Švédske listy

List prvý Začať by som mal asi cestou. Mali sme cestovať poschodovým autobusom, išli sme obyčajným a vo veľmi stiesnených podmienkach, mali sme mať k dispozícii teplé napoje, nemali sme, WC fungovalo iba na dobré slovo a spočiatku sme mali dvojhodinové meškanie. Znie to, akoby to bola strastiplná cesta, ale naštastie nebola. Značnú časť som prespal a zvyšok som preklábosil so spolusediacim, Čechom Honzom, ktory precestoval azda celé Rusko a veľkú časť Ázie. Cesta zo Štokholmu do Umey bola po predchádzajúcej štreke zívačkou, ktorú ale okorenil autobusár – ked zapol klimatizáciu, a tak mi ťahalo na gebuľu… ešte že som mal čapicu. V Umei ma privítalo síce studené, ale nijak extrémne podnebie (okolo – 5 stupňov Celzia). Zviezol som sa do kampusu, dali mi kľúče od intráku, a dokonca ma tam týpek zaviezol. Bývanie je veľmi pekné, som na izbe sám, mám kúpelňu s WC, kuchynku a obývačku máme spoločnú (na chodbe sme deviati – jedna Francúzka z Dijonu, ja a zvyšok Švédi/-ky). Nemáme vrátnika, takže to v podstate je taký komunálny bejvák. Zo školy zatiaľ moc nemám, máme len také orientačné prednášky, aby sme sa tu vedeli pohybovať a veľmi to oceňujem, lebo je to neuveriteľne veľký komplex budov, knižníc, oddelení, priestorov pre študentov, bistier, jedální a podobne. Som tu ako sedliak v meste (ale tvárim sa, že je to samozrejmá vec, takáto škola… hahaha). S počasím to zatiaľ ujde, je tu sice nafučané ako od Perinbaby, ale teploty ako doma. Dnes bol dokonca čosi ako odmäk (prvý raz som nemal spodky). Domáci sa ale iba usmievajú a pripomínajú, že už čoskoro si užijeme prvé dvadsiatky, pod nulou, samozrejme… S čím sa zatiaľ ťažko vyrovnávam, je dĺžka dňa. Slnko vyjde okolo desiatej a o pätnástej zapadne. Už okolo ôsmej večer sa cítim zrelý do postele a ráno by som vyspával do aleluja. Ale snáď si na to zvyknem a postupom času by sa to malo aj meniť v prospech dňa, tak nás to aspoň učili na geografii. Polárnu žiaru som zatiaľ nevidel… Švédi si tu jazdia na bicykloch, ako keby sa nechumelilo. Ale majú recht, ja by som na takých cyklistických chodníkoch tiež neváhal jazdiť – sú úplne mimo ciest a dobre udržiavané. Ľudia sú k nám milí a zatiaľ sa tu niet na čo sťažovať, ale ešte uvidíme, nechcem to tu prechváliť. Aha, na jedno dosť podstatné negatívum som zabudol – je tu draho. So štipkom vyjdem len tak-tak, ale poobzerám sa po nejakej brigáde, aby som mohol ísť pozrieť okolie a sem tam si dať v šenku pivo… List druhý Hej! (švédsky pozdrav na tri) Počasie je večná téma a tu to platí obzvlášť, najmä medzi „internacionálnymi“ študentmi. Priatelia, je tu kosa! Minulý týždeň sa niesol v znamení nešťastnej trinástky, čo v preklade znamená teplotu mínus 13 stupňov na pravé poludnie. Pochopiteľne, v noci sa teploty „zošplhali“ podstatne nižšie. Francúzska suseda bola cez týždeň v night clube a keď sa vracala v noci domov, bolo vraj mínus 21. Dnes sa ale radikálne „oteplilo“, podľa digitálnej tabule je mínus nula… (asi taká horšia nula). Sused Hakon (ktorý vždy keď hovorí o Umei, hovorí „down here in Umea“, lebo on je ešte viac zo severu) ma každopádne upozornil, že najchladnejší mesiac býva február… Nepoviem žiadnu novinku, keď skonštatujem, že drvivá väčšina Švédov hovorí anglicky aspoň obstojne. Na švédskom vysielaní Eurosportu dokonca rozhovory so športovcami v angličtine ani neprekladajú ani netitulkujú. Preto ma dosť prekvapilo, že výrobky v obchode majú iba švédske (alebo fínske, dánske… ) popisky. Obyčajný nákup v supermarkete sa tak môže stať lingvistickou udalosťou. Minule som chcel kúpiť bežný kryštálový cukor. To, že cukor sa povie „sukkar“, som zistil po chvíľke prezerania oddelení a regálov. No problem. Tak som jeden (najlacnejší, pochopiteľne) dal do košíka. Na omak sa mi ale nezdal – bol to práškový cukor! Dal som ho späť a vzal iný, ktorý som víťazoslávne identifikoval zahŕkaním. So mnou vy