„Ecco – El Greco!“ povedali mu raz pochvalne, raz posmešne, keď prišiel z ďalekého gréckeho ostrova Kréta do hlavného mesta Benátskej republiky, aby sa tu doučil vysnívanému remeslu. Kde inde, myslel si dlho, ako vo vysnívanom meste na lagúne.
„Maliar najsvätejší“, ktorý po dlhom blúdení svetom a hľadaní tvarov svojich tvárí zakotvil doživotne až na samom konci vtedajšieho kultúrneho sveta, napodiv v ďalekom Španielsku, hoci zvaný „ten Grék“, bránil svojím vyznaním moderné umenie pred antickým. „Pre mňa sú všetci ľudia rovnakí a rovnocenní. Preto, prebárajúc sa minulosťou, som a chcem ostať človekom dnešným, lebo tak sa moje umenie môže dočkať budúcna.“ Dočkal sa. Keby jeho osud a životný príbeh prerozprávala sama Šeherezáda, bolo by to tisíc príbehov a osudov. Dočkali sme sa. Jeho rozsiahle dielo, poroztrusované po všetkých svetadieloch, rozprávajúce rečou mnohých stáročí a tisícročí, zakotvilo aspoň dočasne pri Dunaji, v Kunsthistorickom múzeu. V čarovnej júnovej noci, keď sa nielen v Oberonových ríšach dejú podivné čary, a keď sa nielen shakespearovcom snívajú Sny nocí svätojánskych, privítala Viedeň na jeho výstave stotisíceho návštevníka. Všetky múzeá u našich susedov boli po celú túto júnovú noc otvorené. Rodák z Kréty, občan Benátskej republiky a napokon obyvateľ Toleda, o takomto umení, ku ktorému sa modlia všetky národy všetkých vekov, sníval. Snívame, radi a sladko, spolu s ním. V jeho stotisícprvú noc. Ecco – El Greco!
Príbeh Gréka
Ak osudová cesta ostrovana z Korziky, aby sa stal Francúzom č. 1 v dejinách, dobrodružne viedla až na cisársky trón, obdobná púť vyznačila trať ostrovana z Kréty až na Pyrenejský polostrov, aby sa stal korunovaným maliarom číslo jeden Španielska. Asi sa svet už presne nedozvie, kedy vlastne Domenikos Theotokopoulos uzrel svetlo sveta. Vieme len, že to bolo v Heraklione okolo Roku Pána 1541. Inokedy sa presní historici ako-tak domnievajú, že sa mu pravdepodobne dostalo výučby v byzantínskej ikonovej maliarskej škole, ktorá vtedy na jeho rodnej Kréte prevládala a ktorej stopy pozorní rozoznávatelia dešifrovali v jeho diele. Inak o jeho mladosti, rodine, božechráň, mladíckych láskach, pitkách, bitkách, či iných dobrodružstvách nevieme ničovaté nič. Podrastený štrnásťročný mládenec mal zrejme talent, odvahu a bezočivé sny, keď sa vybral do Venezie, a to rovno do dielne a školy veľkého Tiziana, kde však veľmi nepochodil. Konkurencia aj protekcia domácich bola prisilná, a tak sa pobral tam, kam vedú všetky cesty – do Ríma. Svojho prvého majstra – „veľkého zaklínača“ Tiziana, rovnako ako Venoneseho a Tintoreta však obdivovať neprestal. Večné mesto ho navyše vtiahlo pod vplyv módnej neskorej renesancie, dala mu zabrať aj architektúra a perspektíva. Vari najväčší obdiv, hoc len na diaľku, si získal Michelangelo. Privadrovalcom ruže v pyšných pápežských a šľachtických záhradách ani v Ríme nekvitnú, a tak po deväťročnej vandrovačke Apeninským polostrovom, cez letmý skok na ostrov Malta, skončila sa jeho pirueta Stredomorím na najvysunutejšom polostrove Európy smerom k Atlantiku. No nebyť jeho zanovitosti, povznesenia sa nad poznámkami o „talianskych omaľovánkach“, prežitého sklamania, že ho kráľ Filip II. neprizval k výzdobe Escorialu pri Madride, bol by to dávno zabalil. Ale ošľahaný ostrovčan, prezývaný El Greco, sa vyškriabal až do Toleda, aby sa tu po mnohých rokoch konečne stal obdivovaným a uznávaným, ba aj bohatým občanom štedrého mesta, v dome ktorého sa stretávala elita Španielska, aj šľachta sveta.
