Počas povinnej praxe na psychiatrii v úlohe klienta pozoroval študent Katedry sociálnej práce UK v Bratislave Róbert Blaško svet okolo seba. Pozoroval svet, do ktorého sa normálny človek len tak ľahko nedostane.
Pozoroval svet, v ktorom sú ľudia 24 hodín denne, spoločne, dlhodobo. Uvedomil si, že ak takýto svet odfotografuje niekto, kto nie je „zrastený“ s prostredím, obraz, ktorý vytvorí, nezodpovedá realite. Chcel viac. Chcel pravdu, reálne zobrazenie. Našiel riešenie, vytvoril projekt, realizoval ho. Dnes máme možnosť jeho výsledok vidieť všetci.
Tento projekt prebehol v zariadeniach, ktoré spájali viaceré charakteristiky. Boli medzi nimi detský domov, domov dôchodcov, diagnostické centrum, oddelenie pre dlhodobo chorých a ústav pre ľudí s mentálnym postihnutím. Čierna – biela, ako ho nazvali, umožnila týmto ľuďom fotografovať. Nič viac, nič menej. Autor im od jesene minulého roku zapožičiaval jednoduché fotoaparáty. Mohli fotiť všetko, čo im prišlo na um, nik im nebránil. Obyvatelia prijali tento nápad s obrovským nadšením, hoci väčšina z nich nikdy predtým nefotila. Vzniklo tak vyše tisíc záberov, z ktorých autor a jeho spoluautori vyberali fotografie určené na vystavenie. Kritériá boli jednoduché. Buď výpovedná, alebo estetická hodnota. Na technické parametre sa ohľad nebral, hoci, na nemalé prekvapenie tvorcov výstavy, mnohé zo záberov boli mimoriadne dobre zvládnuté. A tak sa medzi päťdesiatimi zväčšenými snímkami ocitli aj tie, na ktorých je biely pás priamo cez stred či odfotografovaný palec v hornom rohu. Výrezy sa nerobili. Zachovávala sa pôvodná podoba a pôvodná sila. Atmosféra fotky podľa slov autora nezávisela ani tak veľmi od druhu zariadenia, ale od atmosféry samotnej, ktorá v ňom vládla. Na vystavených záberoch máme možnosť vidieť takmer všetko, čo týchto ľudí obklopuje. Ich sny aj pády, ich bolesť aj šťastie. Mreže na oknách, neútulné prostredie no i úsmev a veselé situácie, priateľstvo, lásku. To, čo obklopuje každý deň aj nás samotných. Hádam to vidia rovnako ako my, dávajú nám však aj možnosť pozrieť sa na skutočnosť ich očami, zamyslieť sa nad svetom, ktorý vôbec nepoznáme.
Róbert chystá aj pokračovanie. Možno to skúsi s kamerou, i keď prezentácia výsledku by bola omnoho náročnejšia. Možno bude pokračovať s fotením. Skúsi iné prostredie, alebo iné subkultúry. Bezdomovcov, pankerov. Táto výstava, ktorá prebehla v priestoroch Pedagogickej a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, však svoj účel už splnila. Niektorých iba pristavila, niektorých zaujala, mnohých však podnietila k premýšľaniu. Je predsa o „ľuďoch, ktorých nestretnete na ulici, ale ktorí sú tu, aj keď ich nevidíme. Chceme týchto ľudí pripomenúť bez toho, aby sme im dávali nálepky. Nadviazať komunikáciu. Môžeme začať. Je na nás.“
