Prvá časť:
Politicky málo korektne, ale racionálne kriticky o politike dnešných Spojených štátov (1)
II.
Stručne a výberovo zo súčasného globálneho pôsobenia USA
Historicky sú v dejinách USA prvky demokracie, ktoré sa využili neskôr aj v iných štátoch. Od ich vzniku je však na nich pečať genocídy Indiánov a otroctva černochov i štátom pripúšťaného rasizmu, ktorý sa skončil až v 60. rokoch minulého storočia. Pestuje sa tam aj exaltovaný patriotizmus, ale kto sa neprispôsobí (najmä v menších sídlach) väčšinovému, značne reglementovanému a pokryteckému spôsobu života, má rôzne ťažkosti. Mnoho ľudí žije nie vždy z vlastnej viny na okraji spoločnosti v chudobe i neuznaní. USA okrem toho patria medzi štáty, ktoré viedli v dejinách vzhľadom na dĺžku svojej existencie najviac vojen a ozbrojených konfliktov.
Vzhľadom na kritický charakter článku nebudeme uvádzať učebnicové príklady „dobroty“ USA, ale poukážeme na temné stránky ich dejín (samozrejme, vyskytujú sa aj inde). Všeobecne známe je, že vzostup USA na začiatku 20. stočia sprevádzala „politika veľkej palice (Big Stick)“, ktorá sa charakterizuje ako kombinácia diplomacie a zastrašovania. Vychádza vraj zo západoafrického(?) príslovia „hovorte potichu a noste veľkú palicu“. Spája sa s prezidentom T. Rooseveltom (1901 – 1909), ktorý ho podľa niektorých mediálnych zdrojov upravil na „hovorte pekne, ale za chrbtom majte veľkú palicu“.
Na rozdiel od začiatku 20. storočia v tomto storočí je americká moc až príliš hlasná až krikľúnska, čo naznačuje, že sa cíti menej istá. Nepovažuje za potrebné hovoriť už ani ticho, ani dobre, ale stále sa oháňa veľkou palicou (povedali by sme, že až budzogáňom ako zbojníci v Dobšinského rozprávkach). Samostatnú kapitolu predstavuje organizovanie „farebných revolúcií“, ktoré sú čoraz násilnejšie a surovejšie.
Vrátime sa však ešte raz do minulosti. Ukážeme veľmi mrzký príbeh, ktorý ešte nebol „US-americký“, ale britský. Z čias povstania indiánskeho náčelníka kmeňa Ottawov Pontiaca v rokoch 1773 – 1776 sa zachoval list britského generála J. Amhersta plukovníkovi H. Bouqetovi. Navrhuje mu v záujme porazenia Indiánov, ktorí obliehali Fort Pitt (dnes mesto Pittsburgh), aby sa medzi nimi pokúsili rozšíriť kiahne. Indiánom potom „darovali“ prikrývky a šatky po zomrelých od kiahní. Historické pramene sú skeptické v tom, či tento krok bol účinný, lebo Indiáni chorobu poznali a vedeli, že je potrebná izolácia chorých.
Z bohatej palety súčasného globálneho pôsobenia USA vyberieme a stručne poukážeme na dve navzájom spojené veci. USA sú nielen sebavedomým svetovým žandárom, ale veľmi radi poučujú svet o tom, ako sa má správať.
Svetový žandár stále v službe alebo o vojakoch USA v šírom svete
Po odklonení od izolacionistickej politiky USA začali rozmiestňovať vojakov mimo svojho územia. Zapojili sa aj do dvoch veľkých vojen – kórejskej a vietnamskej i menších ozbrojených konfliktov (prejavom „hrdinstva vojakov USA“ bol útok na malú ostrovnú Grenadu za vlády R. Reagana).
Po skončení studenej vojny počet vojakov USA za hranicami štátu poklesol (ale znížili sa aj celkové stavy ich ozbrojených síl). Viedli pritom aj päť vojen, v ktorých bezohľadne porušili medzinárodné právo: bombardovanie Juhoslávie (1999), vojnu v Afganistane (2001 – 2021), inváziu do Iraku (2003 – 2010), bombardovanie Líbye a podporu protikaddáfíovských vzbúrencov (2011) a vojnu v Sýrii (od 2014, ktorá aktuálne trvá). Aj na začiatku tretieho decénia tohto storočia sú USA stále štátom, ktorý má najviac vojakov za hranicami, a to či v absolútnych alebo relatívnych počtoch.
