Svet bez konfliktov je zjavne nemožný…

V súčasnom vojnovom besnení na Ukrajine pochopiteľne rozmýšľam o mieri. Žijeme v hroznej dobre – svet sa stal veľmi ľahkovážnym a funguje to tak už niekoľko desaťročí. Sme na prahu jadrového sebazničenia.

Postupne zisťujem, že môj sen o mieri sa nedá realizovať cestou idealizovaného sveta bez konfliktov. Taký mier by sme azda mohli byť schopní dosiahnuť na svojej individuálnej úrovni, ale celkove je svet bez konfliktov zjavne nemožný.

Cestu by som teda videl v tom, aby sme kultivovali spôsoby, ktorými konflikty riešime. A paradoxne, cesta nie je v pestovaní „holubičej povahy“. Holuby nemajú smrteľne nebezpečné zbrane, porazený konflikt rieši útekom. Dravce (napríklad vlci) sú opačné. Majú smrteľné zbrane, ale nemajú potrebu stále ich používať. Ich potýčky sú krátke a prudké, slabší rýchlo zistí, že by bol porazený a použije podriadené gestá. Víťaz nemá potrebu porazeného zabiť. Vie, že by vyhral kedykoľvek.

Publicista Marián Moravčík mi napísal: „Včera som videl krátke video starostu Gorlovky. To je mesto blízko Donecka a 8 rokov bolo takmer obkľúčené ukrajinskou armádou. Denne boli pod ostreľovaním z húfnic a mínometov. Väčšinou baníci. Každý deň cestou do práce a z práce, aj v noci počas oddychu, museli počítať s poplachom a nebezpečenstvom. Ten starosta povedal, že za tých 8 rokov toľkokrát zažil veci, pri ktorých by na mieste tých ukrajinských vojakov „roztrhal“,  ale keby teraz za ním prišli s bielou vlajkou, tak čo už s nimi… nech  odovzdajú zbrane a idú domov. Dobro vždy víťazí nad zlom…“

Cestu, ako sa vyhnúť vojnám, by som teda videl v kultivovaní spôsobov, akými sa riešia spory. Za dávnych čias to trebárs bol zástupný súboj. Napríklad aj biblický príbeh Dávida a Goliáša je taký zástupný súboj. Lenže na rozdiel od Rimanov a obyvateľov Alba Longy, ktorí rešpektovali výsledok a vojna bola súbojom vybavená, biblia popisuje, že po Dávidovom víťazstve nastala masakra Filištíncov. To nie je ono.

Mali by sme byť vnútorne natoľko silní, aby sme ctili a rešpektovali pravidlá. Napr. Gruzínci a iné kaukazské národy sú obávaní bojovníci, ale keď hoci ako nepriateľ (parlamentár) prídete k nim ako „hosť“, tak si vás uctia a budú vás chrániť, lebo také sú pravidlá.

Príznakom povahy, ktorá nectí pravidlá, sú dvojaké metre. Tí, čo používajú dvojaké metre, sú spravidla agresívnejší a nebezpečnejší. Aj keď ich agresia môže mať „holubičiu“ formu sústavného odsávania energie.

Späť do reálu.

Aká by bola cesta k mieru, okrem dodržiavania pravidiel? Verím, že prísne dodržiavanie ľudských práv. Na celospoločenskej úrovni sa vojny dejú aj preto (a myslím, že hlavne preto), lebo z nich má niekto prospech. Že náklady víťaznej vojny sú oveľa menšie ako potenciálny zisk. Problém je možno aj v tom, že víťazi nie sú súdení za vojnové zločiny… a všetky škody platia porazení. Ideálne by bolo, aby kultúra a vymožiteľnosť ľudských práv boli na takej úrovni, aby nebolo možné zneužívať ľudí na vedenie vojny. Ľudské práva takto definované sú, len sa nesmú pripúšťať výnimky za rôznych „núdzových situácií“.

(Celkovo 3 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter