Stopári a mníšky

Panamský colník holdujúci korupcii, evidentne dohodnutý s miestnym prepravcom, neúprosne vyžadoval zakúpený spiatočný autobusový lístok. Zbytočne sme mu mávali pred nosom letenkami. Keďže bolo jasné, že v práve sme my, bolo len otázkou času, kedy nás cez hranicu pustia. Odpoveďou na otázku času boli tri hodiny, keďže sme však nepociťovali priamu úmeru medzi časom a peniazmi, bolo nám to vcelku jedno. Plán cesty sme tentoraz prebrali od jednej nemenovanej CK a svoju púť sme začali „kúpaním v termálnych jazierkach na úpätí sopky“. Termálne jazierka boli výborným príkladom, akými rôznymi formami sa dá popísať jedna realita. Jazierka pod sopkou sú umiestnené asi tridsať kilometrov od mestečka Boquete, nasleduje pol hodina cesty pešo po rozpálenom poli. Cestu sme si chceli spestriť, a tak sme sa v poslednej osade opýtali, či si môžeme prenajať koňa. Obyvatelia osady boli však už v túto rannú hodinu tak silne ovplyvnení konzumáciou alkoholu, že nám nedokázali odpovedať ani na jednoduché otázky. Jazierka sú v skutočnosti tri do zeme vyhrabané jamy, pri ktorých panamský mládenec vyberá vstupné 1 dolár. Neriešiteľný problém sa vynoril cestou späť – ako stihnúť autobus do Panamy za dve hodiny? Po hodine stopovania konských povozov sa na nás usmialo šťastie, na obzore sa objavilo auto. Bol to pick up, ktorý riadili štyri mníšky. Usadili nás dozadu na plošinu. Pri nečakanej akcelerácii nás hodilo na podlahu vystlatú dámskymi vložkami, ktoré milenky Krista prepravovali do blízkeho kláštora. Vďaka faktu, že aj mníšky menštruujú, sme autobus do Panamy stihli. Ako najlacnejšie ubytovanie v centre mesta sme zvolili hodinový hotel. To, že sa klienti v ostatných izbách menili každú hodinu, v nás vyvolalo dojem, že sme v Paname oveľa dlhšie ako dve noci. Panama je príjemné mesto, v ktorom sa mieša moderná architektúra s koloniálnou, kde nám atmosféra starých štvrtí najviac pripomenula tú z Havana Vieja. Moderná štvrť je zasa naopak architektúrou nerozoznateľná od miest Severnej Ameriky. Zaujímavé je, že tieto kontrasty sa vyskytujú v meste počtom obyvateľov rovnako veľkom, ako je Bratislava. Medzi hlavné atrakcie patrí samozrejme kanál, ktorý spája Karibské more a Tichý oceán. Kanál začala budovať Francúzska spoločnosť v roku 1880, počas prác na projekte zahynulo viac ako 22 tisíc robotníkov, čo viedlo k bankrotu firmy a zastaveniu prác v roku 1889. Úspešne dokončiť kanál sa podarilo až Američanom. Na stavbách pracovalo 75 tisíc robotníkov, práce trvali od roku 1903, až kým 15. augusta 1914 nepreplávala kanálom prvá obchodná loď. Do roku 1989 patril kanál Spojeným štátom, čo bolo príčinou mnohých konfliktov medzi krajinami. Panamský prezident Antonio Noriega bol v roku 1987 verejne obvinený z vodcovstva v drogovom karteli. V marci 1988 nasledovali tvrdé sankcie zo strany USA. Noriegov režim sa však nepoučil, a tak v čase, keď sme my mrzli na námestiach, v horúcej Paname sa 15. decembra 1989 ozvali sirény, oznamujúce začiatok masívneho útoku. Mesto bolo dobyté do Vianoc, no kontroverzne pôsobia údaje o počtoch mŕtvych. Podľa oficiálnych údajov USA pri útoku zahynulo 540 civilistov, podľa údajov komisie pre ľudské práva to bolo až sedemtisíc ľudí. Neznáme množstvo tiel zostalo pochované v masových hroboch. V súčasnosti je obyvateľstvo Panamy názorovo značne rozdelené. Jedna časť je Spojeným štátom vďačná za zbavenie sa diktátorského Noriegovho režimu, druhá obviňuje USA z porušenia medzinárodného práva napadnutím štátu Panama.