Kráľ a kamaráti
Králi a panovníci majú mizerný vkus a často ešte mizernejších poradcov. Hľa, známa scéna, keď zázračné dieťa Mozart koncertoval vo Viedni pre cisára pána a jeho rodinu, ktorý vtedy vyriekol: „Je tam veľa nôt, priveľa nôt.“
Ale nebuďme smutní, my, potomkovia monarchie, ponad „ktorú nikdy slnko nezapadlo“, že sa vtedajší – aj náš – vladár tak sakramentsky pomýlil, veď pred ním stálo len dieťa. Pozrime pre povzbudenie na najbohatší kráľovský dvor, kam sa zvážali vyrabované poklady celého, pod španielskou vlajkou objaveného sveta: trón zo zlata, vyšperkovaný drahokamami, žiari klenotom ospievaným veršami básnikov a historických pochlebovačov – Veličenstvom Filipom II. A ktože to pokorne a prosebne kľačí na koberci, ako kedysi istý privandrovalec Kolumbus pred Isabelou a Ferdinandom, ktorí, súc opití vínom a slávou z víťazstva nad Maurmi, to vtedy riskli a oplatilo sa im to?
Privadrovalec z neznámeho ostrova, maliar, akýsi šmírak, čo si dokonca trúfa pomaľovať múry kráľovského Escorialu a pod jeho čarbanicami a machuľami by mali odpočívať vo večnom sne najvznešenejší z najvznešenejších? „Vôbec sa mi nepáči nič z jeho obrazov, samá tma a tma. Tam, kde sú králi, by všetko malo svietiť a žiariť, preč s ním!“ Pripomeňme, že jeho Veličenstvo venovalo privadrovalcovi málo pohľadov a jeho obrazy ohodnocovalo odkopnutím. Aj nám sa v kultúre často ujde podobných posudkov kráľovskej krvi. Ale aké šťastie pre dejiny aj umenie, že síce nie vždy, ale šťastným omylom prírody sú v pravej chvíli naporúdzi kamaráti a prichádzajú po odkopnutiach a „vyhadzovoch“ mocných v poslednej chvíli na pomoc. Smelí kamaráti sa vynorili v podobe mládencov, ako napríklad Don Luis de Castilla a pod jeho ochrannými krídlami chýrny učenec Pedre Chacón, s ktorými kedysi prešiel nejednu tratoriu, vychutnávajúc pritom sladkosť vín a aj obyvateliek Talianska. Prvý z nich bol náhodou synom dekana katedrály v Tolede a bol to práve on, kto skormútenému maliarovi, márne snívajúcom, že zakotví v kráľovskom dvore, zadovážil prvé objednávky – od skromných portrétov a obrazov svätých pre meštianske domy, až po veľkú objednávku oltárnej tabule, riešenia priestoru katedrály a sochárskej výzdoby. Monumentalita odkukaná od Michelangela, remeslo talianskych majstrov, ale už aj vlastný „grecovský“ rukopis poznačili jeho Svätého Vavrinca a najmä Trinitu, ktorá sa dnes vyníma v Prade ako jeho perla. Králi sa spolu s Grecovými obrazmi už dávno pred privandrovaným maliarom presťahovali z Toleda do Madridu. Pokojne odpočívajú bez jeho výzdoby v Escoriale, nepotrebujú El Greca. Ani on nepotrebuje ich.
Sú svätci svätí?
Veľký úspech umelca spočíva v splnení objednávky svojich sponzorov. Páčiť sa! Neuraziť! Keď má byť dáma pekná, musí byť portrét ešte krajší. Keď je svätec pomenovaný svätým, musí byť namaľovaný o to svätejšie a zbožnejšie! V mnohých objednávkach sa prejavil El Greco ako všestranný, ochotný a pohotový architekt, sochár a najmä maliar. Aby vyhovel, priberal si pomocníkov. Najdokonalejším z nich bol Francesco Prevoste, ktorý majstrovi prenechal veľký kus slávy. Úspech a vybŕdnutie z večných peňažných tiesní skloní a zaslepí slabých – ale neskrotí grécky temperament. A neprinúti ho kľačať na chladnej kláštornej dlažbe pred nijakou ikonou, príkazom. Svätci mu prestali byť svätí. Sú mu predovšetkým ľuďmi. Religiózne regule boli síce prísne, prikazovali mať presne vymedzené hranice, mať prísne tváre svätcov, žiadna odchýlka od čoraz viac obmedzujúcich dogiem. A o dajakom tom úsmeve alebo nebodaj uvoľnenom odeve, odhalenom kúsku tela nemôže byť ani reči. Náš maliar však nemal až toľko odvahy len tak si trúfnuť vybočiť z predpísanej trate. I keď sa ukázal aj na omši, neboli mu cudzie ani miesta radovánok, ktoré navštevovali aj iní zbožní muži, a nie vždy len z dôvodu mužskej partie. Vonkoncom nebočil od rôznych pochutín, počnúc divinou s brusnicami a portským vínom. A tak prižmúrené oči schvaľovateľov a odmeňovateľov prikývli všetkému a nepozerali sa tým smerom, kde majster predkladal svoje diela. Pripíšme k ich chvále, že dobre urobili. El Grecovi svätci a svätice, od Svätého Hieronyma, húfov anjelov, cez svätú rodinu, až po biblické deje od Klaňania Troch kráľov po Svadbu v Kane galilejskej majú v sebe pocity neskrývaného uvoľnenia. Ba aj portréty mešťanov, medzi ktorými sa nachádza, hoci nepomenovaný, aj jeho vlastný, majú uprostred temna, tmavého pozadia v očiach huncútske iskričky, akoby vraveli: Len počkajte, až táto spoločenská komédia skončí, pôjdeme si spolu vyhodiť z kopýtka. Ešte aj archanjel Gabriel pôsobí ako pôvabný mladík a jeho zvestovanie ako veľmi lákavé a zvodné. Veľkosť umelca spočíva práve v ľudskom rozmere génia. V čase, keď ešte neexistovala fotografia ani film, dokázal El Greco v momentke povedať kus ľudského osudu: raz ako malý skeč, inokedy ako veľkú drámu. Možno preto sa mu podarilo aj v spoločensky povrchnom Španielsku dokázať, že maliari nie sú len lokaji a poskokovia, ale patrí im rovnaká úcta, ako poetom či muzikantom.
