Súdružská voda, súdružské víno

Pravicová demagógia pracuje na plné obrátky, pričom jej hlavným nástrojom je populizmus. Nie je nič jednoduchšie, ako útočiť na najnižšie a najprimitívnejšie pudy človeka z dôb, keď ho okolnosti nútili správať sa skôr ako zviera. Tento pravicový populizmus sa spolieha na silu sebeckosti, bezohľadnosti či závisti v nás. A jednou z jeho obľúbených téz je, že ľavičiari osvedčujú svoju morálku chudobou, resp. rozdávaním osobného majetku chudobnejším. Úspešný ľavičiar v kapitalistickom svete by sa mal podľa nich hanbiť, alebo pridať k pravičiarom. V duchu tejto „teórie“ sa v internetových diskusiách objavilo niekoľko reakcií na moje články v posledných číslach Slova. Ich (vždy výlučne anonymní) autori mi v nich vyčítali nadštandardné zárobky a vyzývali ma, aby som rozdal svoje peniaze tým, ktorých vo svojich článkoch obhajujem – obyčajných pracujúcich ľudí, ktorí po zmene režimu koncom roka 1989 nemajú veľa dôvodov na spokojnosť. Úspech nie je hanba Rozhodol som sa na tieto reakcie reagovať nie pre osobné dôvody. Je však načase zlikvidovať mýtus, že ak je niekto v kapitalistickej spoločnosti úspešný, automaticky musí obhájiť jej princípy, alebo sa vzdať osobných úspechov a profitov z nich vyplývajúcich. Je to taká istá „logika“, akoby futbalista nemohol považovať za najpríťažlivejšiu hru basketbal. Lenže, prečo by nemohol? Argument, nech teda hrá basketbal namiesto futbalu, je falošný, lebo na každý šport treba nejaké predpoklady a úspešnému futbalistovi môžu k úspechu v basketbale chýbať napr. šikovné ruky alebo výška. Fakt, že si nemôže splniť sen a hrať v NBA ešte neznamená, že by nemal naplno využiť iný talent a nemal hrať špičkový futbal. Naopak, je prirodzené, že hoci sa nevenuje vysnívanému športu, odovzdáva všetko, čo je v ňom, inému a právom v ňom žne úspechy. Nemusí sa za ne hanbiť, ani sa ich vzdávať, ak nahlas povie, že hoci si ich váži a tešia ho, bol by radšej, keby behal po palubovke. V prípade ľavičiara v kapitalistickom svete vyznieva tento príklad ešte zreteľnejšie. Na rozdiel od športovca totiž dnes ľavičiar nemá na výber – „šport“, ktorý by chcel hrať, jednoducho neexistuje. Musím zopakovať, čo som napísal už na internete: ak kritizujem súčasný systém, neznamená to, že som bol spokojný so systémom pred rokom 1990, alebo som spokojný s politickým a ekonomickým systémom na Kube či v Severnej Kórei. Každý, kto ma tam za môj kritický pohľad na našu súčasnosť posiela, je rovnaký boľševik, ako tí, ktorí pred rokom 1990 vyzývali kritikov vtedajšieho režimu, nech teda radšej odídu, keď sa im u nás nepáči. Mám plné právo tu žiť a byť s miestnymi pomermi nespokojný, rovnako ako iní majú právo tu žiť a byť s nimi spokojní. Ich spokojnosť s pomermi ich nerobí ani čestnejšími, ani spravodlivejšími. A už vôbec neznamená, že majú v čomkoľvek automaticky pravdu, na obhajobu ktorej im stačia populistické ideologické zjednodušenia. Napokon, moja nespokojnosť s kapitalistickým svetom nie je dôvodom, aby som v ňom bol neúspešný. Samozrejme, mohol by som si vybrať aj takú formu protestu, mohol by som sa stať tulákom, žijúcim na okraji spoločnosti, s ktorou v mnohom nesúhlasím, mohol by som žiť len zo sociálnej podpory a rečniť, prednášať a písať o „svojej pravde“, ba dokonca by som mohol svoj spoločenský protest prejaviť ešte radikálnejšie, ako to teraz ukazujú anarchisti v Grécku. Áno, to všetko by som mohol, ale tiež nemusím a nijako to nediskvalifikuje moje ľavicové presvedčenie. Človek má totiž nielen spoločenskú, ale aj osobnú dimenziu a tú prejavuje napr. tým, že si založí rodinu. A pre