Hoci sme nikdy nežili nad pomery, môžeme dnes už iba nostalgicky spomínať na to, ako sme, teda ja a moja rodina, urobili všetko pre to, aby sme sa dokázali aj naďalej vznášať nad hranicou životného minima, čo sa teraz v mnohých prípadoch pokladá za luxus, ktorý si nemôže hocikto dovoliť. V tomto úsilí sme si vôbec neuvedomili, že kým sme si lebedili, že máme každý deň čo jesť a aspoň niekto z nás má trvalé zamestnanie, vôbec sme si nevšimli, že podaktorí naši susedia sa stihli zazobať. Isté náznaky síce tomu nasvedčovali, no plne to pochopiť nám bránil akútny nedostatok závisti, čo sa dnes vôbec nepokladá za plus.
Až jedného dňa manželka vyhlásila, že sa budeme musieť v byte trochu uskromniť, pretože bude u nás dočasne bývať strýko Hugo, ktorý zopár uplynulých rokov strávil v ústraní, izolovaný od ruchu života. Z kusých informácii však napokon vysvitlo, že pán Hugo bol vlastne celý ten čas zatvorený.
Prišiel, spľasol rukami, a hneď na nás: ľudkovia boží, veď vy žijete pod ľudskú úroveň, vy vôbec neviete, čo sa v dome a okolo vás deje, veď čochvíľa klesnete na hranicu prvotnopospolnej spoločnosti a pôjdete loviť mamuty, pravda, keby tie chudiatka ešte žili. Potom zamrmlal čosi o totalitnom útlaku, ktorý sa na nás viditeľne podpísal a so slovami „demokracia je diskusia“ vysťahoval deti z detskej izby a prenajal ju svojej sesternici, ktorá síce býva v susednom Rakúsku, ale čo keď bude chcieť niekedy prísť sem na návštevu. Aby tento akt legalizoval, pripevnil vedľa poštových schránok kovovú tabuľku s názvom vraj svetoznámej sesternicinej firmy Wrana und Sohn, Puzerei.
V nasledujúcich dňoch sme prijímali významné návštevy. Prichádzali k nám susedia z domu a obzerali si zariadenie bytu. Napriek tomu, že viacerí odfrkovali plní pohŕdania, ešte v tom týždni si jeden zo susedov prenajal náš kuchynský kredenc. Potreboval ho vraj ako dočasný príručný sklad spotrebnej elektroniky, ktorú predával v novootvorenom súkromnom obchode na prízemí. Strýko Hugo bol veľmi podnikavý. K jeho prvým opatreniam patrilo, že prevzal od nás všetky skromné úspory a zmluvne si zabezpečil aj naše mesačné príjmy, z ktorých nám uvoľňoval financie vo výške životného minima, ktoré vyrátal tak, že súčet príjmov vydelil polomerom zemegule a od výsledku ešte odrátal Ludolfovo číslo. Okrem toho uzatvoril niekoľko výhodných obchodných zmlúv.
Ešte pred tým, ako prerobil obývačku na módny ateliér jedného z neďalekých butikov, s vyhlásením, že sa treba viac otvoriť svetu, rozstrihal v izbe koberec na úhľadné obdĺžničky a vlastnoručne ich poroznášal susedom, ponúkajúc ich ako reklamné rohože. Keď ocenil výhľad zo spálne a jej susedstvo s kúpeľňou a toaletou, začal stavať v predsieni pevnú priečku, aby bolo možné časť bytu používať ako ubytovňu pre slečny, ktorým sa dnes hovorí súkromné podnikateľky, predtým k… no, však si viete domyslieť. Istý čas sme sa zdržiavali v kuchyni a tam sme sa aj ukladali na noc. Najmladší syn spával napríklad na kuchynskej linke s nohami v dreze. Keď však v dôsledku kvapkajúceho vodovodu trpel často prechladnutím, dovolil som si ohradiť sa. Hugo na to zareagoval veľmi prudko – vraj už nám aj tak takmer nič nepatrí, kuchyňu od budúceho mesiaca prenajal ako súkromnú dielňu istému hodinárovi, takže by sme mu iba zavadzali, a že už pre nás vyhliadol dolu v pivnici vhodnú suchú a vzdušnú klietku.
Nuž teda bývame v pivnici. Hugo nám občas dovolí urobiť si malú exkurziu po našom bývalom byte, aby nám dokázal, ako sme nikdy nevedeli skutočne žiť, ako sme sa uzatvárali do svojho totalitného egoizmu, a pri tej príležitosti nám šuchne pár halierov na prilepšenie. Ako vraví – nesmieme veľmi vychudnúť, pretože v letných mesiacoch nás mieni použiť ako exponát, na ktorom chce svojim priateľom v Európskej únii demonštrovať, aké obludy má na svedomí minulý režim. Možno sa civilizovaná Európa zľutuje.
