Viktor Krupa
Vyštudoval slavistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho materským pracoviskom je Kabinet orientalistiky Slovenskej akadémie vied, kam nastúpil v roku 1961 na študijný pobyt a kde od roku 1990 pôsobí ako jeho riaditeľ. Spätosť s jedným pracoviskom nie je v slovenskej vede až takou vzácnosťou. Originalita vedeckého prínosu k jazykovede a kultúrnej antropológii (a zrejme aj priaznivá atmosféra šesťdesiatych rokov) však Viktorovi Krupovi umožnila študovať a učiť na univerzitách svetového mena v USA, Nemecku, na Novom Zélande, Japonsku, Veľkej Británii. O tom, že má čo ponúknuť aj za hranicami Slovenska, svedčia knihy vydané vo významných svetových vydavateľstvách v Holandsku, Rusku, Veľkej Británii. A keď k tomu ešte pripočítame preklady, výchovu doktorandov, konzultácie, prednášanie na univerzite, organizačnú prácu, tak vieme, že hovoríme s človekom diela.
Z historického hľadiska sa častejšie stretávame s bojom kultúr než s ich civilizovaným spolunažívaním. Čo nám vlastne môže kultúrna antropológia povedať o stretaní sa rozličných kultúr? – Mohli by sme začať opisom toho, ako reagovali a reagujú niektoré mimoeurópske spoločenstvá na vplyv západnej (euroamerickej) civilizácie. Rôznorodosť týchto reakcií je skutočne prekvapujúca a dovoľuje nám analyzovať faktory, ktoré ovplyvňujú tieto strety. Národy so starými kultúrnymi tradíciami ako Čína, Japonsko, India reagovali ináč ako etniká Oceánie, resp. Austrálie. Hoci sa nedá povedať, že tzv. prírodné národy reagujú všetky rovnako. Výsledok ich stretnutia so západnou civilizáciou nezávisí len od stupňa ich kultúrnej či civilizačnej rozvinutosti. Na Havajských ostrovoch prišlo k totálnemu zrúteniu pôvodnej kultúry, hoci patrila k najvyspelejším v Polynézii. Ani tlak zvonka nebol násilný. Západná civilizácia zapôsobila na Havajčanov veľmi hlbokým dojmom a oni z toho vyvodili závery. Tie boli v konečnom dôsledku samozničujúce, hoci pôvodcovia takýchto rozhodnutí si to iste neuvedomovali. Havajská spoločnosť sa odvrátila od tabu, ktoré bolo dokonca oficiálne zrušené. Náčelníci, teda miestna aristokracia, si nevedomky podkopali základy svojho spoločenského postavenia a zároveň i náboženstva, ktoré, ako sa ukazuje, nikdy nie je iba „vierou“, ale aj spôsobom života. Nešťastnou zhodou okolností bol havajský národ za niekoľko desaťročí zdecimovaný aj fyzicky, lebo obyvatelia Polynézie nemali imunitu na choroby, ktoré boli v Európe bežné, ba až neškodné. V prvom štádiu sa však začal rozpad kultúry a hodnotovej sústavy – súvisiacej, samozrejme so spoločenským zriadením a ekonomikou. Netreba podceňovať ani skutočnosť, že vplyv Západu bol veľmi prudký a masívny. Je pozoruhodné, že na ostrovoch Samoa nevyústil do takých drastických následkov, dokonca sa istým spôsobom podarilo zosúladiť tradičné usporiadanie spoločnosti i spôsob života s kresťanstvom.
A aký je osud tradičnej kultúry týchto spoločenstiev v súčasnosti? – Nastáva istá renesancia tradičných kultúr v Oceánii. Zaujímavé na renesancii tradičnej havajskej kultúry je, že na nej participujú nielen potomkovia pôvodných obyvateľov, ale aj prisťahovalci z rozličných kútov sveta. Zrejme všetci sa cítia občanmi tohto pestrého spoločenstva a pociťujú teda i potrebu vytvoriť si novú spoločnú identitu. Treba však dodať, že týmto procesom vytvárania novej identity sa najúspešnejšie darí skôr na folkloristickej úrovni.
