Sú také noci, ktoré ozaj prespíš,
sú také noci, odložené pre telá,
a ráno ti tlieska srdce, cievy, krv,
veď ani ona s tebou nebdela,
všimnú si to známi, priatelia,
prv ako ich sám pozdravíš.
Ty však vieš: prepásol si tíš
a tisíc neopakovateľných stretnutí,
a rozhovorov v zákutí
samoty
s tými, s ktorými chceš byť ty.
Iba ty.
A preto netlieskaš takej noci,
hoci sa cítiš uvoľnený, svieži
a každý lekár ťa za to pochváli,
ty však vieš, že premrhal si čas
pridelený z neznámych prameňov,
možno z nadčasia,
a nikdy ho už nenahradíš iným, znásobeným časom,
lebo čas sa nenásobí, iba plynie – pomaly i búrlivo,
ale iba plynie,
ako vody, čo hľadajú more,
ako mraky, čo počúvajú vietor,
ako vietor, čo napokon ustane,
keď sa dovyškiera.
Ty však vieš, že prepásol si chvíľu,
keď si mohol pootvoriť dvere povedzme svojej mame,
uvoľniť jej miesto konča postele alebo pri tvojej hlave,
ako vtedy, keď tvoje prvé zuby trucovali a odmietli
ďalej slúžiť
a keď sa utíšili iba na jej hrudi.
Neverte v ľudí,
vravia podaktorí, však, mister Bukowski,
postavte radšej veci na piesku
či nad vodami.
Možno tak len topili americký sen
v galónoch prešibanej whisky,
možnože nablízku nebol nikto blízky,
o koho sa oprieť, komu sa vyspovedať:
čas bledší ako krieda.
Možnože som stretol iba iných ľudí,
čo netušili v sebe americký sen,
jeho utajené a vrtkavé prúdy,
buď naň zabúdali, či nežili preň.
Ktovie.
Čas mi nenašepká ani nedopovie.
Bude treba počkať,
ako čaká vločka
na svoj osud po veľkom pristátí,
netušiac, na čo sa časom obráti.
Zato viem, že môj starý otec z maminej strany
sedel na kamenných schodoch pred chyžou
a čakal, kedy aj ľavá polovica jeho tela zmeravie
a zjednotí sa s pravou:
Čakám na svoj čas,
svedčil aj svojou novou vravou,
a predsa doputoval k marhuli pri studni,
aby prvákovi odtrhol prvý zapálený plod.
Tá cesta od schodov k stromu bola dlhšia než do amerických baní,
kam sa na pätnásť rokov vytratil
za svojím slovenským snom:
pre pár jutár poľa – svoj chlieb na svojom stole.
Aj preto ho takmer sedemdesiat rokov odhováram:
Nechoďte, dedo, raz dorastiem a dočiahnem aj na vrchol stromu.
On si však zapamätal iba moju prvú tvár, okamih,
šťastný výron z očí,
keď som zvieral prvú marhuľu vtedajšieho leta,
a ja som si zasa zapamätal, ako mi z nich trochu ukradol:
oči nie sú v službách síajej ani mosadu, ani kágebé,
oči vždy prezradia všetko.
Stále však dúfam, že nabudúce ho presvedčím,
hoci viem, že sa to skončí rovnako.
Ako pri stretnutiach s druhým starým otcom, o čosi mladším
a po ktorom som zdedil všetky svoje mená.
Uprostred veľkého mestského parku,
na sviežom letnom trávniku,
rozložení ako na pikniku,
jeme najlacnejšiu klobásu,
okoloidúci sa usmejú a zaželajú nám dobrú chuť,
ešte aj esenbáci,
odvtedy nechápem, prečo je zakázané nieže ležať, hoci len chodiť
po trávniku v mestských parkoch.
Ani to, prečo už nedostať takúto klobásku dnes.