splnenie rodinných povinností je nevyhnutné pracovať (a žiť) v rámcoch, daných existujúcou spoločnosťou. Demagógia s cieľom umlčať Takže žijem a pracujem v kapitalistickej spoločnosti, lebo je to nevyhnutnosť, keďže iná (pre mňa lepšia) sa mi zatiaľ nenúka. A pracujem tak, aby som čo najlepšie zabezpečil svoju rodinu. Je to legitímny motív aj pre ľavičiara, ak sa mi to darí, opäť sa nemusím hanbiť, ani sa vzdávať ziskov plynúcich z úspechu. Práca však nie je len „nástrojom“ na materiálne zabezpečenie života (svojho a rodiny), je to aj spôsob presadenia v spoločenskej hierarchii – ak som úspešný, neprináša mi to len peniaze, ale aj prestíž, zvyšuje sa moja spoločenská hodnota a s ňou môj vplyv na (okolitú) spoločnosť. A toto už je silný nemateriálny motív ľavičiara, aby bol úspešný aj v kapitalistickej spoločnosti. V spoločnosti, s ktorou nemusí súhlasiť, a preto ju chce zmeniť. Navyše, už spôsob, akým pracujeme, akým dosahujeme úspech, je prvým krokom k možnej zmene – závisí od „nástrojov“, ktoré používame. Prezentujeme nimi hodnoty, ktoré uznávame, na ktorých chceme budovať (inú) spoločnosť. Už takto môžeme prejavovať svoju ľavicovosť – vzťahy k ľuďom na pracovisku, (ne)ochota angažovať sa za záujmy iných (podriadených), predstava o účasti zamestnancov na riadení podniku, (ne)ovplyvňovanie rozdeľovania ziskov firmy, atď. Tým všetkým sa môžem prejavovať ako ľavičiar bez toho, aby som sa vzdával oprávneného úspechu či rozdával časť svojich príjmov ľuďom, ktorí zarábajú menej. Práve výzvy, že úspešní, a teda bohatší ľavičiari by mali svoju ideologickú orientáciu prejaviť tým, že rozdávajú svoj majetok, sú najodpornejším prejavom pravicového populizmu a manipulácie. Takéto výzvy totiž podnecujú závisť a nenávisť chudobnejších voči bohatším, ale iba ľavičiarom. Očakávanou reakciou je „jasné, keď tak kritizuje (iných) bohatých, nech sám rozdá, čo má, tí druhí sú aspoň ticho.“ K čomu má takáto reakcia priviesť „rozumného“ kritika je evidentné – k mlčaniu: „Buď ticho a nikto ti na majetok siahať nebude.“ Pravičiari chcú takýmto spôsobom bez námahy umlčať svojich kritikov a okrem toho odviesť pozornosť chudobnejších od podstaty systému, ktorý im neumožňuje byť bohatšími. Z charity chudobní nezbohatnú A práve v tom je aj podstata takejto pravicovej demagógie. Rozdávanie už hotových statkov je prejavom charity, lenže charita – zatiaľ čo z boháča môže spraviť chudobného človeka – z chudobného boháča nikdy neurobí. Ľavičiari pritom nie sú proti existencii bohatých ľudí, ale sú proti tomu, aby tu žili chudobní. A to charita nezmení. Výzva „rozdajte, čo máte, keď sa vám nepáči“ je to isté, ako nasýtiť hladného rybou namiesto toho, aby ste ho naučili ryby chytať. Ľavičiar sa neprejavuje tým, že je v kapitalizme naschvál neúspešný, alebo že rozdáva z toho, čo má, ale tým, že svoj úspech využíva aj na prospech ostatných. Napríklad tak, že sa netvári, že systém je v poriadku, lebo on sa má dobre. Alebo tým, že sa verejne angažuje vo veciach, na ktoré chudobnejší nestačí (lebo nemá voľný čas, keďže musí viac pracovať, alebo nemá dostatočné vzdelanie) – takým angažovaním sa môže byť práca v mimovládnej organizácii, odboroch, miestnej politike, ale aj publikovanie a ovplyvňovanie verejnej mienky. A predovšetkým vernosťou ľavicovým princípom aj pri dosahovaní toho pracovného úspechu. Mať úspech a stavať sa k systému kriticky neznamená kázať vodu a piť víno. Ani keď nás o tom budú škodoradostne stokrát presviedčať ľudia, ktorí nám namiesto argumentov dokážu iba „nadávať“ do „súdruhov“. Autor pracuje na úrade vlády Text vyjadruje jeho osobný názor