Ťažké, systematické porušovanie ľudských práv by mohlo viesť k ohrozenie mieru. K poznaniu tejto príčinnej súvislosti by sme ani nepotrebovali taký výklad Charty OSN, ktorý by určoval mier ako rovnocennú alebo väčšiu hodnotu ako ľudské práva.
Skôr od začiatku medzi obidvoma právnymi hodnotami existovala súvislosť, ktorá sa v priebehu vývoja systému medzinárodného práva ešte ďalej precizovala a nakoniec vyústila do vety: Ľudské práva už nie sú vnútornou záležitosťou jednotlivých štátov.
Čo znamená ohrozenie mieru Možnosť mocenskej reakcie na porušenie ľudských práv však predpokladá, že situácia dospela do bodu, keď je ohrozený mier. Potom sa k slovu dostáva Bezpečnostná rada (BR) OSN so svojimi kompetenciami rozhodovať a konať. Jej využitie je nevyhnutnosťou, pretože potrebujeme vyznačiť autoritatívny postoj medzinárodného spoločenstva a vyhnúť sa zneužitiu. V posledných rokoch sa udiali – prinajmenšom v pojmovej rovine – isté zmeny v praxi pôsobenia BR. Za ohrozenie mieru sa považujú aj ľudské tragédie a humanitárne katastrofy. Za týmto označením sa skrývajú komplexné situácie ťažkých porušení ľudských práv, často spojené s porušením humanitárneho medzinárodného práva a zločiny proti ľudskosti. Tento proces sa začal známou rezolúciou č. 688 z roku 1991 ku kurdskej otázke. V nej sa ohrozenie mieru odvodilo ešte od nebezpečenstva rozsiahlych prúdov utečencov, ako aj od útlaku Kurdov. Rezolúcia č. 794 o Somálsku z roku 1992 už hovorila len o „ľudskej tragédii“.
Udalosti v Kosove Rezolúcie č. 1199, 1203 a 1244 o Kosove pri zdôvodňovaní kompetencie BR (podľa článku 6 Charty) poukazovali na hroziacu humanitárnu katastrofu a z nej odvodzovali ohrozenie svetového mieru a medzinárodnej bezpečnosti. Práve na túto príčinnú súvislosť sa však temer vôbec nebral ohľad vo vyjadreniach NATO – tam sa často hovorilo všeobecne o „opatreniach vyplývajúcich z núdzového stavu“ alebo o „ochrane osôb a života“ a odvolávali sa na všeobecné právne zásady. Pokiaľ to máme pochopiť ako zdôvodnenie takých vojenských akcií, ako sú letecké nálety proti Juhoslávii, tak sa to nedá uviesť do súladu s moderným medzinárodným právom a jeho rozsiahlymi, práve proti zneužitiu namierenými zákazmi použitia násilia. Niečo iné platilo v klasickom medzinárodnom práve pred vznikom OSN. Tam mala pevné miesto doktrína humanitárnej intervencie – splnomocnenia „civilizovaných“ štátov vojensky zasiahnuť, keď išlo o obranu vlastných občanov v cudzine, pričom tento zásah mohol vyústiť až do okupácie. Dnes sa tento už terminologicky pochybný pojem nedá obnoviť, práve tak ako sa nedá obnoviť scholastické učenie o spravodlivej vojne.
Právo na sebaurčenie V tejto súvislosti sa uvádza stále aj právo sebaurčenia ako základný princíp súčasného medzinárodného práva. Tým, že tento princíp bol zakotvený do Charty OSN, stal sa základom dekolonializácie a okrem toho sa stal právnym základom každej štátnosti, ako aj ľudských práv jednotlivca. Právo sebaurčenia sa medzičasom začalo považovať za tak základné, že sa z neho prostredníctvom analógie odvodzovalo právo na sebaobranu utlačovaného národa, nech už je utlačovaný cudzou alebo vlastnou vládou. Tento dogmatický pojem (s predstavou o „trvajúcej agresii“) zastávala predovšetkým tzv. východná právna veda. Svojich zástancov však našiel aj medzi predstaviteľmi západnej školy. V humanitárnom medzinárodnom práve (Dodatočný protokol k Ženevskej zmluve) sa to odráža v tom, že sa na národno-oslobodzovací boj pozerá ako na medzinárodný konflikt. Táto zásada sa však v prípade Kosova nepoužila. Vždy sa tu vychádzalo – nakoniec v rezolúcii č. 1244 – zo suverenity a územnej integrity Juhoslávie. Kosovskí Albánci neboli uznaní ako národ a nepriznalo sa im právo na oddelenie sa. Stále sa pohybujeme v oblasti ochrany práv menšín, alebo v najlepšom prípade sa zmieňuje o federálnom sebaurčovaní. Rezolúcie BR OSN (č. 1160, 1199, 1244) hovoria o substantial autonomy a meaningful self-administration (podstatnej autonómii a zmysluplnej samospráve).
Protektorát Spojených národov Je známe, že misia OSN bola v Kosove vybavená ďalekosiahlymi kompetenciami. Tie síce nejdú tak ďaleko, ako okupácia vojskami NATO, ako to predpokladala dohoda z Ramboillet, ale fakticky menia Kosovo na protektorát OSN. Ustanovenie takéhoto režimu bolo možné len prostredníctvom OSN. Bez ohľadu na odmietnutie či súhlas Juhoslávie, toto riešenie vlastne presúva na OSN isté kompetencie štátu. Tieto však nemajú – na rozdiel od leteckej vojny NATO – charakter potrestania alebo niečoho ako vojenskej represálie. Obidva tieto úkony sú podľa súčasného medzinárodného práva a chápania mieru a suverenity vylúčené.
Autor je profesorom medzinárodného práva a členom Akademickej rady Medzinárodnej asociácie právnikov proti nukleárnym zbraniam (IALANA)
