Po novembri 1989 iste viacerým prekážala politikmi omieľaná formulácia o „návrate do Európy“. Pre krajinu ležiacu v srdci starého kontinentu by to bol skutočne ťažký geografický oriešok.
Dnes je už hádam každému jasné, že malo ísť o primknutie sa k civilizácii západoeurópskeho typu a včlenenie sa do „európskych štruktúr“ – teda zjednodušene do NATO a EÚ. Na rozdiel od nás stojí Turecko z geografického hľadiska v Európe len jednou nohou prekračujúcou Bosporskú úžinu. Najjužnejší člen Severoatlantickej aliancie je však od kresťanskej Európy aj civilizačne odklonený prevahou obyvateľstva vyznávajúceho islam. Snaha o „vstup do Európy“ (v tomto prípade do EÚ) pre krajinu teda znamená nielen úsilie o sanáciu tureckého hospodárstva, ale aj o civilizačné včlenenie napĺňajúce historickú Atatürkovu víziu sekulárneho štátu. Pomôcť krajine zvládnuť túto sizyfovskú úlohu má aj nový prezident Ahmet Necdet Sezer.
Premiér Bülent Ecevit stojaci na čele pravo-ľavej koalície potreboval ako partnera v prezidentskej funkcii osobu, ktorá by bola stabilizačným faktorom na domácej politickej scéne. Ak by sa nepodarilo do 16. mája zvoliť hlavu štátu, hrozili predčasné parlamentné voľby a politická nestabilita, čo by ohrozilo finančný trh a mohlo by tak poškodiť plán na potlačenie inflácie podporovaný Medzinárodným menovým fondom. Žiaden zo záujemcov o reprezentatívny post nebol výraznou osobnosťou zabezpečujúcou dostatočný počet hlasov v parlamente, preto Ecevit navrhol predĺženie funkčného obdobia prezidenta Süleymana Demirela. Ostrieľaný politik si však počas dlhej kariéry v poslaneckom, premiérskom i prezidentskom kresle vytvoril nielen návyk zákopového profesionála, ale aj rozporuplné hodnotenia jeho aktivít v rôznych funkciách. Krajina evidentne potrebovala človeka nezaťaženého politickou príslušnosťou, ktorý by mal autoritu a dôveryhodné vystupovanie aj navonok pri snahách Turecka o integráciu do Európy.
Umiernený reformista Pri výbere 58-ročného predsedu Ústavného súdu Ahmeta Necdeta Sezera, ktorý sa vo svojej doterajšej kariére stal známym zdôrazňovaním väčšej potreby demokracie v tureckej spoločnosti, mal premiér Ecevit šťastnú ruku. Podporu vládnemu kandidátovi totiž vyjadrili aj opoziční islamisti zo Strany cnosti. Jej líder Recai Kutan dokonca vyhlásil, že jeho strana dúfala v niekoho podobného. Pritom jedným z prvých rozhodnutí Sezera vo funkcii predsedu Ústavného súdu bol zákaz činnosti islamsko-fundamentalistickej Strany prosperity vtedajšieho premiéra Necmettina Erbakana, ktorá bola vlastne predchodkyňou dnešnej Strany cnosti. Islamisti podporili Sezera preto, lebo otvorene kritizuje ústavu pochádzajúcu z čias posledného vojenského puču v roku 1982. Existujúca najvyššia právna norma podľa Sezera obsahuje priveľa nedemokratických obmedzení základných občianskych práv, čo nevyhovuje ani prívržencom Strany cnosti.
Desiaty turecký prezident ako prvý najvyšší predstaviteľ štátu nepochádza z kruhov parlamentu, ani z ozbrojených síl a je označovaný za umierneného reformistu. Hoci Sezerove výkonné právomoci budú počas sedemročného funkčného obdobia pomerne obmedzené, rozhodne by nemal hrať úlohu reprezentatívnej figúrky. Vo svojom inauguračnom prejave Sezer predovšetkým zdôraznil sekulárny charakter tureckého štátu a potrebu ochrany základných práv a slobôd občanov. Ďalej pripomenul význam sociálneho mieru a nevyhnutnosť boja s korupciou. Prihlásil sa tiež k hodnotám Európskej únie a vyhlásil, že Turecko je odhodlané splniť všetky kritériá pre členstvo v únii. V tejto súvislosti predovšetkým podporuje reformu právneho systému krajiny a prispôsobenie tureckých zákonov legislatíve EÚ.
Európska odozva Pre európskych politikov je Sezerovo zvolenie považované za znak toho, že to Turecko s reformami myslí vážne. Krajina tak vyslala základný pozitívny signál do Bruselu a v ďalších signáloch mieni pokračovať konkrétnymi opatreniami. Už odložením popravy kurdského vodcu Abdullaha Öcalana Turecko naznačilo ochotu pristupovať k otázke kurdských aktivít s iným prístupom ako ešte bolo zvykom donedávna. V polovici mája umožnili úrady vrátiť sa z utečeneckých táborov v Iraku viac ako stovke tureckých Kurdov, čím naznačili ochotu pokračovať v politike zmierenia v tejto citlivej otázke. Predpokladá sa, že nový prezident so svojou povesťou asketického a neúplatného muža zákona prispeje aj k postupnej náprave súdneho systému v krajine, kde dodnes platí príslovie: Nenajímajte si advokáta, kúpte si sudcu.
Turecko a jeho nová hlava štátu spolu s premiérom budú mať čo robiť, aby napravili nedôveryhodnosť krajiny v očiach mnohých obyvateľov členských krajín Európskej únie. Februárový prieskum verejnej mienky v Nemecku ukázal, že až 52 percent tamojších občanov sa vyslovuje proti členstvu Turecka v EÚ, pričom zapojenie Ankary do únie odmietajú voliči celého nemeckého politického spektra. Len štvrtina opýtaných sa vyslovila, že zapojenie Turecka do EÚ schvaľuje. Takmer dve tretiny respondentov zastávalo v prieskume názor, že Turecko je ešte veľmi vzdialené od toho, aby sa stalo demokraciou podľa západných predstáv. Kvôli jeho súčasnému negatívnemu hodnoteniu nebolo pre vládu v Ankare najšťastnejším krokom vyjadrenie rakúskeho politika Jörga Haidera, ktorý počas návštevy v tejto krajine prisľúbil Turecku podporu v procese jeho integrácie do EÚ. Populistický politik s viacerými ultrapravicovými vyhláseniami, ktoré sú jednoznačne odsúdeniahodné, však upozornil na fakt, ktorý by si mali v Bruseli a v členských krajinách únie uvedomiť. Bolo by zlé, keby sa Európa od Turecka odvrátila, pretože v takom prípade by sa tam k moci mohli dostať islamskí extrémisti, ktorí sú schopní uvrhnúť túto krajinu do stredoveku. Ak teda európski politici a občania odmietajú začlenenie Turecka do EÚ, zbavujú sa zodpovednosti za presadzovanie princípu dodržiavania ľudských práv.
Autor (1955) je komentátor denníka Práca
