Známy Marxov výrok Ein Gespenst geht um Europa z roku 1847 sa dá rozšíriť na celú planétu ako mátoha geopolitiky, ktorá straší svet. A prečo práve geopolitika? Lebo súvisí s nástupom procesu, ktorý sociológovia označili globalizácia. Počiatky globalizácie ako prví vedecky popísali K. Marx a F. Engels v citovanom známom Manifeste. Nebudem sa pokúšať o definíciu geopolitiky, v zásade ide o vyvodzovanie politických koncepcií z geografických faktorov, čo funguje už od staroveku. Títo klasici presne popísali, ako v devätnástom storočí na základe priemyselnej revolúcie kapitalizmus formuje svetový trh, ktorý si podriaďuje všetky dostupné zdroje. A keď zdroje planéty nestačia, rozširuje sa do okolitého kozmického priestoru, čo sa deje v súčasnosti.
Geopolitika vlastne zdôvodňuje imperiálne nároky, ktoré sa nevyhnutne dostanú do konfliktu, tento sa rieši spravidla vojnou. Tak ako priemyselná revolúcia formovala priemyselné technológie vedenia vojny, svetový trh znamená, že aj vojny sa stali svetovými. Preto „krvavé dvadsiate storočie“ v eseji J. Patočku. Utópia mieru tiež má zmysel len v celosvetovom meradle. Geopolitika sa nám nemusí páčiť, návrat do raja však nehrozí, takže boj o hegemóniu v celosvetovom meradle pokračuje rôznymi podobami vojny, najnovšie hybridnej. Pacifista, ktorý je zároveň realistom, by sa mal usilovať o to, aby sme sa vyhli vojne horúcej a utlmovať ostatné jej podoby prostredníctvom pravidiel medzinárodného práva, ktoré prestáva fungovať a je nahradzované „koalíciami ochotných“.
Prvá svetová finančná kríza sa začala po krachu na Viedenskej burze v roku 1873. Predchádzala jej prvá vlna globalizácie a špekulatívneho investovania. Nasledovala vlna protekcionizmu. Na prelome storočí však hegemón, nad ktorého ríšou „slnko nezapadá“, začal mať konkurentov. Po prvý raz sklapla Thukydidova pasca. Jedným nebezpečným súperom bolo Rusko. Svoje imperiálne postavenie hájilo proti Osmanskej ríši viacerými, takpovediac pravidelnými vojnami, osobitnú zmienku si zasluhuje Krymská vojna v rokoch 1853 – 1856, kedy Británia a Francúzsko bojovali na strane Osmanskej ríše. Cárske Rusko začalo od polovice devätnásteho storočia asi so storočným oneskorením úspešne modernizovať, zavádzať výdobytky priemyselnej revolúcie, pričom disponovalo síce početnou, ale zaostalou feudálnou armádou („žandár Európy“). Na počiatku dvadsiateho storočia sa Rusku darilo urýchliť modernizáciu prostredníctvom prílivu zahraničného kapitálu. Druhým nebezpečným súperom bolo Nemecko, zjednotené v roku 1881, ktoré si nárokovalo svoj podiel na kolonializme a z neho plynúcom blahobyte.
Prvá svetová vojna sa skončila nestabilným prímerím, ktoré nevyriešilo otázku hegemóna. Čiernou labuťou sa stalo cárske Rusko; po zvrhnutí monarchie a samoderžavia, čo bolo vcelku logickým krokom, však nastala druhá ruská revolúcia a k moci sa dostali ruskí jakobíni. Títo mali zohrať úlohu „užitočných idiotov“ pre Nemecko vo vojne a neskôr pre Britániu, rozpad ruského štátu mal viesť k masovému výpredaju jeho nerastného bohatstva. Doktrína Heartlandu – ovládnutia východnej Európy z roku 1904 pochádzajúca od britského geografa (bol to Sir Halford John Mackinder) predstavuje prvú geopolitickú doktrínu zadržiavania a následného vydrancovania Ruska.
