Slovenský spisovateľ Ján Tužinský bol vo svojom vnímaní sveta ako starozákonný prorok: vážny, prísny, nekompromisný. V poslednom období svojho života denne čítal Bibliu, prezradil na jeho pohrebe priateľ básnik Emil Holečka.
Bol nielen neopakovateľným prozaikom, ale aj esejistom, v Novom slove publikoval svoje úvahy, ktoré vyšli aj knižne pod názvom Motividáda. V deň jeho pohrebu zavčas rána mu jeho priateľ spisovateľ Peter Holka napísal poviedku, v ktorej sa zrkadlí ešte iný Ján. Za vážnou a uvážlivou polohou vždy kus absurdity, vtipu, vrúcnosti. Tak dnes, namiesto tradičného nekrológu.
Ján Tužinský (23. 3. 1951 – 15. 4. 2022)
Stopy v snehu
S mojím v tom čase najlepším kamarátom Janom sme sa škaredo pohádali. Nie pre politiku alebo nejakú babu, za ktorou by sme sa obaja umárali, poškriepili sme sa pre čas, konkrétne pre ročné obdobia. Podľa neho sme sa prepadli do polovice devätnásteho storočia uprostred tamtoho horúceho leta, čo pripieklo alebo aj bez vína pomútilo i tie najchladnejšie hlavy, ale ja som dobre vedel, že to bolo v zime. Uprostred horúceho leta predsa za pár hodín nemôže napadnúť toľko snehu, aby v ňom človek i kôň zanechali zreteľné stopy, dokonca aj na druhý deň ľahko čitateľné odtlačky topánok a kopýt. Jano trval na svojom.
„Pozri sa, Peter, si môj najtesnejší kamarát, ale zameniť leto za zimu je aj medzi bratmi jednoducho neprípustné. To hádam chápeš.“
„Chápem, ale spomeň si, že vo Františkánoch sa vtedy z ničoho nič objavili Ľudovít Štúr s Jozefom Miloslavom Hurbanom, obaja v tmavých mentiekach a na pleciach sa im belel sneh. Sadli si neďaleko nás a pokiaľ dopili varené víno a ako-tak sa zohriali, ten sneh sa im roztopil.“
„Nie, nijaké mentieky, kabáty ani plášte nemali, popíjali a zhovárali sa o futbale. Rozoberali derby medzi Slovanom a Trnavou,“ tvrdil Jano, zapálil si cigaretu a chcel pokračovať v bohapustom táraní.
„Tuším si bol vtedy naliaty viac ako ja,“ vybuchol som, „Ligový futbal v polovici devätnásteho storočia… Šibe ti?! Celý deň si mi predsa rozprával o tvojich milovaných koňoch a ak som dobre počul, o koňoch sa zhovárali aj oni. Hurbanovmu hnedákovi odpadla podkova a hovoril, že s ním musí zájsť ku kováčovi. Z pravej zadnej,“ upresnil som.
Jano zosmutnel a prepadol sa do mlčania. Uprene zízal na svoj pohár, ani náhodou nezdvihol oči, akoby v tom víne bola nejaká veľká vzácnosť ako pravda a on ju strážil. Dobre som vedel: hneval sa na mňa a keďže nechcel náš spor ďalej prehlbovať, lebo pod vplyvom vína sa môže povedať čokoľvek, aj veľmi bolestivé, zraňujúce, zabíjajúce dokonca i priateľstvo, a čo sa raz vypovie, to sa nedá zmazať, zobrať späť a tváriť sa, že sa nič nestalo, tak radšej mlčal.
Z hlučnej a zafajčenej vinárne sme vyšli do nežného ticha, z čierneho neba sa nečujne sypal sneh. V úzkej uličke stál dávno zabudnutý a zasnežený koč, akiste čakal na Štúra a Hurbana, ale kto vie, možno aj na nás. Pri ňom priviazaný kôň, neveľký hnedák s jasnou hviezdou na čele a s hrubou dekou prehodenou cez chrbát. Jano k nemu podišiel, pohladkal mu nozdry a niečo mu tíško hovoril. Aj kôň jemu. Dohodli sa, hoci kone neznášajú opilcov, a hnedák vykročil s Janom.
„Kam ho vedieš?“ vypadlo zo mňa.
„Domov, do Petržalky.“
„Do paneláka? Na ôsme poschodie?“
„Áno, nenechám ho tu prechladnúť.“
„Ako ho tam dostaneš?“
„Predsa výťahom.“
Vzďaľovali sa mi ako duchovia, dokonca ani koník nevyklopával po žulovej dlažbe ten srdcu milý rytmus dávnych čias.
Na druhý deň som vo Večerníku našiel správu, že televíznemu štábu, čo nakrúca seriál o štúrovcoch, neznámy páchateľ ukradol v Starom meste koňa zapožičaného z bratislavského Štátneho závodiska. Preľakol som sa a hneď som zatelefonoval Janovi.
„Tie stopy, čo ste zanechali v snehu, dovedú k tebe aj slepého… Netreba na to ani podpriemerného policajta. Jano, to je koniec,“ vzdychol som si.
„Aký koniec? To je začiatok,“ odvetil a zložil.
