Súčasná kríza: fikcia verzus realita

Knihu Zánik Západu vydal Osvald Spengler pod vplyvom Nietzscheho aristokraticko-estetického ideálu „nadčloveka“ v roku 1918. Pocity krízy, intelektuálna reflexia hodnotového a morálneho vákua sa v duchu postmoderny stávajú banalitou. Stačí si pozrieť regály lepšieho kníhkupectva. O súčasnej kríze politici a médiá tvrdia, že je finančná, resp. ekonomická. Údajne po naliatí peňazí daňových poplatníkov do finančného systému postupne dochádza ku konsolidácii, ktorá založí ďalšiu stabilitu a prípadne aj rast, takže všetko bude ako predtým. Zásadné zmeny alebo kolaps Pod tlakom mediálnej reality a ideológie neoliberalizmu sa často zamieňajú realita a fikcia, parciálne sa vydáva za podstatné, konjunkturálne za permanentné. Kríza sa v podobe rozličných šokov a nestability menového systému prejavovala od 70. rokov minulého storočia a bola čiastočne posunutá v čase po zrušení železnej opony na konci 80. rokov, čo umožnilo dočasnú expanziu kapitálu na nové trhy, ale nezabránilo to menovej kríze v 90. rokoch. Dezinformácia nespočíva v tom, že by určitá regulácia finančného sektora nebola potrebná, ale v tom, že krátkodobé opatrenia môžu priniesť čosi viac ako len prechodné zmiernenie symptómov. Ani analógia s Veľkou depresiou 30. rokov minulého storočia nie je namieste. Tú vyvolal špekulatívny rast cien akcií, pričom sa ich nákup musel financovať z pôžičiek. Keď bublina spľasla, ceny akcií prudko klesli. Veritelia chceli naraz úvery vrátiť, ale nebolo z čoho, lebo klesla nielen cena akcií, ale aj majetku na krytie pôžičiek. Finančná kríza vtedy vyvolala aj hospodársku. Keďže nebol dopyt, musela klesnúť ponuka, čo vyvolalo katastrofálny nárast nezamestnanosti a tým ďalší pokles dopytu. William I. Robinson upozorňuje, že treba rozlišovať cyklickú, štrukturálnu a systémovú krízu. Cyklické krízy sa v kapitalizme vracajú približne každých desať rokov, recesia (v minulom storočí 80. až 90. roky, v tomto rok 2001) pôsobí ako samokorekčný mechanizmus. Dnes sa nachádzame v hlbokej štrukturálnej kríze, ktorá odráža vážnejšie vnútorné rozpory systému a dá sa vyriešiť iba podstatnými zmenami jeho štruktúry (30., prípadne 70. roky, keď krízu vyriešila kapitalistická globalizácia). Systémová kríza si vynucuje nahradenie starého systému novým alebo vedie k úplnému kolapsu. Či štrukturálna kríza prejde do systémovej, resp. či v takom prípade bude viesť k nahradeniu kapitalizmu alebo k zrúteniu globálnej civilizácie, nie je dopredu dané a závisí to od reakcie so­ciálnych a politických síl na krízu. Globalizácia – epochálny posun Globalizácia reprezentuje hlavný megatrend svetovej civilizácie na počiatku tretieho milénia. O tom niet pochybností najmä po prevratoch z konca 80. rokov, ktorými sa odstránili posledné bariéry. V súčasnosti sa zdá, ako by chýbali akékoľvek zábrany vo vzťahu k nastoleniu globálneho kapitalizmu v horizonte najbližšieho štvrťstoročia. Uvedené sa však netýka protirečení, ktoré sú imanentné samému procesu jeho rozširovania. Robinson považuje globalizáciu za epochálny posun, teda za fundamentálne celosvetové zmeny sociálnej štruktúry. Globalizácia predstavuje novú epochu vo vývoji svetového kapitalizmu. Prvou bol vek objavov, merkantilizmu a prvotnej akumulácie. Druhou epochou bol kapitalizmus voľnej súťaže: priemyselná revolúcia, vzostup buržoázie a vytvorenie národného štátu. Tretia znamená nástup monopolného kapitalizmu, jednotný svetový trh a vznik socialistickej alternatívy. V súčasnosti prežívame ranú fázu štvrtej etapy globalizácie: informačné technológie, zrútenie pokusov o socializmus a neschopnosť národno-oslobodzovacích hnutí tretieho sveta poskytnúť alternatívu vo vzťahu ku kapitalizmu. Ide o prechod k transnacionálnej fáze systému. Päť možností ďalšieho vývoja Realita