Pokiaľ väčšina strán ešte nevie, ako vo voľbách skončí, Robert Fico má dôvod na spokojnosť. Podľa posledného výskumu agentúry Focus Smer o päť desatín percenta predbehol HZDS. Ficovi chýba už iba krôčik k naplneniu ambícií stať sa premiérom. S červenou nálepkou Občiansko-demokratickej mládeže sme sa mohli stretnúť už roku 1998. Vtedy nám ďakovali, že nevolíme Vladimíra Mečiara. Väčšina prijímala obsah tohto posolstva bez väčších pochybností. Prešli štyri roky a pravicová mládež nás nabáda, aby sme nevolili druhého Mečiara. Ale tentoraz je na fotografii prečiarknutý portrét Roberta Fica. Volebné kyvadlo Paradoxne tieto pokusy o démonizáciu vychádzajú zväčša z tábora tých, ktorí na začiatku 90. rokov vypustili z fľaše džina v podobe Mečiara a nevedeli si s ním potom rady. Situácia sa naozaj v mnohom podobá na rok 1992, keď sa moci ujalo HZDS. Tak ako vtedy aj dnes sú ľudia značne rozčarovaní z doterajšieho vládnutia, hľadajú alternatívu a chcú zmenu. V postkomunistickom priestore je to celkom prirodzený jav, veď s výnimkou Českej republiky (aj to iba v posledných voľbách) ani v jednej krajine Visegrádskej štvorky nebola pri moci tá istá vláda dve volebné obdobia po sebe. Moc sa vykyvovala raz doprava, raz zasa doľava. Slovenským špecifikom je to, že sa subjekty dosiaľ nediferencovali na osi pravica – ľavica, no podľa vzťahu k Mečiarovi. A tak posledné voľby neboli klasickými voľbami, ale skôr plebiscitom proti lídrovi HZDS. Odchodom Ivana Gašparoviča z tohto hnutia sa takpovediac mnohé problémy v slovenskej politike vyriešili samy od seba. Volič dostal možnosť voliť HZDS bez Mečiara. Éra mečiarizmu a s ňou hroziaca izolácia Slovenska je tak viac-menej zažehnaná. Do tejto situácie prichádza Robert Fico. Jeho popularita je pochopiteľná. Od jesene 1999, keď založil Smer, pôsobil tri roky v opozícii a vláde ,,šiel neustále po krku“. Otvorene kritizoval všetky nešváry, pričom neobchádzal ani svojich straníckych exkolegov z SDĽ. Niektorí zahraniční pozorovatelia už vtedy upozorňovali, že tento mladý politik má správnu ,,vôľu k moci“. V tom sú si s Mečiarom zjavne podobní. Fico si však zrejme uvedomuje, že robiť politiku tak ako Mečiar nie je možné. Nechce riskovať svoju ostrakizáciu. Na to je až priveľmi ambiciózny a do politického dôchodku sa zjavne nechystá. V čom vlastne spočíva nebezpečenstvo? Vo Ficovom populizme? O čo menej populistickí sú však dnešní lídri na Západe, o Visegráde nehovoriac? Alebo je nebezpečný ustavičným zdôrazňovaním potreby zaviesť na Slovensku poriadok? Mnohým azda tieto vyjadrenia navodzujú hrozbu ustanovenia policajného štátu. Na druhej strane týmto heslom Fico presne oslovil ľudí, ktorí sú už z trinásťročného postkomunistického chaosu unavení. Je azda hrozbou samotný program Smeru? Napriek svojej vágnosti nie je o nič socialistickejší ako program hociktorých iných ľavičiarov. Okrem iného, treba mať stále na zreteli, že jedna vec je predvolebná rétorika a druhá samotné vládnutie. Sú teda dôvody na obavy oprávnené? Do istej miery áno. Všetko závisí od toho, akým smerom sa bude Smer ďalej uberať. Boris Zala ako hlavný ideológ sa ho usiluje navigovať do moderných sociálnodemokratických vôd. No budú s tým ostatní súhlasiť? Ak tento subjekt nebude mať vnútorne vydiskutovanú vlastnú orientáciu, nebude v ňom existovať ani spojivo, ktoré by tak rôznorodé spoločenstvo držalo pokope. Pokojne sa môže zopakovať scenár, aký sa odohral v SOP, ktorá ako ,,strana na jedno použitie“ poslúžila Rudolfovi Schusterovi na získanie prezidentského kresla a potom sa pohybovala na nulových preferenciách. Momentálne všetkých v Smere spája vôľa po moci, ale čo ich bude spájať potom, keď sa jej nabažia? Apropo ľudia. Vážnym problémom v strane je dominantné postavenie Fica, ktorý svojou charizmou prikrýva ostatných. Len ťažko môžeme spoznať, aký intelektuálny potenciál nás v novej vláde vlastne čaká. Fico rád vyhlasuje, že vsádza na nové tváre. Ak sa však lepšie pozrieme na kandidátku, zistíme, že až také nové nie sú. Štedrí donori, sprisahanecké teórie Azda najväčšou hrozbou sú šedé eminencie, ktoré stoja v pozadí a finančne Fica podporujú. Akokoľvek nás predseda Smeru presviedča, že financovanie jeho strany je maximálne transparentné, pri takej gigantickej kampani, akú Smer už prakticky pol roka vedie, je málo pravdepodobné, že by mu na jej pokrytie stačili prostriedky, ktoré uvádza vo finančnej správe na internetovej stránke – dvanásťmiliónovú pôžičku. Naopak, po podrobnejšom preskúmaní štruktúry donorov pochybnosti narastajú. Konkrétne v prípade firmy EKO-S TRANS, ktorá vlani darovala Smeru 1,2 milióna korún. Podľa informácií uverejnených v týždenníku Trend však táto firma prispela neplnením úveru ku krachu Dopravnej poisťovne, ktorá je v konkurze. Čo je to za firmu, ktorá nemala na splatenie úveru, no pokojne Smeru darovala 1,2 milióna? Pritom ide o menšiu firmu, ktorej základné imanie je 4,4 milióna Sk. Čo potom čakať od skutočne veľkých rýb? Pokiaľ si otázku záujmových skupín stojacich za Smerom môžeme klásť zatiaľ len v rovine čisto hypotetickej, sprisahanecké teórie, ktoré Fico prezentuje na stránkach SLOVA, stoja za zamyslenie a ľuďom môžu naháňať strach: ,,Rozdelenie Československa nebolo z vôle pána Klausa a pána Mečiara, ale bol to jednoducho medzinárodný scenár, lebo nikto nemal záujem, aby tu existovalo nejaké Československo. Rovnako nie som padnutý na hlavu, aby som uveril, že študenti v roku 1989 urobili revolúciu, to boli úplne iné scenáre.“ Ak sa Robert Fico doteraz na verejnosti a najmä v zahraničí usiloval prezentovať ako štandardný politik, tieto dve vety odkryli jeho vlastné ,,ja“ stokrát lepšie než akákoľvek psychoanalýza. Ak to myslel naozaj vážne, potom má k Mečiarovi bližšie, ako by si mohol ktokoľvek myslieť. Ten sa svoje neúspechy pri integrácii Slovenska do NATO usiloval zastrieť sprisahaneckou teóriou o dohode Ruska a USA, čím sa v očiach Západu jednoznačne zdiskreditoval. Volič sa preto má právo pýtať: Čo je to za politika – budúceho premiéra, ktorý verí sprisahaneckým teóriám?
