Dunaj je pokojná, mierotvorná rieka, od vekov spájajúca ľudí, náboženstvá a národy. Má najúrodnejšie polia, vynachádzavé hlavy a najútulnejšie kaviarne. Možno preto si na jeho nábreží od nepamäti dávali rande básnici. Spolok slovenských spisovateľov tu už niekoľko rokov usporadúva tradičné stretnutia. Aj v októbri tohto roku sa plavila „spisovateľská loď“ k vodnému dielu Gabčíkovo. Takmer stovka autorov a prekladateľov nepovažovala toto podujatie za stratu času, ale za podnetnú inšpiráciu a možnosť výmeny názorov. Škoda, že ešte stále sú spisovateľské organizácie pomerne malého národa takmer grófsky rozštiepené a svoje mnohoraké postoje si nevybavia na jednej palube. Zato však po prvý raz pribudli k slovenským českí spisovatelia, hoci, ako vysvitlo, i za riekou Moravou tvrdohlavosť a márnivosť tiež „neslovansky“ delí inžinierov ľudských duší do rozvadených košiarov. Jeden deň je málo i veľa zároveň. Málo na to, aby vznikli koncepcie veľkých diel. Dosť na to, aby sa osviežili spomienky a potreba kedysi samozrejmej kolegiality, úcty k hodnotám i našej nie malej civilizácie. Zvady a pikošky pre bulvár sa nekonali. Možno k tomu prispela spoločná úzkosť týchto dní pred ohrozením kultúrnych hodnôt, ktorá aj inde spája rozparcelovaný svet. Ale dozaista i obdiv ku krásnemu, ohováranému a užitočnému vodnému dielu, ktoré sa prezentovalo samo: Gabčíkovo od uvedenia do prevádzky vyrobilo vyše 21 miliárd kWh elektrickej energie, čo predstavuje viac peňazí, ako sa doň za posledných dvanásť rokov vložilo. Stretnutie na Dunaji bolo síce únosom do pekného sveta, kde ľudí zbližuje spoločná láska k „vynálezu vynálezov“ istého nesmrteľného patróna, pána Guttenberga, ale i dôkazom, že spisovateľská rodina patrí dokopy, že potôčiky a riečky ich názorov stekajú dovedna a smerujú do toho istého mora. Ako Dunaj, naša spoločná mnohonárodná, tisícročná rieka.