Každoročne sa v Defense Manpower Data Center vydáva oficiálny materiál ministerstva obrany o rozmiestnení personálu ministerstva obrany USA, ktoré má takmer 3 milióny zamestnancov. Svet sa v ňom podľa „amerického“ pohľadu rozdeľuje na USA (50 spolkových štátov a federálny dištrikt) a „zámorie“ (tam sú aj tzv. nezačlenené územia USA). Podľa vlaňajšieho dokumentu „Number of Military and DoD Appropriated Fund (APF) Civilian Personnel Permanently Assigned By Duty Location and Service/Component (as of September 30, 2021)“, bolo z celkového početného stavu ozbrojených síl USA (pozemné sily, letectvo, námorníctvo, námorná pechota a pobrežná stráž) 1 375 926 vojakov v zámorí 174 711 vojakov. Predstavuje to takmer 12,7 % aktívneho vojenského personálu USA. Sú tam zarátaní aj vojaci, ktorí slúžia na úradoch vojenských pridelencov a pri ochrane veľvyslanectiev a konzulátov. Na Slovensku je to celkom 12 vojakov.
Pre predstavu, aká veľká je táto sila, uvedieme, že podľa (nie najspoľahlivejších) údajov v Global Fire Power za rok 2021 sa odhaduje, že aktívnych vojakov je v ČR 25 000, Maďarsku 25 000, Rakúsku 22 500 a na Slovensku 16 000. Ak nezapočítame Poľsko (so 120 000 aktívnymi vojakmi), je to teda takmer dvakrát viac, ako majú vojakov „v zbrani“ spolu všetky ostatné štáty strednej Európy.
Podľa iného matematického kritéria bol v tomto čase najmenej každý ôsmy vojak USA mimo územia svojho štátu. Okrem toho bolo za hranicami aj 21 137 príslušníkov Národnej gardy a záloh jednotlivých zložiek ozbrojených síl. S nimi je za hranicami USA takmer 196 tisíc vojakov. Do zahraničia bolo vyslaných aj 32 704 osôb pridelených vo fondoch civilného personálu pre ministerstvo obrany (DoD Appropriated Fund Civilian Personnel).
Najväčšie kontingenty vojakov USA sú v Japonsku (56 010), Nemecku (35 468), Južnej Kórei (25 593), Taliansku (12 436) a vo Veľkej Británii (9 576). Najviac príslušníkov Národnej gardy a záloh jednotlivých zložiek ozbrojených síl je v Portoriku (11 749), na Guame (2 516) a na Virgínskych ostrovoch (664). V Nemecku ich je 453, v Japonsku 254, vo Veľkej Británii 118, v Južnej Kórei 71 a v Taliansku 57. Civilného personálu prideleného k ministerstvu obrany je najviac v Nemecku (11 309 osôb), Japonsku (6 698 osôb), Južnej Kórei (2 864 osôb), Taliansku (2 527 osôb) a na Guame (2 449 osôb). Zo zoznamu nie je možné zistiť, koľko vojenského personálu USA sa nachádza na lodiach a ponorkách vojenského námorníctva, ktoré nepretržite brázdia svetové moria a oceány.
Kolónky Sýria a Irak sú v uvedenom zozname prázdne (údajne kvôli tomu, že sa odtiaľ vojaci sťahujú). Aj kolónka Afganistan zostala už prázdna. Okrem toho niektoré západné zdroje (nie ruské ani čínske) poukazujú na to, že takmer 40 000 vojakov môže byť pridelených na tajné misie na miestach, ktoré vláda USA odmieta zverejniť. Predpokladáme však, že do tohto odhadu sa v médiách zaraďujú aj príslušníci CIA a iných nevojenských tajných služieb, ktoré operujú na celom svete.
Udržiavanie tejto mašinérie stojí veľa peňazí a nedivme sa osamelej a chradnúcej superveľmoci, že od štátov, na území ktorých jej vojaci pomáhajú „zachovať mier a stabilitu vo svete chaosu“, požadujú finančnú spoluúčasť. Vie o tom svoje najmä Japonsko a Južná Kórea, ale aj Nemecko. Pri vysielaní síl na nové miesta sa preto podľa možností kalkuluje s tým, aby sa neplatil nájom za využívané územia a budovy (zariadenia) a získali sa aj iné „úľavy“. Občas sa nájdu aj takí amerikanofili vedení rusofóbiou ako v Poľsku, ktoré sľubovalo miliardy dolárov za zriadenie základne USA.
