„…ľudskosť a dobrosrdečný vzťah si musíme obnoviť najprv medzi sebou v úzkom kruhu. V dedine, meste, na pracovisku, v parlamente a potom rozšíriť ďalej, lebo ako hovorí Vladimír Mináč v Dúchaní do pahrieb: stať sa Slovákom, úplným Slovákom, znamená stať sa bratom všetkých ľudí, taký je aj vznešený odkaz našich dejín.“ Ktovie, čo by dnes Jozefovi kardinálovi Tomkovi za tieto slová, vyrieknuté na pôde slovenského parlamentu pri prvej pastoračnej návšteve v roku 1991, povedal súčasný poslanec národnej rady Pavol Minárik. No veru, možno by sa otec kardinál musel za vyslovenie mena Vladimír Mináč kajať. Možno by mu pán poslanec vypláchol ústa vitriolom. To meno páchne pekelnou sírou. Veď si len predstavte – v roku 1968 bol Mináč členom ústredného výboru komunistickej strany! (V tom istom čase bol v tej istej strane profesor Miroslav Kusý ideologickým tajomníkom. Ten istý pán profesor, ktorý dnes hovorí, že komunistom – ergo Mináčovi – by sa nemali odhaľovať pamätné tabule…) Vladimír Mináč nežije – iba preto si sadám k počítaču, inak by si to so svojimi súpermi vybavil nezameniteľne sám. Jeho britkého jazyka sa mnohí báli, púšťali sa do neho, hrdinovia, vždy tam, kde nebol, kde sa nemohol brániť. Bol nielen spisovateľ, bol nadaný prenikavým duchom a talentom, zanechal slovenskej literatúre romány, novely, poviedky, ale najmä eseje. Nie, nestal sa, ako profesor Kusý disidentom. Obaja patria do slovenských dejín. Kusého režim prenasledoval, Mináč sa stal predsedom Matice slovenskej. Režim si na neho netrúfol možno i pre jeho povstaleckú minulosť. Napriek príslušnosti k strane Mináč vždy hovoril, čo si myslel, písal, čo považoval za správne. Ale ani on nemal recept na pravdu – preto sa i mýlil. (Napríklad v prípade Solženicyna.) V roku 1988 sa verejne zastal ochranárov, zasadzoval sa za slobodu intelektuálov všeobecne i jednotlivo. Spomenú si ešte…? Problém je, že sa Mináč nemenil. Nie, ani po novembri ´89 netrhal v zuboch svoje predchádzajúce roky a trochu trpko konštatoval, že on už v tej svojej košeli zo žihľavy aj zomrie. Pamätám sa, ako vo Federálnom zhromaždení dostal od vtedajšieho predsedu SNR, Minárikovho kolegu, konšpiračný furiantský lístok: Baťko, nevytiahneme na nich bakuľu? „Júj,“ zaujúkal Vlado, „musel som rýchlo do záchodu, a ten lístok spláchnuť, nerád by som pána predsedovi bol jeho zlým svedomím…“ Zostal po celý svoj život duchovným zurvalcom, tým mládencom, ktorý v čase Slovenského národného povstania padol do zajatia a slobody sa dočkal v koncentračnom tábore. „Do smrti budem vďačný americkej armáde, že ma oslobodila,“ hovoril mi pri spomienke na vojnu, pretože práve armáda generála Pattona ho našla štyridsaťkilového, viac mŕtveho ako živého, a oslobodila ho zo služby pri nakladaní do pece. Tam, na tom pekelnom mieste, sa do pece nakladali ľudské telá… Vlado Mináč, baťko, ako ho podľa vzoru matičného Jozefa Škultétyho mnohí nazývali, na vojnu a koncentrák spomínal málokedy, ba takmer nikdy. Predo mnou iba raz, no dodnes si to pamätám presne: „Bol som urastený, príliš som vytŕčal z radu kostlivcov. A tak som po tej pretŕčajúcej holej lebeni dostával. Aj lopatou, aj oceľovou naberačkou… Ja viem, čo je to pretŕčať z radu, ja viem, čo je to byť bitý…“ Kresťanskí demokrati zas vedia, čo je to ľudskosť a dobrosrdečný vzťah, čo je to stať sa Slovákom, úplným Slovákom. Za všetkých to povedal Jozef kardinál Tomko. Alebo dnes to už neplatí? Dnes je svet podľa Minárika?
Menu
Menu
Menu
