Pred rokmi som robil anketára pre jednu marketingovú firmu. Opýtaní mali okrem iného uviesť nejaký priliehavý názov pre Bratislavu, ktorý im zišiel na um ako prvý. Pomenovaní bolo neúrekom, od Prešporku až po Wilsonovo mesto. Najviac mi však v pamäti utkvel Kutyaváros. Starší pán, sediac pri pive, iba sucho skonštatoval: „Však po uliciach bude o chvíľu behať viac psov ako ľudí! Tak by sa toto mesto malo volať Kutyaváros – Psie mesto.“ Vždy, keď stúpim do nejakého psieho hovienka, tak si spomeniem na jeho slová. Nie som síce „psíčkar“, ale ktovie, možno sa ním raz stanem. Zatiaľ iba pozorujem tých, ktorí sa starajú o svojich štvornohých krásavcov. Minule som sa dobre zasmial. Jedna študentka sa pokúsila svojmu dlhosrstému jazvečíkovi nasadiť košík. Odrastené šteniatko sa bránilo silou-mocou. Viem, predpisy sú predpisy, ale v tomto prípade sa mi to zdalo zbytočné. O chvíľu nato, som priam zdúpnel, keď som v druhom trolejbuse uvidel na zemi len tak bez náhubkov voľne odfukovať dvoch veľkých pittbulov. Majiteľku s revúcim volkmenom to zjavne vôbec netrápilo. Nik z cestujúcich sa jej neodvážil niečo povedať a každý si od nej radšej udržiaval patričný dištanc. Strach je strach a nik sa predsa nenechá len tak pohrýzť psom. Keď som vystúpil, lomcoval mnou hnev. Bol som naštvaný sám na seba. Prečo som bol zbabelý aj ja? Prečo som sa neozval? Ako chcem dať najavo nesúhlas v oveľa závažnejších veciach, keď mlčím pri takýchto každodenných drobnostiach? Tie psy mi pripomínali správanie sa nás ľudí. Drobný človek – milión sa usiluje dodržiavať pravidlá podľa predpísaných zákonov, čo iné mu zostáva. A obrazne povedané nasadí si na ústa náhubok, aj keď mu skáču po hlave. Ten mocný, pravidlá dodržiavať nemusí, veď má moc! Ak však chceme žiť dôstojne, nenechajme si skákať po hlavách. Viem, nie je to jednoduché, ale netreba sa báť. Strach je zlý radca.
