„To-je-ono, to-je-ono!“ vrútila sa tetka Kahanková do dverí takou rýchlosťou, až strýkovi Pytlíčkovi odletela kravata.
„Tá žena sa zbláznila,“ konštatoval sucho Pytlíček a dodal: „Nikdy k tomu nemala ďaleko.“
„Vy si tu len tak sedíte, a ani netušíte, že máme dnes výročie,“ šľahla Kahanková zlostne.
„Myslíte výročie nežnej revolúcie?“ spýtal sa strýko. „To nie je pre mňa žiadny sviatok. Tú udalosť si pripomínam každý deň, keď idem do samoobsluhy po mlieko a rožky.“
„Juj, aký ste prízemný,“ nedala sa odradiť Kahanková. „Len si spomeňte, s akým nadšení znela námestiami pieseň Marty Kubišovej o tom, že zloba, závisť, zášť už pominú a vláda sa vráti do rúk ľuďom.“
„Ak sa nemýlim, pani Kubišová už dlhší čas trpí silnou krátkozrakosťou,“ povedal Pytlíček. „Škoda, že vtedy nepustili na tribúnu aj Karla Gotta. Mohol tam zaspievať niektorú zo svojich piesní, napríklad tú Má plíseň, alebo ešte lepšie voľakedajší hit Přijela spoušť.“
„Alebo Mistrál,“ nepostrehla tetka osteň v strýkových slovách.
„Veru, aj tá revolúcia vyzerá dnes ako prírodný živel, ktorý všetko zmietol,“ poznamenal Pytlíček.
„Zmietol všetko zlé,“ trvala na svojom Kahanková.
„A zanechal ešte horšie,“ dodal Pytlíček. „Napriek tomu však, milá tetka, som si dovolil k dnešnému výročiu zložiť báseň.“
„To chcem počuť,“ nastražila uši.
A strýko začal precítene recitovať: „Pripíjam pohárom zdravého moku, so smútkom v srdci a so slzou v oku
nad tým, čo vtedy nám tvrdili smelo, že nádej máme mať a hrdé čelo,
keď miesto dubiska priľneme k buku, odkiaľ nám Európa podáva ruku,
cvála k nám sloboda na chrbtoch koní, teraz – hľa, kde sme my a kde sú oni!
Tí, čo nám z tribúny krátili chvíľu, majú dnes nugety, my zlatú žilu.
Veriť ich rečiam tak veľmi sa chcelo, neskôr však vysvitlo, že klamú telom,
že robiť prischla nám úloha krásna – na dvore boháčov dvorného blázna,
kým oni v tichosti deliť si budú tých tridsať strieborných za predaj ľudu.
Nám lásky kresťanskej sľúbili veľa, pre nich však láskou je ich zlaté teľa.
A jasná budúcnosť? Pravda je iná:
brat brata neznáša a matka syna,
mafia v uliciach, neľudské dane, žobráci pod mostom a sľuby plané.
Len v ušiach dodnes mi pokrik ich zvoní: Ľudia, my iní sme, nie ako oni!
Skutočne – my máme len prázdne ruky, kým oni schytili do nich hneď drúky
a nimi, zbojníci, honobia statky, nám svietia na cestu len holé zadky.“
„To som si mohla myslieť, že stvoríte takýto paškvil,“ nasupila sa tetka Kahanková. „Bože, taký sviatok, a on ho zhanobí!“
„Báseň kritizuje, nehanobí,“ oponoval strýko Pytlíček.
„Nuž teda dobre,“ riekla Kahanková, „dovoľte, aby som aj ja zareagovala vo veršoch: Máte vy, starigáň, vlčiu tmu vari? Čaká nás veľký svet, veď sa nám darí!
Rýchlovlak prichádza, stačí mať vieru, že Slovák do sveta urobí dieru.“
„Dieru nie, tunely, tie už tu máme, cez ne sa do sveta nedostávame.
A ten vlak prehrmí, každý tak vraví, na našej zastávke ani nezastaví,“ dokončil strýko Pytlíček svoju súkromnú oslavu.
