Strach zo spoločných daní

Ministerstvo financií sa minulý týždeň poponáhľalo, aby pribrzdilo vicepremiéra Dušana Čaploviča. Ten sa prirodzene ako podpredseda vlády pre európske záležitosti vyjadril k otázke, ktorá je na starom kontinente predmetom vášnivých diskusií. D. Čaplovič podporil názor, že v budúcnosti bude nevyhnutná spoločná daňová politika Európskej únie. To sa však pravičiarom nepáči, pretože v západnej Európe sa nedarí tak radikálne znižovať dane ako u nás. Vraj by spoločné dane ohrozili našu konkurencieschopnosť. Smiešne, keď si uvedomíme, že práve pravičiari neuznávajú iný, než fiškálny význam daní. Práve z ich hľadiska by sa štát mohol vykašľať na to, ako budú dane pôsobiť na štruktúru hospodárstva. Takýmto argumentom šliapu po vlastnom zdôvodnení, ktoré používali v boji za tzv. rovnú daň, keď hlásali, že štát nemá dane využívať ako nástroj hospodárskej či sociálnej politiky. Lenže toto tvrdenie zároveň odhaľuje, na akých vratkých nohách stojí slovenský ekonomický zázrak. Konkurencieschopnosť postavená na daňovom dumpingu a nízkych mzdách nie je v dnešnej ekonomickej súťaži udržateľná príliš dlho. A ak áno, tak je to charakteristika ekonomiky tretieho sveta. Práve tam nás pravicová ekonomická politika dostáva. Nič na tom nemení rýchly rast HDP či pokles nezamestnanosti. D. Čaplovič, samozrejme, nepresadzuje tzv. daňovú harmonizáciu od zajtra. Ak sa však má Európa aj naďalej integrovať, skôr či neskôr sa jej nevyhne. A nielen preto, že západné krajiny nebudú ochotné a vlastne ani schopné financovať naše nízke dane. A keď vyschne peňazovod zo Západu, budeme musieť hľadať zdroje doma. Pre politikov je to však výzva, aby efektívnejšie hospodárili s verejnými peniazmi. Lebo ak ich budú rozkrádať, ani pri vyšších daniach štát potrebné zdroje mať nebude. Autor je ekonomický novinár