Na Slovensku sa živil mýtus, že politickému životu udáva tón jeden silný (slabý) muž: Vladimír Mečiar. Možno preto v tieni tohto mýtu zaniká, že všetko, čo má v slovenskej politike strategický význam, už celé roky takticky (lišiacky?) pripravuje a ako džina z fľaše vypúšťa naoko slabý, nepopulárny muž: Ján Čarnogurský. Džina vypustí a pobavene pozoruje, kto sa jeho myšlienky ujme, kto získa silu a kto myšlienku napokon zrealizuje. (Ak sa nešťastník pritom dopúšťa prešľapov, rozhodcovsky ho odpíska, no napokon mu rozhodcovsky aj odpustí – veď v konečnom dôsledku je rozhodujúci výsledok zápasu, nie spôsob hry.) Len si spomeňme na stoličku a hviezdičku?
Keď jeho hlasom rozhodol politický orgán KDH, že kresťanskí demokrati pôjdu do volieb pod zástavou SDK, zaplakal politický komentátor na stránkach Domina fórum – podľa neho tento veľký politik a štátnik svojím hrdinským gestom obetoval vlastnú budúcnosť a budúcnosť KDH na oltár vyššieho záujmu. Ján Čarnogurský ako vzdelaný a v histórii rozhľadený muž sa mohol iba potuteľne pousmiať. Neurobil totiž nič iné, než čo robil po celý svoj život – aby mohol v budúcnosti zachovať vernosť princípu, potreboval dobyť Tróju, preto dal svojich bojovníkov do útrob SDK. Keď Trója padla, nastupuje zápas o vernosť princípom.
Školy a univerzity – míľniky na ceste ku kresťanskému Slovensku
Vráťme sa trochu do minulosti, tej prednovembrovej. Keď v marci roku 1988 prišla vtedy tajná cirkev so svojimi požiadavkami, strhol sa na horných poschodiach komunistickej strany hurhaj, reformní komunisti sa zlostili, prečo ide táto svätá dvojica na vec tak zostra, staroverci sa víťazne smiali – vidíte, akí sú! Mikloško s Čarnogurským totiž neprišli ako prosebníci, a už vôbec neprišli vyjednávať. Nemali záujem o politické kompromisy, vernosť princípom považovali aj vtedy za dôležitejšiu a pragmaticky úspešnejšiu ako kompromis. Ukázalo sa, že mali pravdu – aj za cenu väzenia, aj za cenu politického útlaku a vonkajšej neslobody – tú vnútornú nikdy nestratili. Štýl života, ale aj politického boja si priniesli aj do nových pomerov a nikdy sa im nespreneverili. Ich cieľom totiž nie je percentuálne víťazstvo vo voľbách a potom „účasť vo vláde“ a „mať podiel na moci“. Ich cieľom je víťazstvo kresťanskej ideológie na celom Slovensku a vo všetkých sférach. A vedia ako na to. Nie náhodou sú medzi troma požiadavkami Jána Čarnogurského cirkevné školy a univerzity: tam sa predsa formujú životné postoje a názory. Pritom cirkevné školy a univerzity nie sú popoluškami, sám Čarnogurský priznáva, že Slovensko malo aj počas vlády Mečiara v katolíckom svete, osobitne vo Vatikáne, dobrý imidž. „Na Slovensku sa stavia mnoho kostolov, vzniklo tu najviac cirkevných škôl v postkomunistickom svete v prepočte na obyvateľstvo,“ hodnotil doslova v rozhovore pre Pravdu v roku 1995. V principiálnych veciach však nemôže ísť o kompromis – majte si vy svoje a my svoje?
„Ale to potom skoro skončíte?“
V tejto súvislosti spomeniem návštevu dvoch mužov z ľavej strany (Petra Weissa a Pavla Kanisa) u kardinála Tomka vo Vatikáne krátko po politickom prevrate. Muž, ktorý má na starosti evanjelizáciu krajín, opýtal sa dvoch začínajúcich ľavicových „evanjelistov“ na ich vieru – teda, akú ideológiu hlásajú a vyznávajú. Obaja vtedy svorne a pohotovo odvetili, že Strana demokratickej ľavice nie je ideologická, ale pragmatická, že nepestuje žiadne -izmy. „Ale to potom veľmi skoro skončíte,“ pokýval nad nimi hlavou tento v evanjelizácii skúsený muž.
Po odpoveď, ako čítať jednotlivé politické kroky silného muža slovenskej politiky Jána Čarnogurského, si treba zájsť do jeho knižiek, úvah, prednášok, ale aj parlamentných vystúpení. Hoci vznikali v rozličných obdobiach jeho života, majú spoločný menovateľ: pohľad na dejiny ako na nekonečne plynúci čas, v ktorom sa všetko má diať s dôrazom na národ a náboženstvo, pretože oslovujú city človeka. Z toho, že vo svete ešte stále vládne chaos, vojny, nedorozumenia, že mu „stúpa horúčka“, viní Ján Čarnogurský „v takom veľmi akademickom zmysle – ľavicových intelektuálov a liberálov, ktorí vymysleli nové ideológie, komunistickú a liberálnu, a tak im uverili, že si mysleli, že dokážu s ich pomocou uriadiť svet. Obe tieto ideológie ignorovali dôležitosť národa a náboženstva“.
Rerum novarum alebo Manifest?