Návrh slovenskej dohody pripomína ľudové príslovie „hlúpy všetko kúpi“. Budovanie nových objektov na našom území (najmä na letiskách) nebude pre potreby slovenského vojska (aj keď ho raz možno bude využívať). Bude zohľadňovať len a len úlohy a potreby USA. Načo nám je rekonštrukcia letísk pre pristávanie lietadiel takej veľkosti, ktorými nedisponujeme? Načo sú nám zariadenia, ktoré vzhľadom na veľkosť nášho územia a počty a vyzbrojenie našich ozbrojených síl nemôžeme efektívne využívať? Nezabudnime ani na to, že strategický bombardér pre obranu Slovenska nie je nič platný, ale vo vojnách sa takéto základne po vypuknutí ozbrojeného konfliktu stávajú terčom prvých útokov nepriateľa.
Preškoľovanie spojencov a podporovateľov USA o demokracii v chápaní súčasnej moci vo Washingtone
Napriek snahe „spojencov“ a stúpencov USA ich treba podľa názorov washingtonského establišmentu pravidelne „preškoľovať“ o tom, čo je demokracia, ľudské práva a čo ich ohrozuje, lebo svet sa mení. Hlbinný štát funguje rovnako, ako keď ho „náhodou“ objavili pred niekoľkými rokmi stúpenci D. Trumpa, ale aj tak treba vedieť v čom spočíva pre svet šťastie, že pri moci sa ocitli sily reprezentované J. Bidenom. Najvyšším známym vývojovým stupňom liberálnej demokracie v ich neoliberálne globalistickom chápaní je úplná a bezpodmienečná podpora toho, čo robia USA. Priekopníkmi v tomto sú médiá hlavného prúdu a niektoré mimovládne organizácie, finančne podporované z USA, ktorým musia dať priestor v každom „demokratickom“ štáte.
Washington preto pripravil Summit for democracy. Podľa webovej stránky Ministerstva zahraničných vecí USA (https://www.state.gov/summit-for-democracy/): „Od prvého dňa dávala vláda Bidena a Harrisovej jasne najavo, že obnova demokracie v Spojených štátoch a na celom svete je nevyhnutná na zvládnutie bezprecedentných výziev našej doby. V dňoch 9. – 10. decembra 2021 prezident Biden usporiadal prvý z dvoch summitov pre demokraciu, na ktorom sa stretli lídri vlád, občianskej spoločnosti a súkromného sektora v spoločnom úsilí stanoviť prostredníctvom kolektívnej akcie pozitívny program pre demokratickú obnovu a riešiť najväčšie hrozby, ktorým čelia dnešné demokracie“.
Rituálny samit sa na prvýkrát uskutočnil len virtuálne. Skutočný bude potom, keď pominie koronakríza. Na akciu bolo pozvaných 110 štátov a území (išlo o Kosovo a Taiwan). Pozvanie Taiwanu sa dá hodnotiť len ako úbohé protičínske gesto. To, že tam nebolo Turecko, slovenských politikov ani tak nemusí trápiť, ale to, že nijaký provládny element sa neozval na podporu Maďarska, už nie je v poriadku. Nejaký Matovič sa pred niekoľkými mesiacmi bratríčkoval a fotografoval s V. Orbánom, ale o tomto mlčal (považujeme za stratu času sledovať jeho „statusíky“ a ak nemáme náhodou pravdu, tak sa ospravedlňujeme).
Nečudujme sa však len vláde v Bratislave, že mlčala. Napriek urážlivému gestu proti jednému z členských štátov EÚ, jej najvyšší predstavitelia (von der Leyenová a Michel) nevynechali možnosť producírovať sa na tomto predstavení pochybnej úrovne.
Aj nejaká Čaputová z Bratislavy, ktorá nerozumie krajine Slovensko, ani ju nezaujímajú názory päť a pol milióna Slovákov, sa na samite predviedla. Pre „spojencov“ z USA, ktorým asi rozumie viac ako tomu, čo má robiť doma, vystúpila v „citlivom vnímaní“ s očakávanými víziami. Hovorila o demokracii, boji proti hybridným hrozbám a úlohe sociálnych médií pri šírení lží a dezinformácií. Nevynechala ani boj proti korupcii. Kto by ju bral vážne a „nevie“, ako to na Slovensku v skutočnosti dnes vyzerá, mohol by slzy vyroniť nad tým, o čo všetko sa zaujíma a chcela by urobiť. Ako však hovoria Česi „skutek utek…“.
Analýza vystúpení na samite by si vyžadovala veľký priestor. Zostaneme len pri konštatovaní, že samit pre Washington splnil účel. Nikto z rečníkov nepochyboval o potrebe podporovať veľkú „Ameriku“ v boji so „zlou“ Čínou a Ruskom, ani dodržiavať „americkú“ víziu liberálnej demokracie, ktorá však nefunguje už ani v samotnej „Amerike“. A aj svet podľa „amerických“ modelov funguje čoraz horšie a krízové prvky v ňom sa množia.
(Pokračovanie)
