Aby sme boli k M. Bútorovi spravodliví – pravda bola (a navždy zostane), že sme sa vtedy prestali báť. A pravda tiež bola (a navždy zostane), že sme si mnohí – ba väčšina – mysleli, že to naozaj je definitívne. A tak je možné – či pravdepodobné – že si to skutočne myslel aj on. Napokon, čo všetko sme si vtedy o prítomnosti a budúcnosti mysleli a dnes vieme, že to boli len naivné sny. Rozoberať každé slovo každého vtedajšieho rečníka by bolo nekorektné, ani by to nemalo zmysel.
Ale Martin Bútora nie je každý. Nielen vtedy, ale aj roky potom patril medzi ľudí, ktorí významne ovplyvňovali, či aspoň mohli a usilovali sa ovplyvňovať politiku a vôbec verejné dianie na Slovensku. A je zároveň sociológ, ktorý by mal aj vo svojej verejnej činnosti vychádzať z objektívneho a pravdivého poznania spoločnosti. A do tretice, je čestným prezidentom Inštitútu pre verejné otázky – ideologického a propagandistického združenia, ktoré výrazne ovplyvňuje verejný diskurz, mediálne posolstvá i obraz o našej spoločnosti (aj v zahraničí). A práve preto boli pre mňa impulzom pre tento článok jeho slová. Slová človeka, ktorý porážal jeden strach, aby neskôr aktívne vytváral priestor pre iný strach. A nielen tým, že sa dodnes tvári – stačí si prečítať publikácie IVO – že buď tento strach nie je, alebo je výsledkom individuálnych zlyhaní politikov.
Zakódovaný prvok systému
Samozrejme, sú „strachy“ a obavy, ktoré patria k životu ako dýchanie a nie sú ani dôsledkom, ani činiteľom spoločenského vývoja. Vari každý človek zažil strach, že príde o lásku, že dostane päťku z písomky, či bitku za rozbité okno, že sa najbližšiemu môže na cestách niečo stať, alebo povedané s Lacom Novomeským „len o to, či sa, chalan, z kina vráti pred polnocou, veď zasa, mamľas jeden, nechal doma kľúče“. To sú individuálne pocity a celkom určite nemal M. Bútora pred bezmála 22 rokmi na mysli zbavenie sa tohto strachu.
V našich životoch je však aj strach, ktorý možno nazvať spoločenským činiteľom, a nielen preto, že ho pociťuje významná časť spoločnosti, ale najmä preto, že odráža istú spoločenskú situáciu, je ňou podmienený a je dôsledkom aktuálneho spoločenského poriadku. Takým strachom bol u nás do novembra 1989 strach z politického útlaku a možných následkov akéhokoľvek prejavu nesúhlasu s ním. Zasahoval celú spoločnosť, až do nehybnosti ochromoval najmä naše občianstvo, obmedzoval našu individuálnu slobodu (a niektorých jej úplne zbavoval), ale najmä vyvolával obavy o holú existenciu (našu, rodiny, potomkov, príbuzných). [Isteže, nie každý to takto musel pociťovať, čo záviselo od viacerých individuálnych faktorov.] Ale – čo je najdôležitejšie – tento strach mal korene v samotnom spoločenskom systéme. Nebol len jeho súčasťou, bol v ňom zakódovaný, bol jednou z jeho kľúčových hodnôt, neodmysliteľným stavebným prvkom.
Zdôrazňujem to preto, lebo práve o tento strach mi ide. Nech sa to budovateľom neoliberálneho kapitalizmu akokoľvek nepáči, nech sa to usilujú akokoľvek zakryť a zatajiť, nech pred tým sami akokoľvek zatvárajú oči a zakrývajú si uši – tento typ (existenčného) strachu dnes opäť ovláda Slovensko a má rovnako devastačné účinky na jednotlivcov i spoločnosť, ako strach spred novembra 1989.
Nezamestnanosť, kriminalita, zdravie…
Asi každému príde v prvom rade na um strach z nezamestnanosti, z toho, že človek ostane bez prostriedkov na zabezpečenie fyzickej existencie pre seba i pre svojich najbližších príbuzných. Dnes je to u nás najvýraznejší spoločenský strach a podľa výskumov nezmizol z prvých priečok ani v časoch hospodárskeho rastu a teda relatívnej ekonomickej stability spoločnosti. Nezamestnanosť – najmä dlhodobá – dnes totiž s takmer 100-percentnou istotou prináša spoločenské vylúčenie. Jej dôsledkom je strata základných sociálnych istôt, nemožnosť naplniť základné životné potreby moderného človeka 21. storočia, prepad do chudoby. Navyše sa ukazuje, že prepad do chudoby v dôsledku (dlhodobej) nezamestnanosti je cestou k „dedeniu“ chudoby, deťom takto žijúcich rodičov výrazne znižuje reálnu šancu na ekonomické (dobrá práca) a spoločenské presadenie sa.