a fikcia sa prelínajú v rozmanitých interpretáciách krízy a návodoch na jej riešenie. Predkladáme možné scenáre globalizácie, pričom vejár možností má päť alternatív: – Varovný scenár predpokladá deštrukciu, napr. atómovú vojnu alebo totálny kolaps životného prostredia. Alternatívou úplného zničenia ľudstva je v tom „lepšom“ prípade zničenie dosiahnutej úrovne civilizácie ako návrat k barbarstvu. – Čiastočne optimistický scenár (politici majú sklon neriešiť, ale posúvať problémy v čase): môže dôjsť k úspechu dočasnej konsolidácie. Takže transnacionálna globalizácia by pokračovala po nejaký čas na báze normatívneho liberalizmu, kým by neriešenie potreby kvalitatívnych zmien nevyvolalo ďalšiu krízu. – Nepriaznivý zvrat by mohol vyvolať nástup nejakej formy protofašizmu, teda diktatúry, prípadne s možným ekologicko-ideologickým krytím. Nové technológie umožňujú totálnu kontrolu nad jednotlivcom. Vyriešil by sa tým problém ovládania prebytočnej populácie na globálnej úrovni. – Exploratívny, čiže optimistický scenár: došlo by k určitým reguláciám ekonomiky a najmä finančných trhov, vytvorenie nových inštitúcií tvorby bohatstva. Ak však majú mať nádej na úspech, tak len na transnacionálnej úrovni. – Scenár vzdialený v čase: cieľová (normatívna) prognóza dosiahnutia nového kvalitatívneho stavu spoločnosti a civilizácie a to tak na úrovni ľudskej spoločnosti (vyššia úroveň socializácie), ako aj na úrovni ľudského druhu (problém transhumanizmu). Marxova politická ekonómia Dôkaz, že kapitalizmus má v sebe zabudované imanentné deštrukčné mechanizmy, teda že sa deštruuje práve tým, že úspešne funguje a napokon sa rozšíri v celosvetovom meradle, predložil svojho času v polovici 19. storočia Karol Marx. Často sa spochybňuje jeho pracovná teória hodnoty. Ide o to, ako kapitalistická spoločnosť vytvára materiálne podmienky vlastnej reprodukcie prostredníctvom deľby práce a výroby úžitkových hodnôt. Klasická ekonómia sa zaoberá alokáciou zdrojov, ktoré sú ohraničené tým, že sa spotrebúvajú, od jednoduchej formy (ponuka, dopyt, cena) až po sofistikované neoklasické modely rovnováhy. Marx však vytvoril politickú ekonómiu, ktorá opisuje kapitalistický spôsob výroby, organizáciu vlastníctva, kontrolu práce a výrobkov. Uvedené Marx označil za tovarovú výrobu, v dôsledku čoho sa výmenná hodnota tovarov stáva primárnou a oddelila sa od ich úžitkovej hodnoty. Tovary sa vymieňajú na základe ich hodnoty, ktorú určuje spoločensky nevyhnutný čas na ich výrobu. Dôsledkom toho je, že kto nevlastní výrobné prostriedky, musí na trhu predávať svoju pracovnú silu a vo vzťahu k personifikovanému kapitálu nevyhnutne vystupuje ako námezdne pracujúci. Logiku krízy použil Marx ako argument pri uvažovaní o budúcnosti, prechod ľudstva od predhistórie k jeho vlastným dejinám vyjadruje platónsky ideál spravodlivosti. Preto uvažoval o zániku funkcie peňazí ako univerzálneho ekvivalentu výmeny a predpovedal beztriednu spoločnosť, ktorú by sme v súčasnosti mohli charakterizovať ako spoločnosť globálnej spravodlivosti v zmysle prekonania extrémnej globálnej nerovnosti. Marx nemohol predvídať evolúciu postkapitalizmu. Tým sa však nič nemení na platnosti pracovnej teórie hodnoty v rámci politickej ekonómie t. j. týkajúcej sa charakteristiky systému spoločenských vzťahov, ktoré sú vlastné kapitalistickému spôsobu výroby. Ide o dôkaz všeobecnej krízy kapitalizmu, ktorá je dôsledkom jeho „úspechu“ v globálnom meradle. Napokon, práve neoklasická ekonomická teória v zmenených podmienkach finančnej systémovej krízy totálne zlyhala, lebo finančný trh nie je schopný zabezpečiť efektívnu alokáciu zdrojov. Zrušenie zlatého štandardu krytia dolára v roku 1971 korešponduje so začiatkom súčasnej krízy, ktorá dospela do štádia, keď iba 0,5 percenta peňazí vo svetovom obehu