Švédi, reku, nevy… nevykývete. Večer som si uvaril čaj, na čo mi Švédka Anna povedala, že to, čím sa ho chystám osladiť, je cukor na varenie marmelád, ale že to nevadí… Ono, na obale bol obrázok zachytávajúci sypanie cukru do lekváru, ale ja som si myslel, že je to IBA ilustračné foto, že AJ takto sa dá cukor využiť. No, ale sladiť sladí… (dokonca čaj po osladení zbledne – pripisoval by som to kyseline citronóvej – a na povrch vystúpia mastné očká – to mám v podstate cukor, kyselku a tibet v jednom!, ešte som nakoniec ušetril, hahaha) Trošku zo štatistík – Umea má cez 100 000 obyvateľov, vekový priemer veľmi nízky, študentov na škole je 26 000, zamestnancov do 4 000. Toto mladé mesto si vyslúžilo nálepku „red city“ (sprievodca dokonca použil prívlastky ako „militant vegan“ a „militant feminist“, čím ma úplne dostal) kvôli radikálnej mládeži 60-tych a 70-tych rokov. Aj na škole má vraj napríklad oddelenie národnej ekonómie výrazný výklon daľeko doľava. Ako je to s katedrou politológie, zatiaľ neviem. Ešte k univerzite – z 21 švédskych univerzít patrí v rankingu určite minimálne do Top 5 (prvé dve miesta okupujú samozrejme Uppsala a Lund). Založená bola v roku 1965 a vraj sem chodia experti zo zahraničia, aby sa naučili, ako správne založiť novú univerzitu. Zopár drobností – švédski vodiči sú veľmi ohľaduplní, nehrozí, že by chodcovi nezastavili. Keďže je tu v túto ročnú dobu málo svetla (aspoň ja to tomu pripisujem), domácii si ho vážia – budovy sú navrhnuté s veľkým množstvom skla a tak, aby zachytili čo najviac svetla. Aj vo vnútri majú veľa svetelných dekorácií – sviečok, lampičiek… Mesto je viac-menej na rovine (to Trnafčan obzvlášť ocení) a podľa fotiek to tu v lete vyzerá úplne, ale úplne inak. No a niekde tu, uprostred opisovaného, som ja. Dopis tretí Už sa mi to tu celkom rozbehlo, dokonca až natoľko, že mi cez víkend neostal čas napísať vám. Momentálne navštevujem dva predmety. Švédsky systém výučby sa od nášho odlišuje tým, že niektoré kurzy trvajú pár týždňov, iné celý semester, niektoré sú raz za týždeň, iné každý deň. Má to svoje pre a proti, ale mne to zatiaľ ak nie vyhovuje, aspoň neprekáža. Celosemestrálny kurz „Swedish Politics“ nám prednáša Angličan Nick Aylott a je dosť dobrý. Okrem jeho znalosti je super jeho angličtina – niekedy sa pristihnem, že ani nepočúvam, čo hovorí, ale ako hovorí. Je to skoro ako hudba…, nie ako americké „I appreciate it“, „…how do you guys…“ alebo „…and I was just like…and he was just like…“. Druhý predmet – „Economic History of Welfare States“ – nám prednáša Švéd – trochu sa zajakáva, čo vyžaduje viac sústredenia, ale inak je (on aj kurz) v pohode. Na prednáškach trávime pomerne málo času, zato povinného čítania a prác je spústa. Ako som už spomínal, chcel som si tu nájsť brigádičku, ale vyzerá to blede… Prvý šok ma čakal už na študijnom, kde mi povedali, že „je dosť ťažké nájsť si prácu, ak nehovoríte po švédsky – v skutočnosti takmer nemožné. „Ale skúšal som to ďalej – bol som tu na nejakom úrade práce (alebo čo to bolo), tam mi povedali, že v databáze majú pre celú Umeu 53 voľných miest…, samozrejme – vyžaduje sa švédština. Odporučili mi ale skúsiť obehnúť nejaké reštaurácie a hotely – „možno budete mať šťastie“. Odpoveď bola ale všade podobná – buď nemali voľné miesta; ak áno, švédština; alebo skús prísť v lete. Čo ale Švédom slúži ku cti, všade sa ku mne správali veľmi milo, snažili sa mi pomôcť a nasmerovať ma – jedna pani v reštaurácii vyzerala dokonca taka strápená, že mi nemôže pomôcť, až som ju musel ukľudnovať, že to nie je až také akútne, že v pohode prežijem aj bez toho, že som si chcel len trochu prilepšiť. Vôbec som sa pri hľadaní práce necítil ako nejaký stigmatizovaný „lúzer“ (ako napr. v podobných situáciách v Rakúsku, Nemecku alebo Izraeli, hoci aj tam sa našli milí ľudia). Tak či onak, výsledok zatiaľ je, že mám viac času na štúdium… S