiny pracujúcich dostáva maximálne priemernú mzdu a vyše polovica zarába ešte menej. Je teda viac než pravdepodobné, že aj „zvýšenie priemernej súkromnej spotreby“ sa týka maximálne jednej tretiny Slovákov. Správa upozorňuje, že v nezamestnanosti sme v EÚ druhí za Poľskom a „miera nezamestnanosti medzi osobami so základným vzdelaním je takmer päťkrát vyššia ako priemer ‚starej‘ EÚ a viac ako dvakrát vyššia než v nových členských krajinách“. Naopak, v zamestnanosti sú na tom horšie len Maďarsko a Poľsko. „Malý nárast zamestnanosti bol nedostatočný na to, aby pohltil zvýšenú ponuku práce, pričom miera nezamestnanosti zostala nezmenená.“ Je tu veľká skupina, ktorá „z pozitívneho rastu krajiny“ nemá vôbec nič a prepadá sa do stále hlbšej chudoby. Ešte väčšia skupina je na tom podobne, ale zatiaľ sa pod oficiálnu hranicu chudoby neprepadla. Z hodnotenia SB navyše vyplýva, že špeciálne programy, napríklad pre dlhodobo nezamestnaných či ľudí s nízkou kvalifikáciou, ktoré ohlásilo ministerstvo práce a sociálnych vecí, sa minuli účinkom. Trest nezamestnaným Bohatí sú čoraz bohatší a chudobní čoraz chudobnejší. A tí, ktorí sa ocitli v chudobe, majú stále menšiu šancu sa z nej dostať. „Viac ako polovica ekonomicky aktívnych osôb so základným vzdelaním bola nezamestnaná, čo znamená nárast o vyše 70 percent od roku 1998“. Žiadna krajina v EÚ nemá taký vysoký podiel dlhodobo nezamestnaných (65 percent) a naopak taký nízky počet krátkodobo nezamestnaných (10 percent) z celkového počtu ľudí bez práce ako SR. Ak na Slovensku zostanete bez práce, je čoraz viac pravdepodobné, že bez nej zostanete poriadne dlho. Ľudia s nízkym vzdelaním si v podstate „môžu byť istí“, že nijakú ďalšiu prácu už nenájdu. Tieto údaje sú výsmechom „pracovnej reformy“ Ľudovíta Kaníka. Tá sľubovala „viac pracovných príležitostí najmä pre najzraniteľnejšie skupiny“ a sústredenie sa „na znevýhodnenie zapríčinené nízkou kvalifikáciou“. Neúčinné sa ukázalo znižovanie sociálnych dávok. Situácia, keď sociálne dávky zabezpečovali najmä mnohodetným rodinám vyššiu životnú úroveň než zamestnanie, nie je udržateľná. Zníženie dávok pod úroveň základných životných nákladov však nenahnalo ľudí do práce. Pretože jej niet, pretože voľné miesta si vyžadujú vyššiu kvalifikáciu a aj preto, že dlhodobo nezamestnaní stratili pracovné návyky a zručnosti. Markantný rozdiel medzi výškou sociálnych dávok a minimálnou mzdou sa stal trestom pre poberateľov dávok. Hrozba trestom je však tá najhoršia motivácia, ktorú neodporúčajú ani pri výchove detí. Prečo si Dzurindova vláda myslí, že pri prevýchove dospelých to fungovať bude? Najchudobnejšie sú deti Mimochodom, žiadny z princípov MPSVaR v oblasti zamestnanosti nehovorí o zvýšení životnej úrovne. Ľ. Kaník napríklad opakovane prezentoval potláčanie čiernej práce ako úspech. Títo ľudia síce „vypadli“ z úradov práce, ale ich príjmy sa nezvýšili, iba sa „zlegálnili“. Štúdia SB hovorí o dvoch nástrojoch nového Zákonníka práce na „podporu flexibility trhu práce“: „zavedením možnosti viacerých neštandardných pracovných zmlúv“ a „zvýšením flexibility zamestnávateľa vypovedať pracovnú zmluvu“. Keďže z jednej práce nevyžijete, môžete mať aj tri slabo platené miesta a aj z tých vás môže zamestnávateľ kedykoľvek prepustiť. Už len toto radikálne znižuje životnú úroveň. Možno si zarobíme viac, ale pracovať od skorého rána do neskorého večera a ešte aj cez víkendy, navyše pod psychickým tlakom neustálej hrozby prepustenia, kvalitu života znižuje. Svetová banka tvrdí, že počet ľudí žijúcich v chudobe sa za posledné dva roky výraznejšie nezmenil, ale existujúca chudoba sa prehĺbila. Zároveň upozorňuje, že „začarovaný kruh odovzdávania chudoby z generácie na generáciu je na Slovensku zjavný“. Deti z chudobných rodín sa samé prepadávajú do chudoby. Sociologička Gabriela Lubelcová z Univerzity Komenského na základe výskumov potvrdzuje, že najchudobnejšími obyvateľmi u nás sú deti do 15 rokov, mladí ľudia do 24 rokov a mladé rodiny. Vláda nepozná reálnu situáciu Tieto deti zväčša bývajú v chudobných regiónoch, chodia do nedostatočne vybavených materských a základných škôl, nemajú peniaze na mimoškolské vzdelávacie aktivity (krúžky, umelecké školy, detské tábory), ani na stredné školy vo väčšej vzdialenosti od ich bydliska. Majú minimálnu šancu dostať sa kvalitnú strednú školu a nemajú nijakú šancu dostať sa na vysokú školu, nepoznajú internet, ani vzdelávacie televízne kanály. Navyše preberajú vzory správania svojich rodičov, ich priateľov a susedov, ktorí sa už v týchto regiónoch ani o nič neusilujú. Už v detstve strácajú šancu vymaniť sa z chudoby. Najzávažnejším záverom štúdie Cesta k spravodlivému rastu je nedostatok kvalitných informácií, na základe ktorých by bolo možné poskytnúť objektívny obraz o sociálnej situácii obyvateľstva. „Je prekvapujúce, že na monitorovanie dopadu, ktorý mal proces reforiem na chudobu na Slovensku, ako aj na rast, ktorý reformy vyvolali, sa nevynaložilo takmer žiadne systematické úsilie.“ Kaníkovo ministerstvo sa chválilo rôznymi „sociálnymi opatreniami“, ale podľa SB nezisťovalo, k čomu v reálnom živote viedli. Členovia Dzurindovej vlády sa najradšej „oháňajú“ priemermi, ktoré však pravdivý obraz o skutočnosti skôr zahmlievajú. „Systematickému hodnoteniu stál v ceste najmä nedostatok údajov.“ Ak sa teda pravicová vláda chváli úspešnými reformami, treba mať na pamäti, že podľa SB „je ťažké povedať, či nedávne pozitívne trendy niektorých ukazovateľov vyplývajú z reforiem, alebo sú dôsledkom pozitívnych trendov“. Ani autori štúdie nevedia, „či stratégia, ktorú prijala vláda po voľbách v roku 2002 na zníženie chudoby, funguje“. Stratégiu vlády v tejto oblasti považuje Svetová banka za „rozsiahlu, radikálnu a inovatívnu“. A my musíme len súhlasiť. Také niečo si v moderných krajinách ešte nikto nedovolil.