Zarážajúcim tichom prešla slovenským verejným životom informácia, že veľvyslanci členských štátov NATO podpísali 26. marca 2003 prístupové protokoly o vstupe siedmich nových krajín do Severoatlantickej aliancie. Ticho je ešte očividnejšie, ak si spomenieme, s akou slávou bol tento akt prijatý pred niekoľkými rokmi v Česku, Poľsku a Maďarsku. Na Slovensku namiesto osláv vládnu rozpaky. Majú korene v momente, keď sa premiér Mikuláš Dzurinda rozhodol – zrejme viac intuitívne než vykalkulovane – stať kľúčovým lídrom ,,nových demokracií“ vo vzťahu k Spojeným štátom. Spúšťacím momentom sa stala Iracká kríza. Slovensko sa postavilo na stranu USA podľa už skôr vyslovenej tézy ,,vždy, za každých okolností“ – a urobilo to skôr, ako mohlo čo len tušiť, čo vlastne USA urobia. Slovensko sa postavilo bez otázok za Spojené štáty, no súčasne tým vyjadrilo nedôveru Európskej únii a Severoatlantickej aliancii. Deklarovalo, že neverí v diskusiu, v dialóg, v hľadanie konsenzu – skrátka v procesy, na ktorých sú EÚ a NATO postavené. Veď predsa nebudeme strácať čas rečami, keď diktátor ohrozuje svet… Lenže aký má podľa tejto logiky integrácia Slovenska do NATO zmysel? Čo tam budeme robiť, keď sa nám nechce hľadať dohodu? Hlasovať so Spojenými štátmi a potom prednášať slaboduché zdôvodnenia? Vnútropolitické dôsledky premiérovej zahraničnej politiky sú ťaživé. On a jeho ľudia nevedia vysvetliť, ako súvisí podpora zásahu proti Iraku s národnými záujmami SR. Nevedia vysvetliť, ako do ich novej politiky zapadá členstvo v NATO – v nepružnej organizácii, v ktorej 18 štátov zdržuje USA v ich globálnej úlohe. Nevedia spojiť sympatizantov členstva v NATO, ktorých väčšina zjavne podporuje postoj ,,NATO áno, vojna nie“ – postoj, ktorý dnes nemá silného politického garanta. Nečudo, že ťažko budovaná koalícia sympatizantov integrácie do NATO sa rozpadá. Ak sa teda pýtate, prečo sa dnes zástancovia členstva Slovenska v NATO netešia, tak preto.