peniazmi vychádzam v pohode – štipko mi tu vychádza do 400 EUR na mesiac (Češky majú 450; boháča, vždy musia mať náskok…). Bol som veľmi prekvapený, keď mi francúzska suseda povedala, že ona má na mesiac 150 EUR (čo jej nestačí ani na nájom). Tak jej hovorím, že to sa Chirac moc nebuchol po vrecku… (teda, takto doslova som jej to nepovedal, hoci sú preborníci, ktorí v línii slovakizovanej frazeologickej angličtiny prekladajú slovo po slove ako napríklad môj, v tomto smere priam legendárny, brat na výlete v Grécku, keď domorodkám opisoval svoj pád z motorky asi takto: „…I gave a horse…“ – akože vyhodil koňa…; ale pochopili, a tak som aj ja veru asi kľudne mohol povedať: „Well, Chirac didnt slap his pocket that much, did he?“) Praktické veci. Strava – dá sa. Žijem na sladkých obilných kašiach, ovocí, zelenine, cestovinách, ryži, vajciach, jogurte a podobne. Chlieb, ako asi všade v cudzine, nič moc – väčšinou sú mäkké, riedke (ako keď po „nežnej“ prišli na trh takzvané páperové rožky, ktoré každý kupoval ako divý, až kým si neuvedomil, že tie staré boli lepšie). Ale už som objavil sorty, ktoré pripominajú náš chlieb, takže to nebude také zlé… Ceny sú samozrejme vyššie, ale keď sa človek zorientuje, niektoré veci kúpi za toľko, čo u nás. Režim. Vstávam okolo desiatej, pred obedom som už v škole za počítačom alebo v knižnici a robím na školských alebo svojich veciach, keď je prednáška alebo seminár, idem tam. Domov chodím podvečer a potom buď čítam alebo pozerám TV. Chvíľu som žil športom – bol Australian Open v tenise a majstrovstvá Európy v hádzanej, ale teraz dávjú stále iba gulečník, konské dostihy, box a iné blbosti. Pozerávam aj filmy a som nútený oceňovať amerikanizáciu v tomto sektore – aspoň rozumiem. Dávajú aj dobré dánske, francúzske a iné filmy, ale holt – z obrazu sa „nenaješ“ a švédske titulky mi zatiaľ nepomáhajú. Takže mapujem anglosaskú produkciu. Spávať chodím hodinu-dve po polnoci, keď už ma štípu oči a nemôžem ďalej čítať. Zaspávam ťažko. Je to tým, že v hlave spracúvam nové vplyvy, alebo tým, že do seba večer nalejem English Breakfest Tea? Netuším… Ľudia z mojej chodby su milí – menovite Francúzka Myrtille (s tou komunikujem najčastejšie – cudzinecká solidarita), Švédi Hakon (dobráčisko, ale trochu ukecaný) a Ander (nie z Košíc, ale z… vlastne ani neviem odkiaľ, lebo je to doteraz jediný človek z chodby, s ktorým som okrem pozdravu neprehodil ani slovko), Švédky Anna (študuje za policajtku, bola rok v armáde, takže bacha!, ale nie, je v pohode, pomáha nám v praktických veciach), My (to nie je osobné zámeno, ale vlastné podstatné meno, hoci, nechcem byť politicky nekorektný, ale vzhľadom na jej proporcie – určite ďaleko cez metrák – by kritérium množného čísla mohla spĺňať), Malin (tá vyzerá stále odutá, ale keď sa začne s niekým rozprávať, tak sa rehlí ako o život), Karin (vždy ma informuje o programe v TV) a Sofie (k nej chodí kamarátka a vždy spolu kuchtia všelijaké špeciality… ja pri praženici môžem iba slintať). No a na záver, aby ste ma nepreklínali, že som vám ostal niečo dlžný… samozrejme počasie. Boli tu snehové búrky, to znamená fúru nového snehu (to je dobré, lebo ten starý už bol špinavý). Včera teplota prvý raz vystúpila nad nulu (jeden stupeň) a dokonca trochu pršalo. To nie je bohviečo! Ja viem, na kosu sa sťažujem, oteplí sa – zasa nie je dobre, som ako taký večne nespokojný Slováčisko. (Spomenul som si na jedného slovenského olympionika, ktorý svoj neúspech v Sydney v rozhovore do rozhlasu plačlivo-hysterickým hlasom ospravedlňoval tým, že „raz je tu teplo, raz zima – to sa tu nedá vydržať!“… ako keby ostatní športovci nemali rovnaké podmienky). Ale sľubujem, že keď sa teplota bude pohybovať medzi mínus dva až mínus desať (čo je tu pre mňa ideálna teplota), o počasí už ani muk! Ako hovoria Zuluovia: „I have spoken!“ (Pokračovanie nabudúce) Autor študuje na univerzite v Umei