sa viaže na fyzickú ekonomiku, zatiaľ čo 99,5 percenta sú vlastne peniaze zbytočné, lebo nie sú kryté komoditami. Na tomto mieste je vhodné pripomenúť Marxov všeobecný vzorec kapitálu. Obeh tovaru je jeho východiskom. Bezprostredná forma obehu tovarov je T-P-T (tovar-peniaze-tovar, teda predaj pre kúpu). Popri nej však nachádzame aj druhú formu: P-T-P‘ (premena peňazí na tovar a spätná premena tovaru na peniaze), kúpa pre predaj, tieto peniaze sa stávajú kapitálom. Čo s parazitickými finančníkmi? Americkí neomarxistickí ekonómovia John Bellamy Foster a Fred Magdoff uvažujú, ako čeliť parazitickému finančníctvu. Poukazujú na to, že z Marxovej formuly ostal len vzorec P-P‘, teda systém, v ktorom peniaze plodia ďalšie peniaze bez akéhokoľvek vzťahu k materiálnej výrobe. Považujú za nevyhnutné vytvorenie rozumnejšieho spoločenského usporiadania, aby „ľudský rod získal kontrolu nad svojou bytostne politickou ekonomikou a nahradil terajší kapitalistický systém niečím, čo dosahuje štandardy autentickej politickej a ekonomickej demokracie; tým, čoho sa súčasní vládcovia sveta najviac obávajú a čo najhalasnejšie znevažujú ako «socializmus»“. Nestačí iba formálne vymedziť rozsah negatívnej slobody v rámci normatívneho liberalizmu, kým sa nebudú riešiť objektívne spoločenské podmienky, aby si jednotlivec nárokované slobody mohol reálne uplatňovať. Marx sa neuchyľoval k moralizmu, proces evolúcie kapitalizmu dosiaľ funguje, pokiaľ ide o centralizáciu výrobných prostriedkov a zospoločenštenie práce. Pritom sa prehlbuje nerovnomerná distribúcia pozitívnych a negatívnych externalít vzhľadom na vlastníctvo týchto prostriedkov – zisky boli sprivatizované a straty zospoločenštené. Odhadom 6 percent svetovej populácie ovláda 58 percent svetového majetku. V Spojených štátoch amerických dokonca jedno percento obyvateľov ovláda až 95 percent domáceho majetku! Za vládcov sveta možno považovať 225 najbohatších dolárových miliardárov, najmä z USA, ktorí vlastnia osobný majetok rovnajúci sa polovici ročných príjmov celej populácie planéty. Moc „neviditeľne vládnucich“ kapitalistov upevňuje početnejšia trieda pomáhačov a lokajov: propagandistov, kňazov, vedcov, príslušníkov „kultúrneho frontu“, šéfov justície, polície, armády, vrátane odborárskych predákov. Tí aj so svojimi rodinami predstavujú asi 12 percent svetovej populácie. Počet obyvateľov Zeme smeruje k siedmim miliardám, „zaradených“ by bolo 840 miliónov, spolu s obslužným personálom optimum tvoria asi miliardu ľudí. Zvyšok obyvateľstva je vlastne prebytočný. Radikálna transformácia Ako upozorňuje István Mészáros, alternatívu kapitálovému spôsobu riadenia spoločenskej reprodukcie si nemožno predstaviť bez „medzinárodnej solidarity orientovanej na utvorenie systému fundamentálnej rovnosti“. Už Marx vedel, že systém objektívne nemôže fungovať iným spôsobom, takže „kapitalista vzbudzuje úctu len ako zosobnenie kapitálu“. Tým sa potvrdzuje zásadný význam Marxovej pracovnej teórie hodnoty: nie je rozhodujúce, či k privlastňovaniu nadpráce dochádza politickou, alebo ekonomickou cestou, nadhodnota je špecifický spôsob privlastňovania, charakteristický pre kapitalizmus. V súčasnosti existuje viac podôb personifikácie kapitálu, ako mohol poznať Marx. V rámci globálnej krízy môžu vznikať aj jej nové, netradičné podoby. Podľa Mészárosa v dôsledku všade­prítomnosti kapitálu musí zásadná spoločenská transformácia dôsledne odstrániť kapitál zo všetkých oblastí spoločenského života, preto treba v mene projektu socialistickej budúcnosti urobiť nevyhnutné opatrenia „proti návratu personifikácií kapitálu v akejkoľvek novej podobe“. Podstatné je, že negáciu pracovnej teórie hodnoty možno dosiahnuť výlučne prostredníctvom radikálnej socialistickej transformácie. Ako to urobiť, aby vysoko sofistikovaná