Po druhý raz sklapla Thukydidova pasca v roku 1939 útokom na Poľsko a vojna Británie s Nemeckom alebo o dva roky skôr útokom Japonska na Čínu v júni 1937. Lenže Číňania doteraz nezabudli na poníženie zo strany Britského impéria (dve ópiové vojny 1842 a 1860), čím zdôvodňujú, že musia modernizovať na západný spôsob, aby sa to už nikdy nezopakovalo. Ako je známe, porazení nacisti sa nie bezdôvodne domnievali, že nie sú celkom porazení, lebo vojna bude pokračovať, a to proti Sovietskemu zväzu. A vojna naozaj pokračovala. Síce nie ako Operácia Unthinkinable, ktorú chcel rozpútať Churchill v roku 1945, kedy za podpory Američanov mali britské vojská a nemecké jednotky zložené z vojnových zajatcov zaútočiť na Sovietsky zväz. Plán zamietli USA, vzhľadom na silu sovietskej armády výsledok nebol istý a obete by boli príliš veľké. Ani Stalin nemohol pokračovať s vojskom do západnej Európy, pretože krajina bola v troskách. S dosiahnutým výsledkom diplomatického kompromisu, rozdelením sfér vplyvu na Jaltskej konferencii, nebola spokojná ani jedna strana, a tak sa sformovali dva znepriatelené bloky. K neutralizácii a zjednoteniu Nemecka vtedy nedošlo, nastala studená vojna, ktorá bola výsledkom patu ohľadom disponovania jadrovými zbraňami.
Pre Európu z toho nevyplýva nič dobrého. Počas studenej vojny proti sebe stáli dva bloky a konfrontácia by sa odohrala v Európe. V osemdesiatych rokoch už nielen tanky, ale rakety stredného doletu Pershing a SS 20, čas reakcie ktorých bol zredukovaný na desať minút. Známe výroky vplyvnej pani Albrightovej, ktoré predniesla v čase, keď bola ministerkou zahraničných vecí USA, o nespravodlivosti ruského vlastníctva prírodného bohatstva, vôbec neboli náhodné. Sú súčasťou zahranično-politickej doktríny, obkľučovanie „ruského medveďa“ pokračuje. Thukydidova pasca sklapla po tretí raz v dvadsiatom prvom storočí, stále ide o anglosaskú hegemóniu, aj keď ex-hegemón sa po brexite stáva kolóniou svojej bývalej kolónie. Zásadná zmena spočíva v tom, že tentoraz druhým a vraj nebezpečnejším konkurentom-vyzývateľom je Čína. Takže svetová vojna sa neskončila, len prešla do ďalšej fázy, ktorá by sa dala označiť ako „hybridná vojna“. Počas studenej vojny by USA v prípade útoku ZSSR na západnú Európu konvenčnej prevahe Varšavskej zmluvy použili taktické jadrové zbrane. V súčasnosti v opačnom garde má prevahu v rámci konvenčných zbraní NATO, logicky v prípade útoku na Rusko deklaroval prezident Putin odvetný jadrový útok. Takže konfrontácia by sa zase odohrala v Európe a krajiny stredovýchodnej Európy spolu s Nemeckom by boli s vysokou pravdepodobnosťou totálne zničené.
Asymetrický strategický pat medzi bývalými kontrahentmi studenej vojny je zárukou nestabilného studeného mieru. Lenže karty zamiešala aj Čína, ktorá síce nemá schopnosť odvetného jadrového úderu, ale modernizuje svoju armádu vrátane kozmu. Vojna alebo mier však závisia v prvom rade od USA. Trojuholník je dosť nestabilný, to sa ukázalo napríklad aj na rokovaní Jaltskej konferencie. USA sa musia rozhodnúť, ktorá strana trojuholníka si vyžaduje tvrdší konfrontačný prístup a s ktorou stranou možno uzatvárať taktické kompromisy. Pre Európu je nebezpečnejšia konfrontácia USA s Ruskom než konfrontácia v Pacifiku. Ekonomický konflikt s Čínou bude USA tlačiť do Pacifiku, prezident Trump naznačil, že Európa nemusí byť prioritou číslo jeden. Európa sa v súčasnosti správa ako bludný Holanďan, ktorý nevie trafiť do prístavu. Samozrejme to nezávisí od malých krajín ako Slovensko, ale EÚ sa buď rozpadne alebo preukáže schopnosť byť jedným z globálnych hráčov. Na druhej strane vyostrenie zamrznutého konfliktu na Ukrajine by mohlo zvýšiť riziko horúcej vojny, rovnako ako „čierne labute“, napríklad severná Kórea, Jeruzalem, Irán a pod.
