Stvoriť mýtus, ktorý spochybňuje

Život súčasného človeka je nabitý toľkými udalosťami, že spisovateľ ani veľmi nemá šancu upútať pozornosť čitateľov novými informáciami. Narážam teraz na to, že v „zlatých časoch“ románu, ak také vôbec existovali, vydanie románu malo váhu udalosti. Román prinášal drámu, napätie, informáciu, poučenie. To všetko dnes možno nájsť v médiách a vo svete internetu. Zdá sa, akoby už nevznikali naozaj revolučné, vážne, zásadné, tolstojovsky tradičné romány. Ak predsa len nejaký súčasný román pôsobí napínavo, tak potom je to možno vďaka čitateľovi, ktorý dokáže „napínavo“ čítať. Presťahovalo sa azda dobrodružstvo z príbehu románového hrdinu do spôsobu a kvality čítania? Z dnešného pohľadu sa zdá, že v devätnástom storočí, zrejme zlatej ére románu, vzťah románu a jeho recepcie bol bezproblémový a jednoznačný. Úpadok realistického románu a vznik rozličných foriem modernej prózy tento vzťah skomplikovali. Ulysses, Pani Dallowayovú a množstvo ďalších moderných románov nie je ľahké uchopiť prostredníctvom klasického realistického recepčného stereotypu. Recepčné stratégie len s ťažkosťami dokážu udržať krok s prudko sa meniacimi spisovateľskými stratégiami. Navyše, moderný román na rozdiel od svojich predchodcov má viac významov, je dielom „otvoreným“ viacerým interpretáciám. Skutočne súdobá literárna veda sledujúca dejiny románu by podľa mňa mala byť vnímavá nielen voči premenám spisovateľských stratégií a prehovorov, ale aj voči recepčným problémom, ktoré z toho dnešného pluralizmu rozmanitých spisovateľských prístupov vyplývajú. Pochopenie súčasného románového textu si vyžaduje istú predprípravu z teórie a dejín románu. Čitateľ románov devätnásteho storočia s takýmito problémami zápasiť nemusel. Či je táto situácia vzhľadom na literatúru dobrá alebo nie, netuším. Isté však je, že súčasná výučba literatúry na základnom a strednom stupni škôl takejto predpríprave neveľmi venuje pozornosť. Neučí takému čítaniu, ktoré by zodpovedalo nárokom súčasnej literatúry. Takto sa početné a významné literárne diela väčšine potenciálnych čitateľov čoraz väčšmi odcudzujú. Aj to je jedna z príčin, prečo dnes vie „napínavo“ čítať oveľa menej čitateľov, než koľko by to pri vhodnej príprave a literárnej vzdelanosti mohlo robiť. Na druhej strane je pravda aj to, že prestíž a spoločenské poslanie literatúry, a najmä nekomerčného románu, v porovnaní s devätnástym storočím alebo začiatkom dvadsiateho storočia prešli veľkou premenou. A ani nemusím hovoriť, že to nebola priaznivá premena. Má súčasný román morálnu autoritu? Zaujíma vôbec niekoho, spisovateľov alebo čitateľov, morálne posolstvo literatúry? To je škandalózna otázka. Najmä v súčasnosti. Posledným moralistickým spisovateľom bol pre mňa Albert Camus. Po západných študentských hnutiach z roku 1968, resp. po neúspechu Pražskej jari sa v našej civilizácii rozmohol bezpríkladný hodnotový relativizmus, ktorý prenikol všetkými segmentmi spoločenského, duchovného, politického a umeleckého života. Sú tým znepokojené kresťanské cirkvi a je to jedna z príčin islamského fundamentalizmu. Presvedčivo, primerane reagovať však, podľa môjho názoru, nedokázala ani jedna, ani druhá zo spomínaných inštitúcií. Mám podozrenie, že to nedokážu ani spisovatelia. Literatúra sa nanajvýš zmohla na to, že jestvujúci morálny relativizmus a z neho pochádzajúcu zlú atmosféru, pustošiacu náš osud, berie do úvahy. Nakoľko vážna vec je byť spisovateľom? Čo je u seriózneho, úspešného, inštitucionalizovaného spisovateľa prednejšie – rola spisovateľa alebo človek ako spoločenský tvor? Čiže: je spisovateľovi dovolené a prepáčené všetko, pretože nemusí byť až tak veľmi človekom? Môže si dovoliť byť surový, pretože je geniálny? Má písanie moc ospravedlňovať? Nie je to skôr tak, že písanie je iba jedným z možných prejavov duchovnej a morálnej hodnoty človeka? Skôr je jedným