Stúpenci ľavice, kde ste boli?

lipitsky_foto21340.jpgV diskusii okolo marcovej krízy upútajú pozornosť články Ľ. Blahu a B. Fábryho. Celkom súhlasím s pohľadom týchto autorov. Ale sú aj otázky, čakajúce na odpoveď.

Tak Ľ. Blaha píše: „V uliciach Bratislavy sa zišli najmä mestskí liberáli… ostali doma voliči ľavice – robotníci, seniori, ľudia z vidieka.“ (Čo v skutočnosti dosiahla ulica?) To je asi pravda. Ale prečo vlastne stúpenci ľavice nevyjadrili svoj postoj? Prečo v kritickú chvíľu ich hlas skôr nebol počuť?
B. Fábry dal tomu aspoň nejaké vysvetlenie: „… medzi organizátormi zhromaždení sa vynímali práve tie médiá, ktoré sú v područí silných oligarchických skupín…“ (Marec 2018: porážka ústavy a víťazstvo oligarchie?) Aj to je pravda. A kde boli média, podporujúce ľavicu? Sedeli ticho, alebo nie sú efektívne?

Veľkú úlohu v protestoch a pochodoch zohrali mladí ľudia, najmä študenti, ktorí týmto spôsobom podporili ciele liberálov. Veď mládež je obyčajne citlivejšia na ľavicové idey. V Anglicku sa hovorí: keď v osemnástich rokoch nie si ľavičiar, nemáš srdce, keď si ľavičiar po tridsiatke, nemáš hlavu. S prvou časťou tohoto vyhlásenia súhlasím: mladých ľudí charakterizuje túžba po sociálnej spravodlivosti, ktorá má byť špičkou ľavice. Prečo to tentoraz bolo inak?

Na pochopenie všetkých sociálnych a psychologických príčin toho, čo a ako sa stalo, potrebujeme seriózny výskum. Ale niektoré veci sú očividné. Prvá z nich: netreba zabúdať, že manifestanti mali aj čisté ľudské dôvody. Tragická smrť dvoch mladých ľudí sa dotkla takmer každého. Určite veľa tých, čo sa zúčastnili na pochodoch, chceli len vyjadriť svoju úprimnú sústrasť a vôbec nemali politické ciele.

Druhá vec: ľavica nedokázala mobilizovať priaznivcov a prísť pred ľudí so svojím hodnotením situácie. Jej voliči ostali doma, keď osud vlády bol vyriešený v uliciach.

Kríza poukázala na vážny problém: v neštandardných podmienkach ľavičiari nedokážu komunikovať s verejnosťou, najmä s vlastnými stúpencami. Pre vládne strany to je vždy komplikovanejšie, preto že ony, na rozdiel od opozície, sú zodpovedné za všetko, čo sa deje v krajine. Ale práve preto potrebujú účinnejšie mechanizmy dialógu so spoločnosťou a mobilizácii svojich podporovateľov.

Už som písal o depresívnej kvalite PR niektorých politikov a strán. (Odkiaľ prilietavajú politici?) Bohužiaľ, veľa z nich si myslí, že stačí pred voľbami mať billboard s obrovskou hlavou a sloganom, – a hotovo. Ale tieto hlavy sú hodné iba na strašenie detí pred spaním a slogany často nemajú žiadny obsah. Výsledky takého prístupu vidíme dnes.

Vládne strany asi majú vlastných expertov, politických marketológov a PR-manažérov, zabezpečujúcich reklamu a propagáciu. Ak áno, čo najskôr bolo treba vymeniť ich, nie ministrov. To, čo sa stalo, je propagačný debakel. Je potrebné urgentne prísť s novým prístupom ku komunikácii s verejnosťou, najmä s mládežou, aby sa podobné zlyhanie v budúcnosti neopakovalo.

Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia

(Celkovo 8 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter