Keď sa končila existencia spoločného štátu, vlády občanom všeličo sľubovali. Tieto sľuby sa dali zhrnúť do vety: rozpad federácie nebudú občania nástupníckych štátov vôbec cítiť. Nakoniec sa ukázalo, že sa riadili podľa príslovia – sľuby sa sľubujú…. Čoskoro zanikla spoločná mena, na hraniciach sa zjavili colnice, vysporiadanie spoločného majetku federácie akosi zamrzlo. Zo spoločného štátu nakoniec ostali dve veci – možnosť prekračovať česko-slovenskú hranicu s občianskym preukazom a colná únia. Práve colná únia fungovala pomerne dobre, rozpad štátu nemohol zlikvidovať ekonomické záujmy Slovenska v českých krajinách a naopak. Pravda, vývoj spôsobil, že v bilancii zahraničného obchodu ten druhý partner už nebol na prvom mieste, ale čelné miesto ostávalo. Permanentným sporom v colnej únii však bol dovoz niektorých komodít, predovšetkým išlo o pivo. České pivo je na Slovensku nepríjemným konkurentom, hoci by pitie toho nášho malo byť prejavom vlastenectva, predsa len to české… Nakoniec sa problém vyriešil stanovením objemu dovozu českého piva na Slovensko. Podobne sa vyriešili iné problémy, napríklad so slovenskou izoglukózou. Vlastne s istou poetickou licenciou sa dalo povedať, že zásadou colnej únie bolo „dohodli sme sa, že sa dohodneme“ , pretože na jej trvaní mali obe strany životný záujem. Jej existenciu však ohrozujú vonkajšie tlaky. Hoci je snom našej ( a verme, že aj českej) zahraničnej politiky vstúpiť naraz do Európskej únie, podľa všetkého nás asi bratia za riekou Moravou môžu predbehnúť. Z Bruselu zaznelo jednoznačne a tvrdo, že v takomto prípade sa Česku nepovolia ani na čas také privilegované vzťahy so Slovenskom, ako je colná únia. Hovorí sa síce o možnosti, že sa v takomto prípade uzavreli nejaké osobitné obchodné dohody, lenže s veľkou pravdepodobnosťou to z Bruselu nepovolia. Bojím sa dokonca, že na Morave bude v tom prípade zavedená schengenská hranica a my Slováci budeme musieť cestovať do Česka na pas. Nemali by sme si v tomto smere robiť zbytočné ilúzie.
