Pravdepodobne by tento úvodník mal byť o auguste 1944, či 1968. Necítim sa však na to, že by som o nich dokázal povedať niečo svetoborne múdre a originálne, a tak to chytím radšej z iného konca. Nedávno som sa rozprával s jednou kamarátkou a reč prišla na Nota bene – pouličný časopis. Vraj si ho nekupuje, pretože niektorí predajcovia sú veľmi otravní. Moje „sociálne cítenie“ sa vo mne hneď vzbúrilo a začal som protiargumentovať. Ako to už býva, až neskôr som sa nad tým zamyslel. Nuž, naozaj sú niektorí otravní. No a čo. Vôbec im to nevyčítam. Žijú na okraji spoločnosti a to, čo robia, je pre nich často jediný možný zárobok, nádej na vstupenku do „normálneho“ života. Časopis, ktorý sa nám tak „otravne“ usilujú predať, je možno šancou, že nestrávia noc na ulici, ale v ubytovni, že na večeru nebudú mať suché rožky. A možno si za tie peniaze kúpia lacné víno a pokúsia sa po práci opiť. Aj keby. Takýto „poklesok“ môže ťažko prekážať niekomu, kto v bare pokojne prepije za večer denný zárobok predajcu aj niekoľkokrát. Na otravnosti bezdomovcov a žobrákov naozaj nevidím nič zlé. Prežili by, keby „sedeli skromne v kúte“? Dala by im naša spoločnosť možnosť vrátiť sa, postarala by sa o nich? Počul som tiež, že vraj špatia mesto. Tak sa na chvíľu zastavme, zbavme predsudkov a pozrime na priečelia domov v meste. Vývesné štíty a výklady ostentatívne luxusných obchodov, reklamy firiem… Tie neprekážajú? Asi nie. Sú metaforou našich snov o pohodlí, tak ako bezdomovci stelesnením nášho strachu a výčitiek. Z každej strany sa na nás valí, že konzumovať znamená žiť. A čím drahšie dokážeš konzumovať, tým lepší si človek. Ako sen sa nám nanucuje neudržateľný (a pre väčšinu nedosiahnuteľný) životný štýl, v ktorom ak chceš byť šťastný, musíš mať skrátka viac. Cieľom všetkých tých reklám a mantier náboženstva konzumu pritom nie je urobiť človeka šťastným, ale naplniť pokladnice obchodov. Firmy (a ľudia, ktorí za nimi stoja) nám skutočne otravne nanucujú svoju interpretáciu sveta. Každý priestor musí byť využitý na reklamu, všetko premenené na tovar. Tabakový koncern sponzorujúci kampaň „Zdravé mesto“, nadnárodný výrobca nápojov maľujúci po Himalájach svoje reklamy a u nás doma lobujúci proti prijatiu zákona o recyklácii odpadkov, ktoré vyrába, nadnárodné firmy, našívajúce svoje logá na oblečenie a topánky vyrábané v hrozných podmienkach v rozvojovom svete a predávajúce ich za nezmyselne vysoké ceny šťastnejšej pätine ľudstva, finanční dobrodruhovia, ktorí nás presviedčajú, že najlepšie by bolo zveriť dôchodky do ich rúk, politici, pre ktorých „prehra“ vo voľbách znamená teplé miestečko v súkromnom sektore bez strachu, že by sa museli zodpovedať za zveriny, čo napáchali, keď boli pri moci… Títo všetci mi prekážajú. Sú otravne pokryteckí.