Zo všeobecnejšieho hľadiska sú pozoruhodné a dôležité predovšetkým reakcie čínskej a japonskej spoločnosti na Západ, tam sa v istom zmysle rozhodovalo aj o „osude sveta“… – Číňania spočiatku až kŕčovito odmietali všetko európske a z pozície svojej nadradenosti pokladali svoju krajinu za „ríšu stredu“. Pravda, krivdili by sme Číňanom, keby sme tvrdili, že takto sa vnímali len oni. V podstate všetky národy mali sklon pokladať sa za stred sveta a mnohé ho azda majú dodnes. Japonci mali k cudzincom trochu odlišný prístup. Už na úsvite dejín preberali kultúru z Číny a Kórey, boli zvyknutí na prijímanie cudzích vplyvov. Pritom však neodvrhovali vlastné tradície. To, čo sa im z cudzieho zdalo osožné, si osvojili a pritom sa usilovali zachovať vlastnú identitu. Tento „kumulatívny“ prístup k cudzím hodnotám trvá dodnes. Vyslovujú názory, že kultúrne vplyvy zvonku by mali preosievať cez filtre stability, rýchlosti a presnosti, pričom nie je možné dosiahnuť pozitívne hodnoty pri všetkých týchto filtroch zároveň.
Ako sa dá určiť vzťah „svojho“ a „cudzieho“ podľa týchto filtrov? – V procese stretania si preberajúca kultúra (a spoločnosť) musí zachovať svoju stabilitu, pričom stabilitu stotožňujú s harmóniou. Vo vzťahu k okoliu uplatňujú dve kritériá: pohotovosť reakcie a jej presnosť. Dnes Japonci sebakriticky priznávajú, že obyčajne reagujú rýchlo, ale nie presne, teda, že si vyberajú len to, čo sa im hodí. Európe vyčítajú, že niekoľkokrát sa jej v dejinách stalo, že si vybrala nejakú ideu a presadzovala ju bez ohľadu na obete. Japonci dávajú prednosť harmónii spoločnosti, teda nesnažia sa prevzatú ideu realizovať s extrémnou dôkladnosťou, ale tak aby nenarušili harmóniu spoločnosti.
Modernizácia Japonska v druhej polovici 19. storočia vyzerá ako usmerňovaný, cieľavedomý, riadený proces. U Číňanov to skôr – aspoň na prelome 19. a 20. storočia – pripomínalo nekoordinovanú, „divokú“ modernizáciu. – V Japonsku proces prispôsobovania Západu naozaj nepôsobí chaotickým či živelným dojmom. Až do začiatku 17. storočia boli Japonci veľmi otvorení vplyvom zo zámoria. Potom však vstúpil na scénu strach zo straty identity, strach z kolonizácie. Japonci mali veľmi vyhranené vedomie vlastnej osobitosti a už vo vrcholnom stredoveku snívali o ovládnutí Číny. Podnikli dokonca pokus o dobytie Kórey, ale skončil sa neúspechom. To, že Kublajchán sa dva razy pokúsil podmaniť si Japonsko a jeho lode zakaždým zničil tajfún, upevnilo v Japoncoch vedomie, že sú čosi osobitné. Jazykom mytológie to vyjadrovali tak, že Japonsko je „na vrchu sveta“, Japonsko stvorili bohovia, kým ostatný svet vznikol z bahna a morskej vody. Začiatkom 17. storočia sa Japonsko takmer hermeticky uzavrelo svetu na dva a pol storočia. Obchodné styky udržovali Japonci len s holandskými kupcami a s Čínou. Obdobie izolácie bol zároveň obdobím stabilizácie po dlhých rokoch občianskych a feudálnych vojen. I v období izolácie Japonci sledovali vývin na Západe, a to čoraz intenzívnejšie. Feudálny systém sa začiatkom 19. storočia čoraz väčšmi pociťoval ako neudržateľný. V roku 1867 sa éra izolácie