Minister zdravotníctva s poriadnou podporou premiéra minulý týždeň predsa len vyhral vo vláde boj o obmedzenie súkromných zdravotných poisťovní. Zatiaľ je to len prvé kolo a ukazuje sa, že posledné nebude v parlamente, ani nie v prezidentskom paláci, ale až na ústavnom súde. A možno až na nejakej medzinárodnej arbitráži. Nielen protimonopolný úrad, ale dokonca aj ministerstvo spravodlivosti má pochybnosti o súlade novely s ústavou takže príčinou sporu asi nebude iba oportunizmus či lobizmus majiteľov poisťovní. Premiér má pravdu, že konečné slovo o protiústavnosti povie až súd v Košiciach, ale v zásade to nie je dobrá správa. Práve v súvislosti s týmto úsilím Ivana Valentoviča sme sa dozvedeli, že naše demokratické právo rozhodovať o vlastnej krajine obmedzujú akési medzinárodné dohody, ktoré chránia kapitalistov, aby nás slobodne zodrali z kože, keď im to raz nejaká vláda dovolila. Toto je téma na samostatný komentár, ale načo vlastne chodíme k volebným urnám, keď mnoho zásadných vecí nemôžeme ovplyvniť? Je pochopiteľné, že sa pravidlá futbalu nemenia počas zápasu, lenže demokratická spoločnosť nie je športová hra. Ako je možné, že sme zrušili ústavou garantovanú vedúcu úlohu KSČ v štáte a zmenili tak pravidlá pre komunistov počas hry? V predovšetkým teda dúfajme, že spory o ústavnosť i zhodu s medzinárodnými zmluvami sa skončia tak, že demokraticky zvolená vláda a parlament majú právo meniť zákony. Navyše v tomto konkrétnom prípade je konanie Smeru úplne logické. Zdravotné poisťovne vo všeobecnosti sú nezmyselným medzičlánkom, ktorým sa len strácajú drahocenné financie, ktorých v zdravotníctve aj tak nie je nikdy dosť. Naozaj už je načase, aby sme si na rovinu povedali, že všetky tie reči o manažmente, nákupe zdravotnej starostlivosti, výbere vhodných poskytovateľov a podobne sú jednoducho demagógia na ohlupovanie ľudí, ktorí tomu systému nerozumejú. To všetko sa dá vyriešiť aj inak a práve preto takýto systém zdravotného poistenia nemajú nikdy na svete, ani v EÚ, ba ani v USA nie. Väčšinou nemajú žiadne poisťovne a zdravotníctvo financujú oveľa transparentnejšie na základe kritérií stanovených legislatívou, alebo majú len jednu poisťovňu – samozrejme, štátnu. Je to lacnejšie, rýchlejšie, prehľadnejšie. Nech sa majitelia akokoľvek vyhrážajú, nezbalia sa a neodídu – takéto podnikanie totiž inde nenájdu. Podnikanie v zdravotníctve je veľmi chúlostivé z dvoch dôvodov: jednak ide o narábanie takmer výlučne s verejnými zdrojmi a jednak sa ňom bije úsilie vytvárať zisk s ochranou zdravia a životov ľudí. Preto ho treba obmedzovať, regulovať a opodstatnenie má len v prípade, že štát nedokáže efektívnejšie zabezpečiť príslušnú službu. A to v prípade zdravotných poisťovní neplatí, lebo ak by to platilo, aj daňové úrady by mohli byť súkromnými akciovkami. Napokon, porovnanie pôsobenia VšZP a jej súkromných konkurentiek dokazuje, že tie druhé nie sú pre systém prínosom. Rozhodnutie vlády v politickej rovine znamená, že máme pred sebou poriadne horúcu jeseň. Doterajšie vymývanie mozgov zo strany zdravotných poisťovní bolo ničím oproti propagande, ktorá sa spustí vo chvíli, keď sa návrh zákona dostane do parlamentu. Ani postoje koaličných partnerov Smeru nie sú celkom isté, hoci premiér naznačil, že podpora všetkých ministrov niečo znamená. Takže stále je otázne, kam až sa minister Valentovič dostane. Autor sa od roku 2000 venuje problematike zdravotníctva
