Hoci sa to podľa dosiahnutých výsledkov ani veľmi nechce veriť, ľudstvo sa usiluje o odzbrojenie už celých sto rokov. Pravda, ozajstné pohnútky prvej mierovej konferencie neboli ani zďaleka pacifistické, a preto sa celkom zákonite nemohla skončiť úspechom. Je však trpkou vizitkou našej civilizácie, že prvý skutočný odzbrojovací akt v dejinách ľudstva sa napriek desaťročiam nespočetných konferencií a viac či menej úprimných úsilí uskutočnil až 8. decembra 1987. A to ktosi ironicky poznamenal, že za cenu chlebíčkov zjedených na týchto podujatiach by sa dala vyhrať tretia svetová vojna a ešte by zostalo aj na povojnovú rekonštrukciu…
Na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia sa rozbehla nová etapa v horúčkovitom zbrojení. Prvenstvo vo vývoji vojenskej techniky si dlhodobo udržiavalo Nemecko, ktoré tak nútilo ostatné mocnosti (najmä Francúzsko a Veľkú Britániu) aspoň znižovať zbrojný náskok. Jedným z tých, ktorý by sa bol inak rád zapojil do týchto pretekov, bol aj ruský cár Mikuláš II. Na prezbrojenie svojej armády však nemal (podobne ako Rakúsko-Uhorsko) dostatok finančných prostriedkov. Preto prišiel s lišiackym návrhom zvolať prvú medzinárodnú konferenciu o obmedzení zbrojenia. Hlavným skrytým cieľom Ruska bolo prerušiť preteky v zbrojení dovtedy, kým bude mať Petrohrad na štartovné. Oficiálny návrh, predložený 24. augusta 1898, sa však, prirodzene, neodlišoval od bežných vzletných fráz, ktoré nám aj dnes znejú akosi povedome: „Vyzývame vlády, aby pristúpili cestou medzinárodnej diskusie k hľadaniu najúčinnejších prostriedkov k tomu, aby mali všetky národy zaistené blaho ozajstného a pevného mieru, a predovšetkým – aby sa skončilo stúpajúce zbrojenie.“
ODPOR VEĽMOCÍ
Keby sa Petrohradu podarilo zmraziť vojenské výdavky, pomer síl by pre neho ostal pomerne výhodný. Ruská armáda bola dostatočne početná na to, aby nemusela zvyšovať svoj stav. Nemecký cisár Viliam však ihneď dôvtipne rozpoznal, že celá kváziodzbrojovacia maškaráda je namierená proti vojenskému rozvoju jeho ríše. Podobne aj Francúzsko zo začiatku váhalo s podporou tejto konferencie, pretože v nej videlo nebezpečenstvo, že stratí nádej na vrátenie Alsaska-Lotrinska. Ruský minister zahraničných vecí Muravjov svojho spojenca síce upokojil, jednoznačné áno však z Paríža nezaznelo. Nemenej záporné bolo stanovisko britskej vlády. Jej pohnútky však vychádzali z typicky dobovej veľmocenskej nadradenosti. Podľa tejto filozofie má vojenská sila odstrašujúci účinok a odzbrojenie vyhovuje iba „záujmom divokých národov“. Okrem toho, politická vôľa a myslenie v danej dobe ešte nebolo na takej úrovni, aby si vedelo predstaviť akékoľvek záruky plnenia dohôd. USA sa navonok v duchu svojej vtedajšej izolacionistickej politiky tvárili, že tento problém nie je ich vec a že sa týka iba Európy. V kuloároch sa však americkí diplomati vyjadrovali, že Washington nikdy nebude súhlasiť s rokovaním o obmedzení zbrojenia na mori, pretože Spojené štáty v tom čase plánovali rozšíriť svoje vojnové loďstvo.
PREDURČENÁ NA NEÚSPECH
Nech sa už jednotlivé vlády postavili k myšlienke odzbrojenia akokoľvek, podstatné je, že ani jedna z nich sa neodmietla zúčastniť na konferencii. Tá sa zišla v holandskom Haagu 18. mája 1899 a trvala až do 29. júla toho istého roku. Význam tejto konferencie spočíva predovšetkým v jej historickom prvenstve. Inak sa na nej zúčastnili zástupcovia 26 štátov s vedomím, že je dopredu odsúdená na neúspech. Nikto zo svojho predošlého stanoviska nebol ochotný ustúpiť. Ruský postoj z vplyvnejších štátov veľmi nesmelo podporovalo len Taliansko, čo bolo celkom pochopiteľné: Rím bol na tom finančne ešte horšie ako Petrohrad. Naopak, najvýraznejším odporcom ruských návrhov bolo Nemecko, ticho podporované Francúzskom, Veľkou Britániou, Rakúsko-Uhorskom a USA) .
Prvá haagska konferencia nepriniesla žiadnu dohodu o obmedzení zbrojenia alebo odzbrojení. Ruské návrhy na päťročné zmrazenie vojenských rozpočtov jednoznačne odmietla. Vypracovala však aspoň určité pravidlá vedenia vojny a schválila konvenciu o mierovom riešení medzinárodných sporov, na základe ktorej sa mala vytvoriť stála komora zmierovacieho súdu so sídlom v Haagu. Zabralo by mnoho stránok vypočítavať, koľkokrát jednotlivé štáty porušovali šesť dohodnutých konvencií. Aj čo sa týka pravidiel vedenia vojny, nič z toho sa počas prvej svetovej vojny nedodržalo – snáď len s výnimkou, že Veľká Británia nehádzala bomby zo vzducholodí, ale z lietadiel…
HAAG AKO SYMBOL
Z vojenského hľadiska bolo na konferencii najúspešnejšie Nemecko. Svojím postojom dalo najavo, že akákoľvek myšlienka na obmedzenie zbrojenia stroskotá, ak nezíska podporu Berlína. Haagska mierová konferencia nepriniesla ani posun v myslení, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Seriózne rokovania o otázkach medzinárodného odzbrojenia sa začali až na druhej haagskej konferencii v roku 1907 a odvtedy je toto úsilie nepretržité. Pritom je zaujímavé, že aureolu iniciátora a mierotvorcu malo vždy Rusko, hoci jeho skutočné zámery boli zväčša celkom iné.
Doterajšie dejiny odzbrojovania nám ukazujú, že mocnostiam šlo vždy viac o určenie pravidiel zbrojenia ako o znižovanie medzinárodného napätia. Ukazujú tiež, že štátnym záujmom v tomto prípade nemožno veriť a väčšiu nádej treba vkladať do podpory občianskych aktivít. Prvá mierová konferencia v Haagu síce nebola úspešná a ani úprimná, práve preto je však symbolom tŕnistej a nerovnej cesty ľudstva za nikdy neutíchajúcim snom – mierovou planétou. Haag nás varuje, že na odzbrojení musia mať záujem predovšetkým sami ľudia – štáty ho prejavujú iba pokrytecky.