končí. Nová éra sa začína v znamení návratu k starým tradíciám, šógunát (vojenská diktatúra) zaniká a cisár sa stáva hlavou štátu. V skutočnosti sa k moci dostáva podnikateľská vrstva. Aj ona sledovala cieľ udržať si duchovnú a kultúrnu identitu, ale aj upevniť armádu. Bolo jasné, že na dosiahnutie týchto cieľov je potrebné osvojiť si západnú technológiu a západnú organizáciu niektorých segmentov spoločnosti. Prerod Japonska bol veľmi dobre premyslený a viedol k rýchlym úspechom. Prvým vrcholom bola porážka Ruska v roku 1905 – Japonsko ako prvá ázijská krajina porazilo európsku veľmoc. Žiaľ, v krajine mocneli nacionalistické prúdy a Japonsko ako agresor po útoku na Pearl Harbor veľmi rýchlo smerovalo ku katastrofálnej porážke v lete roku 1945. Vzápätí prešlo hlbokými a zásadnými vnútornými premenami. A opäť sa diskutuje o budúcnosti krajiny a jej mieste vo svete. Vplyv Západu silnie a pevnosť tradičného usporiadania spoločnosti sa uvoľňuje.
Vzťah k západnému svetu ešte stále vyzerá ako riadený, spomína sa predovšetkým úloha niektorých centrálnych úradov. – Dnes sa už aj z najvyšších miest ozývajú názory, že Japonsko sa musí zmeniť, otvoriť svetu inakším spôsobom ako dosiaľ. Centrálne usmerňovanie zhora už nevedie k úspechom. Je zjavné, že blahobyt Japonska sa dosiahol na úkor štátov, s ktorými obchodovalo. Japonsko takto svoje ťažkosti vlastne sčasti exportovalo. Takeši Umehara, významný japonský filozof, napísal štúdiu, kde sa pýta, čo je na Japonsku najhodnotnejšie. Prichádza k záveru, že žiadna krajina sa nebude večne vyhrievať na výslní, nebude nepretržite prežívať hospodársku konjunktúru. Také obdobie sa raz skončí a vynára sa otázka, čo potom. Umehara pochybuje, že by Japonci mohli byť pyšní na nepretržitú líniu cisárskej dynastie – japonský cisár nikdy nebol absolútnym vládcom, bol skôr obdobou pápeža, a v mocenských bojoch nikdy nezohrával kľúčovú úlohu. Ak ekonomika nevedie k rozkvetu kultúry, treba ju pokladať skôr za zlo. Umehara nepochybuje, že z Európy vzišlo podstatne viac kultúrnych podnetov pre celé ľudstvo. Podľa jeho mienky na Japonsku je najpozoruhodnejšie to, že si udržalo svojský vzťah k lesom, k prírode. Uctievanie prírody je jadrom pôvodného japonského náboženstva – šintoizmu. Japonci si svoje lesy naozaj neničia, ale zato prispievajú k devastácii prírody juhovýchodnej Ázie, odkiaľ dovážajú drevo.
Do akej miery a za akých podmienok je možné udržať si kultúrnu identitu? – Aspoň dva príklady: Havajské ostrovy sú civilizačne veľmi vyspelé. Obyvateľstvo tvorí pestrú zmes najrozličnejších európskych a ázijských etník. Nedá sa dokonca povedať, že by belosi tvorili na Havaji výrazne privilegovanú vrstvu. Veľmi vplyvné je japonské a čínske spoločenstvo. Všetci sú lojálnymi občanmi a zjednocuje ich vedomie spolupatričnosti ako aj návrat k havajským tradíciám. Renesancia pôvodnej kultúry sa uskutočňuje na Novom Zélande. Pribúda televíznych a rozhlasových relácií v maorijskom jazyku, ktorý sa znovu zavádza do škôl a zakladajú sa i maorijské materské škôlky. Je zaujímavé, že ich navštevuje viac belochov ako Maoriov.