Strach z nezamestnanosti dnes na Slovensku zasahuje väčšinu spoločnosti. A má na ňu rovnaké dôsledky, ako niekdajší strach z mocenského aparátu totalitného štátu. V tom „lepšom“ prípade sa napr. obmedzuje iniciatíva na pracovisku, ktorá by nabúrala stereotypy. V tom horšom napr. výrazne ochromuje fungovanie odborov pri obhajobe práv zamestnancov, ľudia sa dokonca bez odporu (čo neznamená, že dobrovoľne) vzdávajú mnohých zákonných nárokov, alebo aspoň nebojujú za ich dodržiavanie (napr. na kontrolných orgánoch štátu, o súdoch ani nehovoriac), akceptujú podmienky útočiace na ich ľudskú dôstojnosť a pracujú za mzdy, neumožňujúce dôstojný život v modernom štáte 21. storočia. No a v tom najhoršom prípade sa vzdávajú aj uplatnenia svojich občianskych (vr. politických) práv, ignorujú, bojkotujú či dokonca bránia občianskym aktivitám, ktoré by mohli ísť proti záujmom ich zamestnávateľov. O všetkom si síce myslia „svoje“, ale už to nepovedia ani v tej povestnej krčme. (Alebo – trochu satirického sarkazmu – ani nemajú peniaze, aby do nej išli.)
A hoci je „ekonomický“ strach u nás dominantný, nie je jediným „spoločenským“ strachom. Vážnym problémom je strach z kriminality, pretože štát negarantuje bezpečnosť ani ľudí samotných, ani ich majetku. Nejde o absurdnú požiadavku, aby sa žiadna krádež nikdy nestala. Ale o to, aby štát viditeľne a účinne presadzoval verejný poriadok a bojoval proti kriminalite: rýchlym odhaľovaním a trestaním páchateľov, prevenciou zo strany bezpečnostných orgánov, posilňovaním ich autority, ako aj autority verejného mocenského aparátu, či vôbec verejných činiteľov (napr. i učiteľov na školách). Aj tento strach je existenčný a má vážne devastačné účinky na občiansku spoločnosť, o . i. tým, že posilňuje presvedčenie o potrebe individuálnej akcie, alebo volanie po politike „tvrdej ruky“.
Inak, ale s rovnakým výsledkom
A čo strach o zdravie? Nie, žeby sa pred novembrom 1989 ľudia tešili na to, že ochorejú, ale choroba nebola považovaná za existenčnú hrozbu. Dnes sa mnoho ľudí vyhýba lekárskemu liečeniu zo strachu, že ich to pripraví o (zamestnanie a) príjem, resp. preto, že si ho z finančných dôvodov nemôžu dovoliť. Aj po vážnejších chorobách a zraneniach nechodia do kúpeľov, neliečia si ani chronické ochorenia a invalidita je považovaná za 100-percentnú „vstupenku“ do chudoby. Obava z choroby dnes nie je len prirodzeným individuálnym ľudským inštinktom kvôli bolesti, ale najmä strachom z existenčného ohrozenia.
Asi to nie je vyčerpávajúci výpočet. Myslím si však, že postačuje na ukážku toho, že pád komunizmu neznamená, že „sme sa definitívne zbavili strachu“. (Nie ako spoločnosť, hoci v prípade jednotlivcov to platí. Rovnako, ako aj v predošlom totalitnom režime boli jednotlivci, ktorý nemali dôvod mať strach.) Neoliberálny kapitalizmus zbavuje ľudí slobody nie politickými, ale ekonomickými nástrojmi. Oberá ich o sociálno-ekonomické istoty a tam, kde sa stráca istota, nastupuje strach. Strach existenčný, strach zasahujúci celú spoločnosť, devastujúci „občianstvo“, strach, ktorý oberá ľudí o slobodu. A tak, ako ten niekdajší, aj tento strach vyplýva zo samej hodnotovej (a mocenskej) podstaty spoločenského systému.
Autor je podpredseda Výboru NR SR pre sociálne veci za Smer-SD
Foto: Andi Szilagi