Madonna a hriešnica
Pozrite sa bližšie na jeho ženy. Svätica a hriešnica. Každá osobitne i obe v jednej. Prednosť má, prirodzene, Matka Božia. El Greco si spomenul na biblický príbeh, ako sa pri úteku do Egypta Panna Mária s pachoľaťom na krátku chvíľku pristavila, aby dala jezuliatku napiť. Majster využil šancu a namaľoval Madonnu s veľkým a hlboko odhaleným dekoltom a anjelsky krásnou tvárou… Svätá Anna kontrastuje popri nej ako úbohá starenka, Jozef akoby bol len do počtu. Ženou pripravenou na všetko, čo môže žena dať, je jej protihráčka, tiež svätá Mária Magdaléna. Môžeme ju vzhliadnuť v dvoch obmenách, ako sa asi vyvíjal zmysel pre zmyselnosť „najsvätejšieho z maliarov“. Ako vyše štyridsaťročný muž predstavil Magdalénu ako puncovanú sväticu s očami pokorne obrátenými k nebu. Táto vzorka počestnosti to dotiahla až za more do múzea pobožného Kansas City. Mladší El Greco však Magdalénu maľoval, ako keby mu patrila. Zo slušnosti s otvorenou knihou, ale nečíta, hladká hamletovskú lebku, mysliac pri tom na začínajúce sa dobrodružstvo. Krásna ako Modrý anjel Marlen Dietrichovej, od hlavy až po päty pripravená na lásku. Takmer nahá, oblečená iba v priesvitnom prehoze odhaľujúcom prsia. Má pohľad nedočkavých žien a rukou priloženou k telu akoby už-už chcela pokynúť: Ráčte! El Greco musel rozumieť ženám, najmä tým najsvätejším, a ešte v oveľa väčšej miere ich modlitbám. Magdalénka toledská sídli v neďalekej Budapešti. Keď celkom donaha vyzliekal svoje modely a modelky, nechával si to zrejme len pre seba, s výnimkou Laokoona, ktorého muky pripomínajú skôr skupinový sex. Až vo veľmi pokročilom veku ich spodobnil do sôch. Ale pozor: chlapec a deva bez figového listu sa nevolajú Adam a Eva! To by v pobožnom Španielsku museli vari prestať spievať Te Deum. Vynachádzavý maliar si spomenul na domov a pomenoval ich anticky – Epimeteus a Pandora.
Pozvánka s paletou podujatí
V Rakúsku, ani v Nemecku nemajú v žiadnej galérii žiaden El Grecov obraz. Viedenská výstava je vôbec prvá, kde je možnosť stretnúť sa s uceleným dielom slávneho maliara. „Akí hlupáci boli Habsburgovci,“ burácal rebel Thomas Bernard, „akí nešikovní boli kustódi rakúskych múzeí, čo počúvali neschopného Filipa II. a nezavadili o žiadneho El Greca!“ Bernard má pravdu. Ani cisár Rudolf, ktorý tak veľmi miloval ďaleké hviezdy a ktorému boli blízki hvezdári, dal radšej na Pražský hrad navláčiť všetky štetky z podhradia a vtedajších perloviek, premenoval ich na Venuše, povyzliekal a dal namaľovať sťaby antické bohyne a chichotavé svätice. No tajomstvo poodhaleného, vyzývavého, žensky svätého mu ostalo zakliate. A tak sa väčšina El Grecov nachádza v Madride, Tolede, Neapoli a za oceánom, no i v Budapešti a teraz na štvrť roka aj pri Dunaji vo Viedni. K pozvánke na túto neopakovateľnú a mimoriadnu výstavu treba doložiť, že ju sprevádza pestrá paleta podujatí: koncert zložený z árií, ktoré odzneli na dvore Filipa II., hudba El Grecových rovesníkov, španielska ľudová hudba. Počas celého leta odznejú každý týždeň i tematické prednášky: El Greco a Filip II. Maliar v Taliansku a Tolede, Laokoon, Expresívnosť a náboženstvo, Svätci v extáze. Ráčte, Ecco – El Greco!
Autor (1921) je publicista