Ako sa dá vysvetliť, že austrálski domorodci spočiatku akoby „nevideli“ belochov? – Možno to súvisí s tým, že ich hmotná kultúra bola na úrovni paleolitu, živili sa lovom a zberateľstvom. Navyše Austrália bola od ostatného sveta izolovaná. Iba krajný severozápad v stredoveku príležitostne navštevovali malajskí moreplavci, ale tamojšiu kultúru to nijako neovplyvnilo. Napriek chudobnej materiálnej kultúre bolo členenie spoločnosti prepracované do najmenších detailov a Austrálčania mali bohatú ústnu slovesnosť, mytológiu i pozoruhodné umenie, ako o tom výrečne vravia skalné a jaskynné kresby. K tomu všetkému pristupuje dokonalá adaptácia na náročné prírodné prostredie, doslova splynutie s prírodou. I v 20. storočí boli zaznamenané prípady, že sa do bušu vrátili jednotlivci, ktorí získali univerzitné vzdelanie.
Hovorili ste, že pri stretnutí kultúr hrá mimoriadne dôležitú úlohu pocit vlastnej nadradenosti. Dá sa tento pocit prekonať a pristupovať k inej kultúre ako k inej, ale rovnocennej či rovnoprávnej? – Určite si to vyžaduje značnú intelektuálnu a mravnú vyspelosť.
Aj my žijeme v období stretávania rozličných kultúr a vidíme, že faktor spontánneho pocitu nadradenosti či menejcennosti hrá dôležitú úlohu. – Korene by sme možno mali hľadať v našej biologickej podstate – naši prapredkovia neboli osamelí lovci, vždy žili v skupinách. Sklony vytvárať viac alebo menej uzavreté zoskupenia sú v nás.
Sen o univerzálnej kultúre môžeme teda považovať definitívne za dosnívaný? – Ak by mala byť univerzálna kultúra iba akýmsi najnižším spoločným menovateľom, komercionalizovanou subkultúrou, nestojí za to usilovať sa o ňu. Kultúry rozličných národov sú oddávna poprepájané vzájomnými vplyvmi aj elementárnymi zhodnými prvkami. Univerzálna kultúra ako kultúra celého ľudstva je cenná práve svojou rozmanitosťou, tým, že poskytuje množstvo alternatív.
Prebieha proces globalizácie, hamburgery sú dnes rovnaké v Buenos Aires, v Los Angeles, vo Viedni aj v Bratislave. Dá sa povedať, že všetko, čo sa dnes vyrába, je až nebezpečne rovnaké. Na druhej strane napríklad na Novom Zélande sa usilujú vzkriesiť starú kultúru pôvodných obyvateľov. Kultúra, to je osobitosť, odlišnosť. Ako to ide dohromady – homogenizácia výrobkov a úsilie o kultúrnu diferenciáciu? – Je to zákonité, ľudia sa chcú predsa len od seba odlišovať, sú to indivíduá. Svet rovnakých by bol neznesiteľne nudný. Pokiaľ ide o kultúru, hodnotou je i rozdiel. Pritom ale nesmieme zabúdať na vnútornú diferenciáciu v kultúre či národnej spoločnosti. Môže sa stať, že intelektuál zo Slovenska má s intelektuálom z Nového Zélandu oveľa viac spoločného ako s mnohými svojimi krajanmi iného zamerania.