Na medzinárodnom sympóziu v New Yorku o encyklike pápeža Jána Pavla II. Centesimus annus v roku 1991 hovoril Ján Čarnogurský o ideových východiskách katolíckej sociálnej náuky a marxistického socializmu. Na začiatku oboch smerov vznikli dokumenty Rerum novarum a Manifest komunistickej strany. Východiskom pre oba dokumenty bola diagnóza biedy širokých más (to je dôležité uvedomiť si aj dnes). Rozbitím takzvaného socialistického tábora sa ponúka obraz porážky socialistického riešenia tohto problému a na druhej strane víťazstva katolíckej sociálnej náuky. O tom by mali vedieť najmä deti a mladí ľudia – aj preto taká potreba cirkevných škôl. Socializmus – aj vďaka krivému zrkadlu, v ktorom sa neustále propagandisticky ponúka – sa zdá byť pochovaný. „Víťazstvo nad socializmom je dôstojnou oslavou stého výročia vydania encykliky Rerum novarum,“ hovorí Ján Čarnogurský na onom kongrese v roku 1991 a pokračuje: „Pred sto rokmi sa javila pápežovi ako najväčšie nebezpečenstvo socialistická výzva. Popri zápase so socializmom si katolícka sociálna náuka občas skrížila zbrane s liberalizmom a jeho jednotlivými odtieňmi?Výzva liberalizmu sa črtá ako hlavná výzva pre katolícku sociálnu náuku v najbližších desaťročiach. Zápas proti liberalizmu sa môže dnes zdať rovnako beznádejný, ako sa možno pred sto rokmi zdal zápas proti socializmu. Ale cirkev musí tento zápas podstúpiť v záujme skutočných ľudských hodnôt.“
Čie bude víťazstvo?
V myšlienkovom súboji o strategické ciele sa už pred časom stretol Ján Čarnogurský so Soňou Szomolányiovou – zápas sa však prerušil kvôli sústredeniu síl proti spoločnému nepriateľovi Mečiarovi. Uvidíme, kedy zaznie nový gong – a on určite zaznie. Vtedy by však malo byť jasné aj to, či je naozaj pravda, čo sa už roky hovorí na všetkých slovenských komunikačných hradských: že totiž chceme „vykryštalizovanú politickú scénu, takú, ako ju poznáme zo západných európskych demokracií“. Lebo ak áno, nerozumiem dosť dobre podráždenej reakcii komentátorov na manifest mladých kresťanských demokratov a ich ironizujúci povzdych: a kde ste nechali občana, chlapci? Nebolo totiž ľahšej otázky. Odpoveďou je predsa samotný silne ideologický konzervatívny manifest. A kde zostal občan? No predsa v tých ostatných stranách, ktoré nie sú postavené na národe a náboženstve? Zaujímavé bolo aj známkovanie: keď sa na výzvu fundamentalistickej kresťanskej mládeže ozvala občianska pravica, dostala samozrejme jednotku s hviezdičkou za moderné myslenie. Známkujúcimi boli totiž liberálne založení novinári, ktorí sú doteraz presvedčení, že bývalá demokratická pravicová opozícia ako jeden muž vyznáva svetonázor, ktorý sa práve im páči. Tak ako, chcú vykryštalizovanú scénu, a sú pripravení vidieť, že tie „čisté smery“ ani náhodou neuspokoja všetkých? Že opäť nastane rozčesnutie na vetvy vyznávajúce svoju jedinú pravdu? (V kútiku duše ostáva tragická otázka, čo sa stane, ak sa bojovníci zhúfujú do nezmieriteľných šíkov a víťazom bude môcť byť iba jeden?)
Kto si trúfne vládnuť bez podpory KDH?
Po založení vlády bez HZDS nastal pre Jána Čarnogurského čas napĺňať svoj program – a to bez ohľadu na mienku inovercov. Odmietnuť pritom vládny program, v ktorom absentuje časť zásadných požiadaviek kresťanských demokratov, nie je a nebude pre neho žiadne riziko. Napokon, sformuloval to sám veľmi jasne: vo vláde zastupuje KDH, a kto si trúfne vládnuť v tejto krajine bez podpory KDH? Skúsil to Vladimír Mečiar? Čarnogurský vie, že neohrozuje ani stabilitu vlády. Táto vláda sa nerozpadne nie preto, že by si ju koalícia tak veľmi želala, ale preto, že niet zatiaľ riešenia, ako zostaviť iný – fungujúci – model. Pre kresťanských demokratov nie je a nikdy nebol problém byť v ktorejkoľvek vláde od pádu komunizmu, napriek tomu, že voľby nikdy nevyhrali. Išli však iba do takej, v ktorej mohli účinne presadzovať svoj program. Za každú cenu – dokonca aj za cenu straty priazne voličov. Neprijali účasť vo vláde, v ktorej by s KDH mohol niekto kývať, ako mi v rozhovore doslova povedal Ján Čarnogurský. Čarnogurském neprekážajú emocionálne ani bývalí komunisti na akejkoľvek úrovni, „ak sú schopní v racionálnej rovine uzatvárať kompromisy s KDH“. A už v spomenutom rozhovore sa vyjadril veľmi presne, ako má vyzerať budúci svet podľa Čarnogurského: Po krachu Mečiara tu musí byť pre Slovensko pripravená alternatíva, a tou je KDH.
V troch nerozlúsknutých programových orieškoch sa skrýva toto čertovo kopýtko. Otázkou zostáva, kto si na ňom vyláme zuby.
Autorka je šéfredaktorka Rádia Devín
