Sú Hrubeš a Mareš filmom do dažďa?

Netrúfam si hodnotiť všeobecne, či vkus českého a špeciálne brnenského filmového diváka si naozaj vynucuje podobné filmy (lebo takto mi to bolo v rámci pofilmového „pokecu“ vysvetľované), mám však pocit, že ďalej by to pokračovať nemalo. Povedať, že by film Hrubeš a Mareš jsou kamarádi do deště bol vyslovene zlý, s čistým svedomím nemôžem. Napriek tomu, že asi v polovici premietania som sa nevedel rozhodnúť, či odísť, nakoniec som bol rád, že som ho videl celý. Zlé filmy mi neprekážajú – pritrafí sa aj taký, väčšinou je programovo určený americkým tínedžerom, tí vysolia peniažky, splatia náklady, do večera naňho aj tak zabudnú, veď zajtra idú na voľačo podobné. Najviac ma však mrzí, keď vidím film, ktorý je jednou veľkou premárnenou príležitosťou. A tento film ňou podľa mňa je! Skvelé nápady, pred ktorými treba dať klobúk dolu, vyprchali doprázdna a boli prevalcované lacnými a obohratými scénkami. To platí v prvom rade o nosnom nápade s lámom a reality podrazom. Tvorcovia filmu Nuda v Brně, ktorí sa podpísali aj pod tento film, sa akoby rozhodli všetko, čo bolo použité v prvom filme, do druhého nielen preniesť, ale ešte aj znásobiť. Možno je to režisérova obsesia lepiť hercom umelé krivé zuby, pretože to potom vyzerá smiešnejšie – možno tak vo videoklipe, kde niet času vykresľovať postavu. Tu boli zuby v ústach Richarda Krajča rozptyľujúci prvok, ktorý pri každej jeho vete dokonale rozrušil dej, hercovu pozornosť a hlavne moju, divákovu. Herci v tomto filme ma nepresvedčili ani trochu. Ich postavy boli iba napísané v scenári a oni ich iba prečítali. Neviem, prečo im charaktery nesadli – Jana Budařa som však videl aj inde a tam si s úlohami skvele poradil. Žeby to bolo tým, že spolupracoval aj ako producent (a autor) a nestíhal sa sústrediť? Ak áno, nabudúce sa možno oplatí (nielen uňho) tieto dve roly nespájať. Richard Krajčo zase zostal zmätený a ponechaný sám na seba v pozícii outsidera bez sexuálnych skúseností, na čo v civilnom živote speváka vychytenej kapely určite nie je zvyknutý. Celkovo sa mi zdalo, že režisér Morávek sa s hercami nerozhodne potáca medzi alternatívou štylizovaného herectva a predstieraným civilným „neherectvom“, pričom sa až do konca filmu nerozhodol. Spomínané zuby v tom tiež zohrávajú svoju úlohu. A obligátny Miroslav Donutil je skvelý rozprávač, v poslednom čase však už akoby vôbec nehral – len bol. Lebo každý chce mať vo filme Donutila, toho herca, a tak čert ber postavu, ktorú momentálne „hrá“. Nepáčili sa mi ani (podľa mňa) nasilu vložené vulgarizmy. Začiatok filmu, kde Hrubeš nadáva Marešovi na streche domu, bohužiaľ, už v úvodných minútach filmu predznamenáva celé to herecké trápenie. Neviem ako vy, ale podobné nadávky som počul vždy buď ako bežnú vec, ktorá sa povie miesto spojky, bodky či plnovýznamového slovesa, alebo ako ozajstnú urážku, ktorá tne do živého. Hoci aj do priateľa. Tieto nadávky zneli tak, akoby sa za ne Jan Budař hanbil. Nečudo – veď na rozdiel od Hrubeša vedel, že hovorí tisíckam ľudí. Aký zmysel však potom malo nechávať ich tam? A vôbec, Hrubeš a Mareš ako dlhoroční celoživotní kamaráti v podaní Budařa a Krajča vyzneli tak, akoby sa videli po prvýkrát. Nápad na film vznikol podľa všetkého vtedy, keď si autori pozreli provokačný Český sen. „Projekt“ (čo všetko sa dnes dá zamaskovať pod projekt!!!) Český sen mal ukázať, aká ľahká a nebezpečná je manipulácia cez médiá – a je veľmi dobré, že to urobil, aj keď si osobne myslím, že jediný spôsob, ako ukázať masám, že sú manipulované, je spraviť na to reklamnú kampaň, zaradiť to do správ, Big Brotherov, kostolov, a priamo im v televízore prikázať, čo proti tomu robiť. Autori Hrubeša a Mareša tak chceli dopovedať to, čomu sa v Českom sne elegantne vyhli – čo ak takáto manipulácia niekomu vážne ublíži? Na koho padne za to vina? Toto mala ukázať postava slovenského režiséra Karpattiho (s naznačením podľa autorov „spravodlivého“ rozsudku za podobný „projekt“, ktorý by si zaslúžili tvorcovia Českého sna), ktorý prichádza o Slovenska, kde mu ďalšie projekty zakázali. Silným odkazom je aj jeho