z možných prejavov duchovno-morálneho hodnotového relativizmu súčasného človeka. Pre mňa literatúra nikdy nebola v prvom rade morálnym či sociálno-filozofickým posolstvom, ale autentickým rozprávaním o bytí, rozprávaním, ktoré pravdaže má aj morálny a sociálno-filozofický obsah. Ak literárnemu dielu chýba ontologický horizont, potom nemá skutočné krytie a také literárne diela ma nedokážu strhnúť. Pre mňa ako spisovateľa predsa nie je dôležité, či tento ontologický horizont má kresťanské, budhistické alebo trebárs aj existencialistické základy. Podstatné je, aby dielo malo takýto horizont. Malo by obsahovať existenciálne posolstvo, čo však neznamená, že by malo propagovať svetonázor existencialistických filozofií, čiže neslobodno si ho pomýliť s existencializmom ako filozofickým smerom. Vyplatí sa sledovať literatúru mimo Európy a Spojených štátov? Čo podľa teba chýba súčasnej západnej literatúre? Na túto otázku sa odpovedá neľahko preto, lebo súčasné západné románopisectvo poznajú naši čitatelia predovšetkým prostredníctvom takých silne medializovaných „hviezdnych spisovateľov“, ako je Umberto Eco, John Updike, Milan Kundera, Günter Grass alebo spomedzi mladších Bret Easton Ellis, Viktor Pelevin a Michel Houellebecq. O ďalších autoroch vedia len tí, ktorí sa jednotlivým národným literatúram venujú profesionálne. Inak, o čom sa nehovorí v médiách, akoby ani nebolo. Na druhej strane však aj vďaka médiám sa do nášho čitateľského povedomia postupne dostávajú jeden-dvaja vynikajúci spisovatelia menších európskych národov či národov tzv. tretieho sveta, ako napríklad Ismail Kadare z Albánska, Orhan Pamuk z Turecka, Ahmadou Kourouma z Pobrežia Slonoviny a, samozrejme, v neposlednom rade Salman Rushdie. Aj ja mám rád ich romány, no nie pre exotiku. Lež pre spôsob, akým dokážu z miestnej exotiky, v nemalej miere inšpirovaní euroamerickou literárnou tradíciou, stvoriť mýtus. Pri čítaní ich diel človek zisťuje, že s týmito zdanlivo vzdialenými krajinami a civilizáciami nás spája oveľa viac, než by sme si mysleli. Diela ktorých maďarských spisovateľov by si privítal v slovenských prekladoch a ktorých slovenských spisovateľov v maďarčine? Z maďarskej literatúry niekoľko základných diel. Predovšetkým mám na mysli vyčerpávajúcu antológiu maďarských poviedok dvadsiateho storočia. Podľa môjho názoru sa totiž maďarský modernizmus môže pochváliť nadčasovými dielami svetovej úrovne, najmä pokiaľ ide o poéziu a poviedkovu tvorbu. Významných románov je pomenej, no aj tu sú veľké dlžoby. Nanovo by sa mali preložiť romány Dezső Kosztolányiho, na Slovensku vydané v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Pozornosť by si zasluhovalo aj niekoľko románov Gyulu Krúdyho, prvého veľkého modernizátora maďarskej epiky; z tvorby Miklósa Mészölya by sa patrilo preložiť prózy Smrť atléta a Saulus a od Miklósa Szentkuthyho jeho obrovský avantgardný román Prae. Zoznam by sa ešte dal rozšíriť o niekoľko dôležitých románov z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Niektoré z nich sa už pod záštitou vydavateľstva Kalligram prekladajú. Čo sa týka maďarských prekladov slovenskej prózy, ani v tejto oblasti nie je situácia veľmi ružová. Jediný slovenský spisovateľ, ktorého meno v Maďarsku poznajú aspoň v literárnovedných kruhoch, je de facto Pavel Vilikovský. Čo sa chystá v spisovateľskej dielni Lajosa Grendela? Píšem román, chcel by som totiž moje dve predošlé prózy, Masový hrob a U nás v New Honte, rozšíriť do akejsi voľnej trilógie. Tretia časť bude mať názov Kráľ Matej v New Honte. Táto trilógia je pre mňa vzrušujúca najmä preto, lebo aj ja by som chcel stvoriť nejaký mýtus z látky, ktorá sa na tvorenie mýtov ani najmenej nehodí. Veď New Hont je jedným z najbezvýznamnejších, najzabudnutejších, najzastrčenejších miest na svete. Stvoriť mýtus tak, aby bol zároveň parodistickým spochybnením seba samého.