ekonomika fungovala na inej báze ako funguje globálny kapitalizmus? To je podstatná otázka akejkoľvek snahy o zásadnú transformáciu, či už evolučnú alebo revolučnú. Na riziko revolučnej vojny upozorňuje vo svojich scenároch globalizácie Egon Bondy. Došlo by k zničeniu ekonomickej základne spoločnosti a zároveň ekologickému i demografickému kolapsu. Poukazuje na to, že moderná spoločnosť nemôže fungovať bez vysoko kvalifikovaných odborníkov, zatiaľ čo zbedačená masa by uprednostnila pomstu a okamžitú saturáciu. Za optimálny variant socialistickej globalizácie považuje Bondy prevzatie moci zvnútra kvalifikovanými profesionálmi, ktorí by odstránili malú skupinu svetových vykorisťovateľov. Tento problém by dokázal vyriešiť uvedomelý revolučný subjekt (trieda pre seba). Lenže ak sa Marx nemýlil v tom, že kapitalizmus rozkladá buržoáziu, mýlil sa v tom, keď si myslel, že rab musí zvíťaziť: kapitalizmus totiž rozložil aj proletariát. Ak sa konštituuje nová trieda, ide o „triedu transnacionálnych kapitalistov“. Ďalej sa v dôsledku demontáže sociálneho štátu formujú nízkonákladové stredné vrstvy spolu s tými, čo si ešte udržali zamestnanie. Pritom často ide o tzv. prekérnu prácu. Mimo ostáva „podtrieda“ alebo „vylúčení“. Nádej môže spočívať v globálnej angažovanosti, ale hnutie alternatívnych globalistov ťažko môže vytvoriť protivá­hu­ triede transnacionálnych kapitalistov, ktorá sa už etablovala ako „trieda pre seba“. Tým však na seba berie globálnu zodpovednosť. Mocenské elity na rázcestí Podľa analytika „supertriedy“ Davida Rothkopfa spočíva veľká zodpovednosť na globálnych mocenských elitách. Ak budú svoj vplyv využívať na vytvorenie takých pravidiel fungovania globálneho systému, ktoré prehĺbia existujúce nerovnosti, a ak bude globálny systém krikľavo nespravodlivý ako ten dnešný, kríza je prakticky nevyhnutná. Elitám sa pripisuje „sklon preháňať“, na čo v dejinách vždy doplatili. Ak si však uvedomia, že je v ich vlastnom záujme skoncovať s praktikami, ktoré bohatým a mocným poskytujú všetko už dnes a chudobným ponúkajú iba sľuby vzdialenej budúcnosti, môžu sa vyhnúť osudu minulých elít. Elít, ktoré na svoju chamtivosť, necitlivosť a krátkozrakosť doplatili. Známy nekonformný filozof Slavoj Žižek formuluje štyri aktuálne spoločenské antagonizmy: hrozbu ekologickej katastrofy, neadekvátnosť pojmu súkromného vlastníctva vo vzťahu k tzv. duševnému vlastníctvu, socioetické dôsledky využívania nových vedecko-technických výdobytkov (biogenetika) a napokon vytváranie nových foriem apartheidu, múrov a slumov. Mali by sme kvalitatívne rozlišovať medzi štvrtým antagonizmom – priepasťou, ktorá oddeľuje Vylúčených (excluded) od Zaradených (included) – a ďalšími troma antagonizmami: výlučne spolupatričnosť s vylúčenými oprávňuje podľa Žižeka používanie termínu komunizmus. Ak má pozemská civilizácia prežiť, musí sa zbaviť fikcie trvale neudržateľného ekonomického rastu a nastaviť udržateľné parametre novej civilizačnej paradigmy, ktorá sa nemusí nazývať socializmus, možno ju napríklad označiť ako „globálna spravodlivosť“. Kapitalizmus na rozdiel od jeho apologétov nepovažujeme za večný a nemenný spoločenský systém, dokonale prispôsobený ľudskej prirodzenosti, rovnako ako takým nebol feudalizmus založený na dedičných privilégiách. Veď tézu, že moc panovníka pochádza z moci Božej, vyvrátili osvietenci ani nie pred troma storočiami. Spoliehali sa na to, že viditeľnú ruku panovníka nahradí neviditeľná ruka trhu. Lenže ani táto „istota“ neplatí absolútne. Autor je filozof a futurológ Odkazy: W. Robinson: Teorie globálního kapitalismu (2009), J. B. Foster a F. ­Magdo­ff: Velká finanční krize (2009), I. Mészáros: Socializmus nebo barbarství (2009), E.Bondy: O globalizaci (2005), S. Žižek: First as Tragedy, Then as Farce (2009).