A rovnako je to s mojou starou mamou,
svedomitou gréckou katolíčkou,
ktorá aj po sedemdesiatke, aj bosá a v mraze, meria cestu
do susednej dediny na ranné i večerné omše
a pred mladým kňazom padá na kolená,
do blata,
a pritom svoje roky vôbec neráta,
žena,
ktorá len pred chvíľou vyniesla až hen na Ovsisko
štyridsať kíl maštaľného hnoja,
na stráň, kam nepustili koňa ani kravu,
odkiaľ sa v čase nepokoja
spúšťali bezočivé balvany,
zavše zasvišťali ponad hlavu,
a to tak tesne a tak blízko,
že človek až onemel, alebo aspoň zvýskol.
Vtedy som už vedel, že to divá zver
starostlivo si ma zhora premeriava
a že na Ovsisku sa rodia a rastú najmä kamene,
že kamene sú teda živý tvor,
len nikomu o tom nehovor,
aby sa ti ľudia nevysmiali,
vraveli vo mne tí šibali malí.
A tak som si všetko, čo som práve tušil,
uložil v duši.
Prší.
Chvíľu len popŕcha, ale neskôr leje.
Zle je.
Stará mama sa vracia zablatená po uši,
a predsa sa smeje.
Žiari.
Akoby chcela zažať ohne ohňov v nás i na chotári.
Má to veľkým písmom vypálené v tvári.
Aj s prvým dôchodkom, s ktorým nerátala,
a urobí to, čo nikdy nezvykne,
nečakane totiž vykríkne:
Zdravia daj tým komunistom, Bože!
Počujem zrazu brúsiť kdesi nože
vzdialenej budúcnosti,
ako prenikajú až do špiku kostí,
a tak jej varovne dohováram:
Chváliť komunistov je zákonom zakázané!
Nič to nepomôže.
Akoby som sa prihováral máram –
len čo zopne dlane:
Zdravia im daj, Pane,
opakuje uvzatá.
V prieskumoch sa – našťastie – s jej názorom už neráta.
Čo narobíš s mŕtvymi,
ktorí uznávajú iba svoje zákony,
ktože ich k poriadkom živých
nakloní?
Zabúdam, že dávno žijú v nadčasí,
kde nič neplynie, iba trvá,
že sa s nimi zhováram vlastne v nehlasí
a že sa na nich nič už nemení – ani brva.
Ale zhováram sa aj s ľuďmi, pre ktorých čas je bytím,
musia byť teda ostražití,
lebo ešte nie sú v cieli,
v ktorom všetky smútky už preboleli,
netykajú si s nadčasím
a trvá ich kontrakt s počasím,
sú všade, roztrúsení,
starenky, starci, muži, ženy,
nikomu z nich však nevolám,
vystačím si s nimi sám,
uprostred plachej noci, do brieždenia,
pokým mi svieti iba biela stena,
a opakujem si ich mená,
aj ako mi išli v ústrety
po koberci človečinou prestretým,
bez masiek a úskokov,
bez zášti a nárokov,
iba tak, ako keď pútnikovi podáš pohár vody
a zároveň sám sa oslobodíš
od vášne džungle a divočiny.
Má niekto právo ich za toto viniť?
Má niekto právo nariekať,
že nevraždili v sebe človeka?
Také sú noci, v ktorých bdiem a nezvoním na všetky strany,
že nespavosťou som doráňaný, naopak: ráno som ten vták,
čo putoval nocou číro ľudskou obcou, odmenený poznaním,
že cudzím svetom sa človek ubráni.
Ktovie.
Možnože raz poviem:
Prepáčte, mister Charles,
zdá sa, doputoval ten danajský dar
aj do mojich končín.
A mlčky pôjdem obzrieť si muzeálny ovčín
s ovčiarom vo svete neživom,
kde deň splynie s nocou a noc zasa s dňom,
kde nikdy nezašteká pes,
a sám sa počujem, ako vravím: yes.
Zatiaľ mám však šťastie, zatiaľ je i včera a, dúfam, i zajtra ešte stále: dnes.
(Celkovo 10 pozretí, 1 dnes)