Osvietenské myslenie sa vyznačuje postulátom spoločenského pokroku, inak povedané v duchu Condorceta, že epochy sa striedajú ako schodíky, že história prebieha po vzostupnej línii, k čomu treba iba definovať príslušné kritérium pokroku ako takého. História sa neodohráva priamo, ale zložito a vo viacerých variantoch, nestrácajú sa ani vektory, ktoré sa neuplatnili, súčasťou bojov živých sú tiež naši predkovia a predchodcovia. Ilúzie o moci prírodných vied, vlastné 19. storočiu, a viera v moc rozumu viedli k postulovaniu historickej nevyhnutnosti. Tieto postuláty osvietenstva sú v 21. storočí prekonané a nebojím sa konštatovať, že zdiskreditované, a to nielen v rámci ortodoxného marxizmu. Udalosti 20. storočia podľa Adorna vyvolali historickú totalitu v podobe kalkulovateľnej ekonomickej nevyhnutnosti. Táto totalita však v skutočnosti predstavuje iba „sociálne nevyhnutné zdanie“, od ktorého sa kritické sociálne vedomie musí oslobodiť
Napriek tomu, že Rusko buduje usilovne kapitalizmus a voľby uznali za platné medzinárodní pozorovatelia, pokračuje rétorika studenej vojny. A v Rusku na rozdiel od Číny nie sú komunisti pri moci. Napriek tomu pretrváva naratív o slobodnom svete, hoci realita mu odporuje, o tzv. boji za demokraciu, čo má byť civilizačným poslaním západu. Ak aj zavrhneme eurocentrizmus v rámci westernizácie, neznamená to popierať určitú mieru civilizačného poslania modernity. Podľa môjho názoru je dosť dôkazov, že sa nemožno odvolávať na historickú spätosť kapitalizmu a demokracie. Tento trend je podmienený špecifickým historickým rámcom, ktorý dovoľuje kontrolovanú demokraciu ako súčasť spoločenskej zmluvy. Stabilizátorom demokracie podľa učebníc je stredná trieda, ktorá dokáže využívať jej výdobytky. Lenže stredná trieda je ohrozená a prekarizovaná, rovnako ako robotnícka trieda. A štúdia je dôkazom, že demokraciu bude vládnuca oligarchia akceptovať, pokiaľ disponuje funkčným panoptikom, oveľa sofistikovanejším, než bolo to Benthamovo, založené na samote a izolácii v kombinácii s ilúziou permanentného dohľadu. Tento nástroj manipulácie zaručuje priaznivý volebný výsledok bez ohľadu na to, či je pri moci ľavica alebo pravica. Demokratického divadla sa v prípade potreby veľmi ľahko vzdá v prospech kryptofašistického populizmu.