Dá sa teda povedať, že sa mení spôsob diferenciácie spoločností, spôsob, ako sa príslušníci rozdielnych spoločností navzájom identifikujú? – Dodnes stojí v popredí fenomén národa ako spoločenstva ľudí spojených istými kultúrnymi hodnotami (a nielen nimi) s jazykom ako s dôležitým symbolickým či reprezentatívnym činiteľom. Je málo národov, ktoré prišli o vlastný jazyk, ale nie o vlastnú identitu, ako napríklad Íri. V prípade Židov sa po vzniku Izraela podarilo vzkriesiť hebrejčinu, ktorá sa stala jazykom všetkých Židov, ktorí sa tam prisťahovali bez jej znalosti. Vo svetovom meradle sa vytvorila istá hierarchia jazykov. Angličtina sa stáva jazykom „pre všetkých“, ale svoj význam si zachovávajú jazyky regionálneho významu, ako nemčina, francúzština, ruština. Špecifickejší je význam národných jazykov bezprostredne súvisiacich s kultúrou a spôsobom života toho-ktorého spoločenstva. Bilingvalizmus sa v budúcnosti zrejme stane nevyhnutnosťou v záujme širšej komunikácie.
Ako sa dá z tohto hľadiska posudzovať vývoj kultúrneho povedomia v stredoeurópskych krajinách v poslednom desaťročí? – Osudom malých národov je zapájanie sa do väčších celkov. Prejavuje sa to napríklad v potrebe prekladania. U nás vychádza relatívne viac prekladov ako v USA. Prekladanie je teda formou zapájania sa do svetovej kultúry. Škoda, že sa u nás tak málo pozornosti venuje prekladaniu ako významnému faktoru rozvoja národnej kultúry. Pokiaľ ide o vzťahy medzi národmi strednej Európy, zdá sa mi, že v minulých desaťročiach boli zatienené orientáciou na mohutnejšie svetové ohniská kultúry, najmä na anglosaský svet, ktorý tento význam získal aj vďaka odlivu mozgov z ostatného sveta. Stredná Európa ako celok známy z minulosti ešte len musí prejsť procesom revitalizácie.
Veľmi dlho bolo pre európske rozmýšľanie o svete charakteristické uvažovanie v kategóriách Východ – Západ. Do akej miery má táto dichotómia zmysel ešte aj dnes? – Možno ste čítali Huntingtonove práce o civilizačných rozdieloch ako o možných zdrojoch budúcich konfliktov. Je to zveličené, žijeme v dobe vyrovnávania a zoznamovania sa s inými kultúrami, priepasť medzi nimi nie je neprekonateľná. Skutočné príčiny konfliktov sú mocenské a ekonomické. Rozdielnosti v kultúre (a teda spôsobe života) môžu viesť ku konfliktom najmä tam, kde žijú v každodennom styku príslušníci veľmi rozdielnych kultúrnych spoločenstiev, ktorí zachovávajú veľmi odlišné zvyklosti. Na Novom Zélande rozlúčka s nebohým u Maoriov trvá veľa dní a reakcie belochov, bývajúcich v tesnom susedstve, nemusia byť práve najpriateľskejšie.
Problém spolunažívania rôznych kultúr nie je pre nás akademickým problémom. S týmto typom rôznosti sa dnes stretávame už na ulici. Redakcia SLOVA je blízko trhoviska na Miletičovej, kde môžeme stretnúť Číňanov, Vietnamcov, nehovoriac už o Albáncoch alebo Rumunoch. Multikulturalita nakoniec vždy začína na trhovisku. – Zdrojom konfliktov, ako sme už naznačili, sa môžu stať veľmi odlišné životné návyky. Tolerancia musí ísť ruka v ruke s prispôsobovaním sa menšín. Napríklad Číňania sa vedia usadiť v novom prostredí ticho, ich životné návyky nie sú pre našincov rušivé.
Sú krajiny, kde sa práve Číňania stávajú objektom pogromov… – To má ekonomické príčiny. V mnohých krajinách juhovýchodnej Ázie Číňania ovládajú obchod a obyvateľstvo v nich vidí príčinu svojej biedy. Tá je však skôr v spôsobe vládnutia. Pogromy sa príležitostne opakujú napríklad v Indonézii.