posadnutosť ďalším takým projektom, ešte väčším a ešte drzejším – posadnutosť hnaná sexuálnym napätím medzi ním a jeho sekretárkou, trochu zbytočne okorenená jeho panictvom. Nuž, nič proti. Róberta Rotha som si konečne rád pozrel v kine. Opäť trochu rozkolísané herectvo jeho asistentky, ktorá ako filmová producentka mohla pokojne rozprávať štylizovane. A kratšie. Najväčšiu ľútosť budem však budem pociťovať za nedoriešenou ani poriadne nerozpracovanou témou vzťahu medzi mladou prostitútkou, ktorá sa ešte nestihla v živote zamilovať, a Marešom, doteraz panicom zaľúbeným do plagátov Hany Zagorovej. Veľmi sa mi páčil už ten nápad, pretože je o dnešku. A tiež absurdnosť tohto vzťahu v živote aj jedného, aj druhého, aj tretieho (Hrubeša), pričom absurdity robia práve protagonisti svojím strachom z neho. Najmenej naivný je však Mareš, aj to len do momentu, keď prichytí „svoju“ milenku s najlepším kamarátom. Táto scéna je jedným z najlepších okamihov filmu – Hrubeš aj dievča vedia, že nesmú robiť to, čo robia, hoci sa jedná o zákaznícky vzťah, ktorý však v kontexte priateľstva už nemôže ostať zákaznícky, a čakajú katastrofu, ktorej sa akoby ani nechcú vyhnúť, pretože by upadli do ešte väčšej absurdity. Mareš nedokáže odpustiť jej neveru s Hrubešom napriek tomu, že dobre vie, že ona je prostitútka a pokračuje v „zamestnaní“ – pretože kamarát má pred kamarátom svoje tabu aj ako zákazník. Tento motív nevery, kde sa vlastne nevie, kto Mareša sklamal viac a teda kto je vlastne „neverný“, však vo filme zabral dohromady s úvodom aj záverom vzťahu možno šesť minút. A pritom je to taká krásna téma! Nič, čo sa tejto „lásky“ týkalo, nebolo ani klišé, ani patetické, ani v nej nebolo nič navyše, konečne nový neobohraný motív – toto, práve tento absurdný vzťah bol obrazom dnešnej doby, ktorý sa prisudzuje celému filmu. Veľká škoda, že film bol väčšinou o inom! Prelínanie reality šou a dejového kinofilmu sa režisérovi tiež akosi vymklo z rúk. Aspoň ja som strácal prehľad o tom, kto koho prepadol na WC a prečo a k čomu koho núti. Samozrejme, po skončení filmu bolo všetko jasné. Ale počas neho nie. Zlyhala kamera? Dosť dlho som si myslel, že Hrubeš v kapucni je obyčajný skinhead s lúpežnými úmyslami, pretože som si v tme a prestrihoch nevšimol, že je to Hrubeš. A keď som si to nakoniec všimol, netušil som, čo robí. Nevravím, že tvorcovia by to mali vyjadriť po lopate – ale mali by mať na výber aspoň z troch pravdepodobných možností. Podľa mňa jeho konanie a vôbec jeho prítomnosť nezapadali ani do najfantastickejších scenárov, veď podľa deja sa Hrubeš a Karpatti vtedy ešte nepoznali. Takéto chyby ubrali atmosfére a tempu veľmi veľa a k ničomu neprispeli. Záverečná scéna tvorí asi tretinu dobrého dojmu z filmu. Vďakabohu – a bohužiaľ. Bohužiaľ preto, lebo to znamená, že celý film mohol mať desať minút, a zahrnul by všetko podstatné. Nuž, naozaj veľká škoda dobrých nápadov, a musím povedať, že ich bolo naozaj dosť, ktoré sa stratili či premrhali v zbytočných odbočkách. Priveľa „roztomilých“ drobností a lacných „fórkov“ tvorcovia nespojili ničím pevným, takže vyzneli samoúčelne, a navyše zabrali dosť času. Pôvodne plánovaným hlavným motívom asi mala byť vnútorná premena revízora Hrubeša na tibetského lámu a potom naspäť na Hrubeša, ale úplne iného. Tento motív sa však z deja vytratil. Trúfam si však povedať, že scenár nie je vôbec zlý – ale čosi sa zaseklo počas realizácie, čosi sa možno pretváralo a dotváralo počas nakrúcania, a čosi sa jednoducho odfláklo. Mám pocit, že scenáru chýbal ešte taký rok zretia; a najlepšie by bolo bývalo celý film namiesto uvedenia do kín nakrútiť ešte raz – hoci aj s tým istým obsadením (ale už bez zubov). Čo však, bohužiaľ, už nie je možné. V každom prípade sa teším na ďalší film od tejto bandy. Autor je politológ Hrubeš a Mareš jsou kamarádi do deště (ČR, 2005) Producent: Čestmír Kopecký Réžia: Vladimír Morávek Scenár: Jan Budař, Vladimír Morávek Námet: Vladimír Morávek, Jan Budař Kamera: Marek Diviš Hrajú: Jan Budař, Richard Krajčo, Miroslav Donutil, Iva Janžurová, Magadalena Borová, Robert Roth, Simona Peková a ďalší