Takže sme sa opäť ocitli v situácii, ktorú pred sto rokmi pomenoval Gramsci ako interregnum. Obdobie nestability, kedy nič nie je isté, osvedčené recepty zlyhávajú a nové nemáme k dispozícii. Problémom, ktorý vyvolal interregnum, je nárokovanie anglosaskej hegemónie. Víťazné scenáre budúcnosti hegemóna USA sformuloval strategický analytik George Friedman vo dvoch knihách, preložených do slovenčiny. V ďalšej knižke Ohrožená Evropa v podstate Európou opovrhuje, mena ani EÚ nemá budúcnosť a ako vynikajúci politológ má na to kvalifikované argumenty. Budúcnosť Európy je výzvou. Ide o to, či EÚ bude jedným z relevantných aktérov, jedným z makroregiónov, ktoré sa aktuálne formujú. Realita multipolárneho sveta naráža na problém, či USA dokážu prijať pozíciu prvého medzi rovnými namiesto pozície unipolarity a diktátu hegemóna, univerzalitu Nového svetového poriadku namiesto Pax Americana. Unipolarita by mohla byť nastolená iba za cenu svetovej vojny a táto bude rozpútaná, pokiaľ niektorá zo strán dospeje k uzáveru, že má strategickú prevahu, teda dokáže odvrátiť odvetný úder. Dnes potrebujeme sieť vízií, alternatívnych žiadúcich budúcností, pričom niet dôvodu doktrinársky predpokladať, že sa môže realizovať iba jedna z nich. Sieť možných budúcností sa orientuje podľa dvoch pólov, na jednej strane návrat do barbarstva, na druhej strane nejaký druh komplexity, ktorý bude udržateľný. V krátkodobom horizonte sa fašistický populizmus, ktorý sa často tvári a maskuje ako liberálny, presadí skôr ako sofistikovaná snaha novej ľavice o získavanie podpory pre hľadanie nekapitalistickej alternatívy.
Multipolárny svet znamená riziko, že vojna vypukne, keď si ju nikto neželá a všetci politici vlastne iba presadzujú záujmy svojich krajín. Na druhej strane, multipolárny svet predstavuje šancu, že celosvetovú transformáciu v rámci štvrtej technologickej revolúcie ľudstvo zvládne spoločným úsilím viacerých civilizácií vrátane východných, prostredníctvom akumulácie historicky získaných kultúrnych výdobytkov. Udržiavanie hegemónie Abendlandu prostredníctvom tradičnej geopolitiky, nekonečný boj protikladov popísaný Hegelom, by sa tak či onak skončil vojnou. Nádej vzbudzuje noosféra okolo modrej planéty. Ľudstvo má schopnosť vytvárať kozmosféru, robí prvé kroky v kozme a mimo vlastnej planéty. Samozrejme viem, že kozmický výskum vždy bol a je v prvom rade vojenský. Máme ale aj pozitívny príklad medzinárodnej kozmickej stanice. Čiže voľbu medzi Hviezdou smrti a medzinárodnou kozmickou stanicou Babylon 5. Pozemská geopolitika a hrozba boja o posledné dostupné zdroje, môže byť prekonaná kozmopolitikou, kedy nové priestory otvárajú nové možnosti, aby ľudstvo skôr spojilo svoje sily ako viedlo vojny. Navrhoval som taký malý fantastický krok, vytvorenie demilitarizovanej zóny na geostacionárnej dráhe. Naše pozemské civilizácie sú tak či onak vystavené a budú musieť čeliť nebývalým kozmickým výzvam ako univerzálne ľudstvo.
Dodatok
Tento článok bol napísaný koncom minulého roku pre najnovšie číslo Ročenky DAV 2, ktorá vyšla až 22. 2 .2022. Pri posudzovaní konfliktu na Ukrajine je rozhodujúci širší kontext. Môže to znieť bezohľadne voči Ukrajincom, ale ponad ich hlavy sa hrá o nový svetový poriadok. Tento krok Ruska znamená, že prezident Putin dospel k uzáveru, že pokračovanie v diplomacii sa musí opierať o použitie sily, aby ho USA a NATO začali brať vážne. Podľa komentátora na Pervom kanale vraj USA, aby si uvoľnili ruky v konflikte s Čínou, plánovali v predstihu rozložiť RF prostredníctvom vyvolanej krízy na Ukrajine. Ak sa Blitzkrieg nepodarí, môže sa podľa môjho názoru stať, že táto pasca na Putina zaklapne. Práve som dostal najnovší komentár z Foreign Affairs, podľa ktorého „Rusko opakuje chyby ZSSR“.