Dajú sa teda vzťahy medzi etnikami riadiť? – Určite. Bez toho sa nedá vytvoriť harmonická koexistencia. Malajci vyhodnotili skúsenosti s etnickými konfliktmi po druhej svetovej vojne. Rôzne etniká si môžu zakladať svoje školy, ale majú povinnosť ovládať malajčinu. Dokonca pre pracovníkov štátnej správy sa usporadúvali bezplatné kurzy malajčiny.
Konflikty sa teda môžu šíriť po rôznych líniách. Dá sa z týchto skúseností vyvodiť niečo pre nás, napríklad pre riešenie toho, čo sa označuje ako „rómska otázka“? – Povinnosťou štátu by nemalo byť len poskytovať sociálne podpory, ale aj podporovať vzdelanie, pracovnú kvalifikáciu. Aj Rómov treba vidieť ako diferencované spoločenstvo, vnútri ktorého jestvujú protirečivé záujmy. Odbaviť všetko predpokladom o spoločnom etnickom povedomí pokladám za pomýlené. Veľmi dôležité je usilovať sa o integráciu tých skupín Rómov, pri ktorých je to nanajvýš akútne.
Filozofi často obhajovali tézu, že kultúry sú uzavreté samy v sebe, nemôžeme ich pochopiť, odlišnosť nanajvýš môžeme brať na vedomie. Vedci majú často averziu k takémuto abstraktnému filozofovaniu. Naozaj existuje niečo ako hranice chápania ? – Isté hranice pochopenia existujú, ale pripomeňme si, že nie všetky kultúry sú od seba rovnako vzdialené. Niektoré sú si bližšie, existuje niečo ako sesterské civilizácie. Iné kultúry sú si vzdialenejšie, tam si už pochopenie vyžaduje oveľa väčšiu námahu.
Hovorili ste však o „jadre kultúry“. Čo to vlastne je? – Za jadro každej kultúry musíme považovať hodnotovú sústavu, teda ich spôsob rozlišovania medzi dôležitým a vedľajším. Manželka môjho priateľa v Camberre, Filipínka, pracuje v úrade pre prisťahovalcov a jej úlohou je hovoriť s prisťahovalcami. Na otázku, či existuje rozdiel medzi prisťahovalcami z Ázie a Európy, spomenula testy. Deti sú vyzvané, aby niečo nakreslili. Azijské deti sa pýtajú, čo majú nakresliť, európske dieťa nakreslí niečo i bez toho, že by sa pýtalo, čo má nakresliť. Proces výchovy v rodine je totiž taký, že iniciatíva ázijských detí je nižšia ako v európskych rodinách, kde proces individualizácie je výraznejší. Napríklad Japonci veľmi často kupujú patenty a licencie – vynaliezavosť akoby bola u nich výchovou tlmená. Japonci si toto svoje slabé miesto uvedomujú, vynikajú však v zdokonaľovaní už existujúcich modelov.
Japonci zrejme pochopili v čom je ich sila a preto sa snažia rozvíjať svoje schopnosti spolupracovať. – Keď však dôjde ku kritickým situáciám, neraz sú bezradní. Zemetrasenie v Kóbe potvrdilo, že spoločnosť, o ktorej sme si mysleli, že je mimoriadne dobre zorganizovaná, pripravená aj na mimoriadne situácie, zlyhala. Ako prví reagovali príslušníci jakuzy, japonskej mafie. Japonci sa napríklad čudujú, že u nás si ľudia dokážu toľko vecí doma urobiť sami, sa u nich, keď vypadne v byte poistka, volajú opravára. Tak sú zvyknutí na fungovanie spoločenstva, že sa ani nenamáhajú s improvizáciami. To je znovu protiklad medzi individualizmom a korporatívnym zmýšľaním.
Hľadá sa rovnováha medzi týmito dvoma mentalitami, resp. pólmi? – Každá spoločnosť si to rieši po svojom, hľadá vlastnú rovnováhu medzi dvoma krajnosťami…
S hosťom SLOVA sa zhováral FRANTIŠEK NOVOSÁD
